V osemdesiatych rokoch koloval takýto vtip: Kedy dobehneme Ameriku, Japonsko a Nemecko? Až keď nám budú bežať oproti! Podľa niektorých analýz sme po pätnástich rokoch od novembra 1989 nedobehli ešte ani sami seba. Silná je nostalgia za nízkymi cenami, sociálnymi istotami. Len zriedka niekto pripomenie, že nízke ceny boli vlastne vysoké a istoty neboli ani trocha sociálne.

Podľa učebníc politickej ekonómie socializmu bol kapitalizmus odsúdený na zánik. Napriek tomu považovali plánovači kapitalizmus za hodný toho, aby s ním súťažili. V osemdesiatych rokoch Československo vyrobilo na hlavu viac ocele ako ktorákoľvek krajina Západu, bolo aj cementárenskou veľmocou. Problém bol občas s toaletným papierom, televízormi, banánmi…hovorilo sa o zlyhaní ľudského faktora, systém bol dobrý. Napriklad, v obci Pukanec zneužil predseda Miestneho národného výboru svoje postavenie a pre Mikulášom si kúpil dve kilá mandaríniek, hoci podľa nariadenia mal právo len na polovicu. Zlyhal predseda.

Výkonnosti ekonomiky zodpovedala aj výkonnosť ľudí. Všetci boli zamestnaní, mnohí aj pracovali. Produktivita práce v československom priemysle dosahovala v osemdesiatych rokoch najviac 30-40 percent produktivity vyspelých kapitalistických krajín. Typickou bola nekvalita produkcie.

Socializmus zrušil súkromné vlastníctvo. Namiesto trhových síl vládlo centrálne riadenie. Životná úroveň bola bola obrazom oficiálnej ekonomiky, rozdiel medzi najnižšou a najvyššou príjmovou skupinou bol malý. Zbohatnúť sa dalo prakticky len v tieňovej ekonomike. Kto pochopil ako funguje, mal sa dobre. Napokon stačilo iba využívať medzeru medzi veľkým dopytom a malou ponukou. Kráľmi sa stali predavači televízorov, mäsa a kadečoho iného. V roku 1987 čierna a tieňová ekonomika údajne tvorila asi 4 percentá národného dôchodku, čo je pravdepodobne veľmi optimistický odhad.

V Československu, neďaleko vtedajšieho Gottwaldova (Zlín), vyrástlo JZD Slušovice, ktoré moci služilo ako tŕň v oku i ako dôkaz životaschopnosti socializmu. Predseda tohto podniku František Čuba vybudoval impérium, v ktorom napriek názvu zďaleka nedominovalo poľnohospodárstvo. Tajomstvo slušovického zázraku popísal koncom deväťdesiatych rokov scenárista Robert Sedláček v dokumentárnom filme. Poľnohospodárstvo malo v štátnych plánoch zelenú a tešilo sa mnohým daňovým úľavám. Čuba si preštudoval systém zvýhodňovania a rozšíril výrobu. Aj keď nebola poľnohohospodárska, vzťahovali sa na ňu výnimky – výrobu predsa zastrešovalo roľnícke družstvo. Tzv. pridružená výroba (najprv to boli košíky, potom drôtené pletivo a poľnohospodárske náradie, napokon počítače a biotechnológie) vyrovnala dlhy a umožnila rozvíjať aj poľnohospodársku produkciu. Mzdy zamestnancov rástli.

Františkovi Čubovi sa podarilo vytvoriť pozíciu večne napádaného, ale nedotknuteľného. Po roku 1968 si dovolil zamestnať ľudí, ktorí museli opustiť vedecké posty v Prahe, Brne, Ostrave, Olomouci. Získaval to, čo mu doposiaľ chýbalo – mozgy. Slušovice odštartovali novú etapu. Čuba rozohral zvláštnu hru. Vznikal imidž skvelého socialistického podniku. Reprezentatívnymi akciami si zaväzoval straníckych funkcionárov. Na prahu 80. rokov vykazovali Slušovice obrat vyše miliardy korún. Gustáv Husák intervenoval, aby sa „s tým Čubom niečo urobilo“. Socializmu prekážal aj socializmus v netradičnom kabáte.

Socializmus nerešpekoval, že ľudia sú rozdielni, majú vlastné predstavy o živote, vlastné preferencie. Socializmus chcel riadiť životy a konanie. Neveľmi sa mu darilo, napriek tomu prežil viac ako 40 rokov. Rovnako dlho potrvá, kým sa veci dostanú tam, kde majú byť.

Odpoveď na otázku, „ktorý systém je lepší“ je pre komunistického poslanca Karola Ondriaša jednoduchá. „…Lepší je ten systém, ktorý nás, programovateľné biologické stroje, dokáže lepšie vnútorne nadrogovať. Ináč povedané, je to ten systém, ktorý lepšie vyhovuje nášmu mozgovému hardveru a softveru.“ Dielo súčasných komunstických mysliteľov nepredpokladá, že nie všetci ľudia berú drogy a dokážu si vybrať. Za dvojkorunové mlieko totiž platia dodnes.

Písané pre časopis Týždeň (www.tyzden.com)