Ste významný slovenský top manažér. Veľmi dobre poznáte naše podnikateľské prostredie od jeho vzniku. Akí sú podľa vás slovenskí manažéri? Sú na úrovni doby?

Na Slovensku sa veľmi výrazne diferencuje niekoľko skupín manažérov. Jedna z nich je previazaná na zahraničné podnikateľské spoločnosti, ktoré svojim konw-how, vplyvom a systémom riadenia dokázali vybrať správnych ľudí a patričným spôsobom trénovať ich spôsobilosti. Ide prevažne o jazykovo zdatných manažérov, ktorí znesú akékoľvek kritické porovnanie so zahraničím. Ďalšiu skupinu tvoria manažéri – samorasti, ktorí sa dostali vďaka transformačnému obdobiu, ktoré negovalo všetko minulé veľmi rýchlo na manažérske pozície bez odbornej a životnej prípravy. Zatiaľ sa len začínajú učiť svojmu remeslu. Ide o pestrú skupinu väčšinou mladých, dravých ľudí, veľmi často workoholikov, ktorí však pre svoje zaujatie prácou nepovažujú vzdelávanie v manažérskych zručnostiach a znalostiach za nevyhnutné.

Pre budúci vývoj sú veľmi potenciálni, či nie?

Určite potenciál v nich je. Je však potrebné, aby si uvedomili nevyhnutnosť doplniť svoje vzdelanie o znalosti a zručnosti z iných odborov, než tých ktoré pôvodne študovali.. Ďalšou skupinou sú manažéri, ktorí odborne a ľudsky rástli v predchádzajúcom systéme a v mnohom sú poplatní netrhovému prostrediu. Iba veľmi ťažko sa adaptujú na nové podmienky, najmä však na nevyhnutnosť strategického pohľadu a nutnosti permanentnej zmeny. Táto skupina manažérov prejde pravdepodobne generačnou výmenou. Doposiaľ je však veľmi silná najmä v privatizovaných podnikoch.

Pretože riadia podniky, ktoré nás neposúvajú tam, kde by sme chceli byť?

Isteže. Prevažná časť krízových situácií v podnikoch vzniká v dôsledku zlyhania manažmentu.

V čom vidíte najväčšiu slabinu slovenských manažérov?

Veľká väčšina z nich nevie zvládať krízové situácie, a čo je vôbec najdôležitejšie nie sú pripravení na radikálne zmeny, ktoré prinesú skokový rast výkonnosti. Je však zaujímavé, že pokiaľ sa dostanú pod tlak zahraničných investorov, alebo odberateľov, dokážu sa pomerne rýchlo prispôsobovať.

Ktorá je, naopak, ich najväčšia prednosť?

Mimoriadna schopnosť improvizácie.

Majú naši manažéri chuť dostatočne sa vzdelávať?

Pohybujem sa vo vzdelávacích inštitúciách nielen v rámci vysokej školy, kde pripravujeme budúcich manažérov. Mrzí ma, keď vidím, že najmä kapitálovo čisto slovenské podniky majú nechuť vzdelávať svojich zamestnancov. Ich manažéri si často myslia, že kvalitu vzdelávania im vynahradí prax. Okrem mála výnimiek takíto manažéri neštudujú. Opačná situácia je v podnikoch so zahraničnou kapitálovou účasťou.

Prečo slovenskí manažéri nemajú chuť študovať?

Dôvody sú rôzne. Mnohí sú zavalení administratívou, iní sa stali workoholikmi a nie sú schopní preladiť na inú činnosť. Často aj bez ohľadu na to, že ich práca prestáva byť efektívna. Veľká skupina manažérov má skutočnú resp. vrodenú nechuť vzdelávať sa. Myslia si, že je to vyhadzovanie peňazí.

Poznáte nejaký pozitívny príklad slovenskej firmy v tomto smere?

Napríklad žilinská firma Proma. S riaditeľom Jánom Majerským som sa stretol na kurze, ktorý som robil práve pre Promu. Po dvoch rokoch ma znovu oslovil. Potreboval preškoliť všetkých svojich vysokoškolsky vzdelaných zamestnancov v oblasti ekonomiky, financovania. Je to prototyp dobre rozmýšľajúceho slovenského manažéra. Má obrovskú snahu vzdelávať sám seba i svoje okolie.

Manažéri si zrejme neuvedomujú, že znalosti im umožňujú obrovský rozmach vo firmách, ktoré riadia.

