Štatistika je zradná vec: každému povie presne to, čo od nej chce počuť. Trvalo a vzhľadom na krajiny Európskej únie aj vysoko nám rastie hrubý domáci produkt. Už vlani opäť v priemere rástli reálne mzdy. Klesá inflácia, klesajú dane, klesajú úrokové sadzby. Toto sú približne všetky „štatistické“ argumenty, ktoré má vláda k dispozícii v predvolebnej kampani. Výrazná väčšina ľudí je však podľa prieskumov verejnej mienky nespokojná. Z roka na rok má v prieskumoch najväčší úspech kolónka „moja životná úroveň sa zhoršila“, prípadne „očakávam, že sa zhorší“. Ak by boli deklarované očakávania realitou, už dnes by zrejme väčšina ľudí žila v slamených chatrčiach a obliekala sa do kožušín vlastnoručne ulovenej zvere. Vážne myslený pesimizmus takéhoto zrna by mal aj vážne ekonomické dôsledky – ak spotrebitelia naozaj očakávajú zhoršenie svojej situácie, začnú sa podľa toho správať. Rovnako sa zachovajú aj firmy, investori, banky. Kolotoč negatívnych očakávaní potom ťahá krajinu na dno. Aj preto bol pri ohlasovanom prechode USA z dlhoročného vysokého ekonomického rastu do recesie jedným z najsledovanejších ukazovateľov index spotrebiteľskej dôvery. Našťastie, ľudia na Slovensku hovoria iné, než zodpovedá realite či ich želaniu. Napríklad podľa prieskumu agentúry Focus zo septembra 2001 si až 63 percent obyvateľov Slovenska myslí, že „ľuďom ako ja“ sa pred rokom 1989 žilo lepšie. „Komunistická strana, ktorá má v programe návrat do systému spred roka 1989, pritom dlhodobo nedosahuje preferencie, potrebné na vstup do parlamentu,“ ilustruje tento rozpor riaditeľ INEKO Eugen Jurzyca.

Politici si myslia, že za pesimizmus môžu novinári a iní politici. Radi všelikoho obviňujú zo šírenia „blbej nálady“ či z „natierania načierno.“ Nepripustia, že chyba je aj v nich: okrem základného faktu, že pre objektívne zlepšenie urobili skutočne oveľa menej, než mohli a než sa všeobecne očakávalo, nedokázali ľudí nadchnúť. Aj tým prispeli k tomu, aké znamienko sa nachádza pred emóciou, cez ktorú vidia Slováci svet.

Čo grafy nezachytia

Do istej miery sú ľudia pesimistickí naozaj neracionálne. Aj bez toho, aby vedeli, že vláda stále zadlžuje krajinu, každoročne vyrába deficity v rádoch desiatok miliárd (podľa analytikov M.E.S.A. 10 predbežné údaje za minulý rok hovoria o deficite na úrovni 5,2 percenta HDP v metodike Eurostatu), alebo že predražuje verejnú správu (medziročný nárast o 6,6 miliardy korún) a nezmyselne zvyšuje počty úradníkov (medziročný nárast o 0,8 percenta). „Stále bezplatné školstvo, vyššie výdavky na podporu bývania, zavedenie plošných prídavkov na deti a zvýšenie odvodov štátu do zdravotných poisťovní a Sociálnej poisťovne – ak sa k tomu bude uplatňovať prax z minulých rokov, že dodatočné príjmy sa nepoužijú na zníženie schodku, ale na zvýšenie výdavkov, dlhodobo nemôžeme očakávať stabilizáciu verejných financií,“ tvrdí analytik M.E.S.A. 10 Peter Pažitný. Navyše sa vracia hrozba makroekonomickej nerovnováhy: deficit zahraničného obchodu presiahol hrozivých 10 percent HDP a priamych zahraničných investícií na jeho vykrývanie je málo (príjmy z SPP vydržia približne do jesene budúceho roka). K slovu sa potom pravdepodobne dostanú krátkodobé zdroje (ako to naznačil už koniec minulého roka), čo by podľa ekonómov bola predzvesť úroku na menu, alebo nastolenia rovnováhy oslabením kurzu. Existuje pritom niekoľko spôsobov, ako tomuto scenáru predísť: lepšou alternatívou je výrazná redukcia vládnych výdavkov (napríklad na dotácie či úradníkov), horšou je prijatie ďalšieho ekonomického balíčka, spočívajúceho v zvýšení vládnych príjmov. To prvé táto vláda spraviť nevie, to druhé už raz spravila.

Vzhľadom na všeobecne nízku mieru ekonomického vnímania je však nespokojnosť na Slovensku možno viac daná vecami, ktoré štatistiky nezachytia. U lekára bez protekcie treba hodiny čakať, za všetko treba dávať úplatky, úradníci, policajti a iné autority sa k ľuďom, ktorí ich svojimi daňami platia, správajú ako k poddaným…

Nedá sa

Existujú krajiny, ktoré sa rekvalifikovali z problémových na úspešné a sebavedomé. Írsko, Fínsko, Estónsko, Nový Zéland – všetky zápasili s „blbou náladou“, niektoré dokonca odjakživa. Čo sa v nich odohralo? Jednoducho prišla nezakomplexovaná skupina ľudí, ktorí namiesto rečí o „maľovaní načierno“ určili základné smerovanie, za ktorým rýchlo a nekompromisne išli. Nízke dane, efektívne a malé úrady, investície do vzdelania a vedy, pritiahnutie investorov so sofistikovanými produktmi, najlepšie z oblasti informačných technológií. A žiadne reči o tom, čo a prečo sa stále nedá. Iste, predpokladom je vláda, ktorá je odhodlaná na rýchle reformy okamžite po voľbách. Lenže aby taká vláda mohla prísť, najprv tu musí existovať takto zmýšľajúca politická strana. A to je ten problém.

(Písané pre týždenník Domino Fórum)