Akiste nevedia, že existujú názorné porovnania medzi úspechmi podnikov u manažérov, ktorí sa vzdelávajú, a ktorí nie.

Spomenuli ste manažérov, ktorí prejavujú nechuť k zmene. Zmena je však hybnou silou vývoja. Ako chcú potom uspieť v konkurenčnom boji na trhu?

Takúto otázku si kladiem aj ja. Zrejme si ešte neuvedomili tlak, ktorý zosilňuje Európska únia a globálne ekonomické prostredie. Zostali skôr v polohe špekulácie. Niekedy mi pripomínajú chrobáka v škatuli, ktorý nevie nájsť východ.

Je to so vzdelávaním sa slovenských manažérov skutočne také zlé?

V rámci SOPK realizujeme zaujímavý projekt, ktorý financuje Vlámska obchodná a priemyselná komora a vlámska vláda. Ide o projekt na podporu malých a stredných podnikateľov v oblasti nových poznatkov. Chceli sme vytvoriť tri skupiny s pätnástimi podnikateľmi v regiónoch Trnavy a Trenčína, kde sú tisíce podnikateľských subjektov. Tieto skupiny nebolo možné naplniť, pričom poplatky boli smiešne nízke. Ročný cyklus stál 3 800 Sk

Pôsobíte aj ako vysokoškolský pedagóg. Ako je to s úrovňou všeobecného vzdelávania u nás?

Úroveň všeobecného vzdelávania na Slovensku klesá. Pozitívom je, že rastú jazykové znalosti. Vnímam to práve na našej fakulte v Bratislave. Hlavne absolventi bratislavských stredných škôl majú pomerne slušné jazykové schopnosti. Ale napríklad v Trenčíne na Fakulte mechatroniky už úroveň jazykových znalostí zďaleka nedosahuje úroveň bratislavských vysokých škôl.

V školstve sa v súčasnosti razí tendencia nezaťažovať študentov množstvom faktov.

Tendencia neučiť takzvané encyklopedické znalosti je v niečom správna. Z určitého pohľadu si však myslím, že encyklopedické znalosti dotvárajú obzor a charakter človeka, jeho rozhľad, schopnosť vnímať problémy komplexnejšie. Veď poznatky o histórii, znalosti o zemepise, alebo literatúre pomáhajú rozvíjať všeobecný obzor a kultúru. Bez pomoci kalkulačky robí niektorým študentom problém spočítať tri dvojciferné čísla. Je to zarážajúce. Stretol som sa už aj s tým, že vysokoškolák nevedel vyriešiť slovnú rovnicu o jednej neznámej

Zlepšuje sa podnikateľská etika na Slovensku?

Určite áno. Kým sa však v podnikateľskej etike dostaneme na úroveň ostatných vyspelých krajín uplynie ešte najmenej desať rokov.

Ste znalcom slovenských firiem. Ako sú na tom z ekonomického hľadiska?

Zlepšujú sa. Na ich porovnanie som zaviedol pojem trojrýchlostná ekonomika. Jedna mikroekonomika pozostáva z veľkých zahraničných firiem typu Volkswagen. Sú to lokomotívy, ktoré ťahajú slovenský priemysel. Zároveň aj prinášajú predstavu, že už je všetko v poriadku. Stačí však podniková dovolenka a export Slovenska rapídne poklesne. S príchodom ďalších automobiliek bude problém ešte citlivejší. Ak si urobia podnikové prázdniny všetky tri automobilky naraz, náhle sa môže za mesiac zmeniť makroekonomická situácia. Do tejto poprednej skupiny podnikov však patria aj niekoľké slovenské spoločnosti napríklad Hlas, Softip, Elektrovod Žilina, či už zmienená Proma.

A čo druhá skupina podnikov trojrýchlostnej ekonomiky?

Silou mocou sa snažia, lavírujú, ale asi ťažko potiahnu slovenskú ekonomiku. Táto skupina podnikov nie je konkurencieschopná. Skôr brzdí našu ekonomiku. Taliansky podnikateľ Marco Masieri , ktorý pôsobí už 12 rokov na Slovensku, povedal, že sú to podniky , v ktorých dominuje snaha majiteľov a manažérov zabezpečiť seba. Konštatuje, že vždy má obavy, keď vidí parkovať pred firmami tie najdrahšie autá. Východiskom pre tieto podniky je spravidla ich prepojenie na zahraničné firmy, ži už kapitálovo, alebo dodávateľsky. Tretiu skupinu tvoria podniky zrelé na konkurz.

Počul som o vašej spolupráci so Svetovou bankou.

V roku 2000 si u mňa Svetová banka objednala analýzu o finančnom stave podnikov. Kompletizoval som cenné informácie o finančnej situácii celej skupiny slovenských nefinančných podnikov. Je to balík, ktorý predstavuje asi 45-tisíc firiem. So zástupcami Svetovej banky sme dali dokopy program. Pomocou neho dokážeme z tohto počtu selektovať podniky, ktoré sú rentabilné, finančne samostatné, ale i také, ktoré nevytvárajú dostatočné finančné prostriedky na krytie svojich záväzkov, a ktoré spĺňajú všetky podmienky na konkurz.

Za aké obdobie ste spracovávali tieto údaje?

Kontinuálne od roku 1994 do roku 2002. Sú to nesmierne zaujímavé informácie. Ukazujú, že na Slovensku máme stále skupinu do 20-tisíc právnických subjektov, ktoré v plnom rozsahu spĺňajú kritériá na vyhlásenie konkurzu.

Ako ste rozdelili vami skúmané podniky?

Do piatich skupín podľa pomeru krytia nákladov výnosmi.

Prvá skupina, ktorá vytvára zisk, zvýšila za toto obdobie svoj podiel zo 47 na približne 54 percent. No iba 10 % z nich vytvára rentabilitu vyššiu ako tri percentá. Druhá, latentná skupina, síce nevytvára zisk, má však peniaze na to, aby používala prostriedky z odpisov, aby mala kladný cash-flow. Postupne sa presúva do ziskovej skupiny. Zaujímavé je, že na Slovensku máme zhruba 12-tisíc podnikov, ktorých výnosy sú nižšie ako materiálové náklady. Je neuveriteľné, že takéto podniky vôbec prežívajú.

Možno vysloviť indíciu, že do nich prúdia fingované peniaze?

Áno. Táto skupina podnikov zamestnáva rádovo približne 100-tisíc zamestnancov.

Z toho vyplýva, že náš slovenský systém nedokáže robiť prirodzený výber.

Keď som to porovnával s vývojom konkurzov zistil som zaujímavú vec. Napriek tomu, že máme veľkú skupinu podnikov, ktoré priam spĺňajú podmienky úpadku, počet vyhlásených konkurzov ustavične klesá. Takáto skutočnosť je desivá.

Odkiaľ ste získali informácie o konkurzných podnikoch?

Z Ministerstva spravodlivosti. Funguje predsa zákon o verejnom prístupe k informáciám. Čudujem sa, že Ministerstvo spravodlivosti nepoužilo tieto informácie pri príprave novely zákona o konkurze., napriek tomu, že nimi disponuje. Nezaujíma azda kompetentných východisková situácia? Ani to, prečo takáto situácia nastala?

Boli ste členom pracovnej skupiny, ktorá pripomienkovala návrh novely zákona o konkurze. Aký bol ohlas?

Naše názory, ktoré sme prezentovali z mimoúradníckeho prostredia, prakticky nik nevzal do úvahy. Tvorcovia zákona nás síce sem-tam zavolali, vypočuli si naše názory, ale potom to vždy išlo svojim smerom, ktorý však nenaznačuje, že by došlo k radikálnej zmene k prirodzenému výberu. Ten by však mal na Slovensku rozhodne nastať.

V predchádzajúcom zákone bola firma, ktorá neprosperovala, povinná vyhlásiť na seba konkurz. Ako je to v pripravovanej novele?

Novela túto povinnosť ešte zvýrazňuje. Neviem si však predstaviť praktické dôsledky. Ak by všetky podniky, ktoré sú predĺžené podali v zmysle zákona návrh na vyhlásenie konkurzu ( a to je tých zmienených zhruba 20 tisíc) inštitucionálny rámec by to nedokázal zvládnuť. Aká je potom vážnosť zákonnej úpravy ?

Ako by mal vyzerať vyhovujúci rámec na dobré podmienky pre podnikanie aj z hľadiska konkurzov?

Túto tému by sme mohli rozoberať veľmi dlho. V prvom rade musí fungovať metóda prirodzeného výberu. Vďaka určitému filtru musia zlé podnikateľské subjekty veľmi rýchlo odísť z trhu. Raz som to prirovnal k mestastázovaniu nádorového ochorenia. Keď sa na tele ekonomiky objaví nádor, treba ho urýchlene chirurgicky odstrániť. Inak napadne všetky zdravé orgány. Na to však musí fungovať nástroj, ktorý choré podniky odstráni z trhu.

Malo by sa oveľa intenzívnejšie skúmať prečo podniky nejdú do konkurzu?

Určite. Konkurz však nemá význam, pokiaľ nemá mať pre veriteľa určitú garanciu, že sa rýchlo domôže svojich pohľadávok. Súčasné trvanie konkurzov, ktoré je zhruba 7 rokov, takouto garanciou nie je.

Slovenskí veritelia sú zrejme nerozhodní a ťažkopádni.

Pokiaľ veriteľ čaká sedem rokov, zďaleka nezíska nominálnu hodnotu. Poznáme veľmi malú výnosnosť Slovenskej konsolidačnej pri pohľadávkach podnikov, ktoré sú v konkurzoch. Samozrejme, nie je to vina Slovenskej konsolidačnej. Je to vina systému, ktorý to takto robí. Tento systém ani v najmenšom neprispieva k tomu, aby proces vyhlasovania konkurzov akceleroval.

Má návrh novely zákona o konkurze aj pozitívne črty?

Prvým dobrým znakom je, že určuje hraničné termíny pre vykonanie niektorých procesných úkonov. Dnes napríklad súd nik nezaväzuje k žiadnemu povinnému termínu. Som konkurzným správcom jednej firmy. Súdne spory v jej rámci trvajú od roku 1999 a dodnes nie sú uzavreté. Keď som na poslednom pojednávaní požiadal sudcu, aby mi poslal rozsudok čo najskôr, odpovedal mi, že má na to lehotu tridsiatich dní. Od zasadania však tento termín už uplynul a rozsudok stále nemám. Môžem uviesť množstvo príkladov, keď bol daný návrh na konkurz a jeho vyhlásenie sa uskutočnilo za po roka či za rok.

Viaznu konkurzy na súdoch len pre samotný procesný postup v konkurznej veci?

Zďaleka nie. Na každý konkurz nadväzuje množstvo incidenčných sporov, ktoré vyvolávajú konkurzní správcovia alebo veritelia. To je hlavný činiteľ zdržiavania plynulosti konkurzov. Napokon, každý veriteľ hľadá cestu ako sa vyhnúť konkurzu. Že sa tomu vyhýba dlžník, je prirodzené. Vyhlásením konkurzu prichádza o svoje mocenské postavenie či už ako manažér alebo ako vlastník.

Čo je hlavnou príčinou, že dodnes nemáme dobrý zákon o konkurze?

Neurobila sa východisková analýza, respektíve sústredila sa iba na malú časť procesných problémov. Pristúpilo sa k preberaniu čiastočného vzoru z USA. Ich systém však stojí na úplne iných právnych základoch ako slovenský právny systém, ktorý sa opiera o európske právo. Myslím, že pokračovať sa malo v tomto smere a nie preberať systém vyhovujúci politicky a kultúrne Spojeným štátom.

Ktoré najhlavnejšie pripomienky Združenia konkurzných správcov tvorcovia novely zákona o konkurze neakceptovali.

Bolo ich veľmi mnoho. Možno by sme ich napočítali stovky. Hoci zákon poslanci schválili, ešte ho poriadne nepoznáme. Nepodpísal ho prezident. Poslanci NR SR mali približne 200 pripomienok. Sedemdesiat z nich parlament akceptoval.

Čo hovoríte na to, že Ministerstvo spravodlivosti má bližšie definovať stav, ktorý je charakteristický pre dôvody na vyhlásenie konkurzu?

Je to absurdné. Definície sú v osvete už dostatočne prepracované. Keď Ministerstvo spravodlivosti prevzalo americký systém, mohlo prevziať aj americkú definíciu, ktorá je veľmi dobrá. Súčasná formulácia je veľmi nejasná. Ministerstvo spravodlivosti nevie o ekonomike takmer nič. Na konkurz sa nepozerá ako na ekonomický proces, ale ako na čisto právnu záležitosť zmeny majetku, pričom je jasné že konkurz je predovšetkým o ekonomike – o peniazoch. Ide v ňom aj o efektívnu zmenu vlastníctva, efektívne manažovanie konkurzu podložené dobrým marketingom. Tento faktor sa do zákonu vôbec nedostal. Ministerstvo spravodlivosti akoby nechcelo akceptovať, že aj v konkurze musia byť prvky vedeckého riadenia. Veď tu zďaleka nejde len o správne spravovanie právnej dokumentácie a dodržiavanie procesných krokov. V konkurze sú dôležité poznatky o mamažmente, marketingu, o ekonomike a financovaní. Do novely zákona sa nám ich nepodarilo presadiť.

Podľa mňa nie konkurzný súd ale správca by mal riadiť samotný proces konkurzu a súd by sa mal venovať dohľadu a riešeniu prípadných sporov. Aký je váš názor?

Som zástancom toho, aby správca spolu s veriteľmi boli zodpovední za priebeh konkurzu. Veriteľský výbor zohráva v procese konkurzu veľmi vážnu úlohu. V tomto smere možno vidieť pozitívne črty novely zákona. Druhá vec je, ako sa zákon bude napĺňať, a aké budú konkrétne dikcie jednotlivých paragrafov. Poukazovali sme na nejasnosti dikcií zákona i na používanie neslovenskej terminológie.

Ako sa pozerá novela zákona o konkurze na odbornú spôsobilosť konkurzného správcu?

Do novely zákona sa premietla čudná tendencia: Na jednej strane zákon posilňuje kompetencie konkurzných správcov, čo je v súlade s vývojom liberálnejšej ekonomiky, na druhej strane v zákone o správcoch sa nepochopiteľne zvyšuje inherencia Ministerstva spravodlivosti nad správcami. V zákone sa vytráca stať o odbornej spôsobilosti správcu. Stále sa zvýrazňuje právnické vzdelanie. Na množstvo konkurzov by sa však oveľa lepšie hodili správcovia, ktorí sú zdatnými manažérmi a ekonómami. Právnikov manažérov je veľmi málo. Zákon obsahuje aj časť o možnosti reštrukturalizácie, čo je pozitívne.

Mnohé podniky v úpadku však budú potrebovať finančné prostriedky na reštrukturalizáciu od iného veriteľa. Pamätal na to zákon?

Áno.

Kto bol tvorcom zákona o konkurze?

Zákon vytvárala Americká advokátska kancelária Allen and Overy. Neznižujem odbornú zdatnosť jej pracovníkov, ale o praktickom fungovaní konkurzov v Európe nemali dostatočné vedomosti. Z pohľadu člena pracovnej skupiny, ktorý sledoval postupnú tvorbu zákona však neviem, kto mu dal poslednú podobu, ktorá v rade ustanovení odstránila mnohé pozitívne črty. Napríklad v istej fáze tvorby sa pripustilo, že bude niekoľko druhov konkurzných správcov.

V akom zmysle?

Mali vzniknúť správcovia – likvidátori. Ich pôsobnosť sa mala sústrediť na tých úpadcov, ktorí nemali žiadnu šancu obnovy svojej činnosti a predstavovali vlastne likvidačnú konkurznú podstatu. Ich úlohou mal byť rozpredanie majetku bez obnovy prevádzky. Na druhej strane však mali vzniknúť aj správcovia – reštrukturalizátori, od ktorých sa očakávalo napríklad aj to, aby pripravili reštrukturalizačný plán, za ktorý budú zodpovedať. Zo zákona sa to však vytratilo. Bola ponechaná len jedna kategória správcov, opäť s dominujúcim právnickým vzdelaním..

Pri zápise do zoznamu správcov vyplýva pre správcu povinnosť platiť pomerne vysoké poplatky Ministerstvu spravodlivosti.

Ide o trojnásobok minimálnej mzdy. Keďže počet vyhlasovaných konkurzov je veľmi malý, stáva sa, že správca aj rok -dva nedostane žiadny konkurzný prípad. Ministerstvu však bude musieť pravidelne platiť vyššie uvedený poplatok. Sú to veľmi nedomyslené veci.

Máme podľa vás na Slovensku dostatok konkurzných sudcov?

Ťažko povedať. Ja si myslím, že keby sa konkurzy uskutočňovali podľa reálnej ekonomickej a finančnej situácie podnikov, konkurzných sudcov nie je dosť. Na počet vyhlasovaných konkurzov v slovenských podmienkach však v dnešných podmienkach ich počet stačí.