S istou mierou pompéznosti možno povedať, že rok 2001 bol pre slovenskú ekonomiku rokom opatrného obratu k lepšiemu. Slovenský klasik (bývalý murár) tvrdieval, že z grafov sa nikto nenaje. Čísla však mávajú väčšiu výpovednú hodnotu než pocity. A čísla za rok 2001 sú na prekvapenie pozitívne. Po dvoch rokoch stagnácie ekonomického rastu na úrovni zhruba dvoch percent dôjde k jeho pomerne výraznému zrýchleniu: medziročne by mal HDP za rok 2001 vzrásť o približne 3,1 percenta. Pomaly klesá inflácia, v roku 2001 by mala dosiahnuť 6,5 percenta, v nasledujúcom roku (hoci aj v dôsledku chýbajúcich deregulácií) dokonca iba 4,8 percenta. Mierne klesá aj nezamestnanosť (bez verejnoprospešných prác) z úrovne 19,3 percenta na začiatku roka na 18,9 percenta na jeho konci. Nie je to fenomenálny pokrok, dôležitý je však trend: a ten hovorí, že nezamestnaných už pol roka nepribúda. Čo však ľudí, dychtivých po míňaní, zaujíma najviac: v tomto roku prvýkrát od parlamentných volieb 1998 vzrástli aj čisté reálne mzdy, a to o približne 0,8 percenta. Ešte optimistickejšie to vyzerá s vyhliadkami na nasledujúci rok (pozri rámček). Ekonómovia však hovoria, že s oslavami ešte treba počkať.

Opatrný optimizmus
Príčinou opatrnosti v hodnotení ekonomického vývoja sú politici. Tí vládni by si radi dobré výsledky prisvojili tým viac, že o necelých deväť mesiacov sa uskutočnia parlamentné voľby. Vláda má naozaj na ekonomický vývoj na Slovensku stále pomerne veľký vplyv. Veľa základných údajov tiež môže výrazne skresliť a „zlepšiť“. Predchádzajúca Mečiarova vláda sa napríklad chválila, že zabezpečuje Slovensku vysoký ekonomický rast. Bola to pravda, predstavitelia HZDS však zabudli dodať, že rast bol ťahaný predovšetkým obrovskými vládnymi výdavkami, a teda nebol udržateľný. Dnešný rast HDP má neporovnateľne lepšiu štruktúru. Aj keď súčasná vláda má svoj podiel na zlepšujúcich sa číslach, radosť z makroekonomických úspechov kalí práve jej hospodárenie. Verejný sektor míňa oveľa viac, než má k dispozícii. Toto zadlžovanie je nemorálne a priveľké, a tak je podľa niektorých ekonómov možné očakávať, že už v nasledujúcom roku budú nevyhnutné úsporné opatrenia. Slovensko opäť čelí vysokému dvojitému deficitu (verejných financií i zahraničného obchodu) a jeho úrovne sa blížia ku kritickej a neudržateľnej hranici. Ak vláda míňa výrazne viac, než má, a ak krajina dováža výrazne viac, ako vyváža, je na najlepšej ceste k tvrdým ekonomickým balíčkom alebo k výraznému znehodnoteniu meny. Keďže nasledujúci rok je volebný, zrejme nie je možné očakávať uskromňovanie sa vlády ani výrazné obmedzovanie dovozov. Vláda bude mať iba obmedzené možnosti: môže napríklad mierne obmedziť výdavky na nákup tovarov a služieb pre štát alebo výdavky na výstavbu diaľnic. Nádejou by mohol byť rok 2003, ale to už Slovensko bude mať novú vládu. Práve v tomto roku sa totiž dajú očakávať prvé výraznejšie pozitívne výsledky prílevu priamych zahraničných investícií a najneskôr vtedy bude musieť nová vláda pristúpiť k zvýšeniu regulovaných cien (čo zníži nároky na verejné financie a zároveň môže znížiť obchodný deficit).

Zlyhania
V predposlednom roku volebného obdobia sa naplno ukázalo, že v niektorých zásadných oblastiach súčasná vláda zlyhala na celej čiare. Platí to predovšetkým pre zdravotníctvo, ktoré ročne spotrebuje zhruba 60 miliárd korún, hoci jeho kvalita klesá, dlhy rastú a korupcia kvitne. Vláda, respektíve ministerstvo zdravotníctva, neboli schopní túto „čiernu dieru“ verejných financií zreformovať a do konca volebného obdobia už nie je možné očakávať pokrok. Sklamanie je tým väčšie, že tento rezort patrí takzvanej pravici.

Veľkým neúspechom je aj pretrvávajúci mizerný stav školstva. Iba máloktorá oblasť je pre dlhodobú prosperitu a úspech krajiny taká dôležitá ako dobrý vzdelávací systém. Ten slovenský je však dodnes poznačený socializmom – absentuje konkurencia, motivácia, a teda aj kvalita. Do konca volebného obdobia už tieto stojaté vody neohrozí ani „kupónová“ reforma, pri ktorej by každý žiak dostal peňažnú poukážku na zaplatenie časti nákladov v tej škole, ktorú si na základe konkurencie vyberie. „Nehrozí“ ani spravodlivé spoplatnenie vysokoškolského štúdia.

Veľkou prehrou rozumu v roku 2001 je aj neohrozená pozícia nepočetnej, ale dobre organizovanej poľnohospodárskej loby. Tá si dokáže aj pri mizernom stave verejných financií vybojovať miliardové dotácie, ktoré sú väčšinou vyhodenými peniazmi. Podobné hodnotenie si zaslúžia železnice, ktoré sa vláde napriek enormným stratám, prezamestnanosti a plytvaniu nepodarilo zreformovať.

Minimálny pokrok dosiahla vláda v tomto roku v sociálnom systéme, ktorý trpí na neadresnosť a poskytuje obrovské možnosti na masívne zneužívanie. Neodpustiteľným zlyhaním je nespustenie dôchodkovej reformy. Jej odkladanie zbytočne zvyšuje už beztak obrovské náklady, ktoré s ňou budú spojené.

Podnikateľské prieskumy často vypovedajú, že jedným z najväčších problémov slovenskej ekonomiky je nízka vymáhateľnosť práva. Ani v tejto oblasti sa vláde nepodarilo výrazne zlepšiť situáciu. Zlá vymáhateľnosť práva pritom ekonomike spôsobuje obrovské problémy, prinajmenšom významne zvyšuje transakčné náklady podnikateľov, ktorí si vymáhanie zmlúv musia zabezpečovať „svojpomocne“, napríklad zvyšovaním cien, do ktorých zarátajú toto riziko.

Veľkým problémom sú štátne garancie na úvery. Vláda ich poskytuje firmám, ktoré by inak boli schopné požičať iba za mimoriadne nevýhodných podmienok, alebo vôbec. Inými slovami, vláda pomáha podnikom, ktoré sú pre banky veľmi rizikové. Vláda bude mať v tejto oblasti ešte pár mesiacov relatívne zviazané ruky kvôli monitorovaciemu programu MMF. Ale vzhľadom na to, že tento program o pár mesiacov končí a vláda dlhodobo musí platiť väčšinu garantovaných úverov, ide o drahú časovanú bombu vo verejných financiách.

Prekvapivá je úplná absencia diskusie o Európskej únii. Vláda bojuje o prechodné obdobia v nezmysloch a, naopak, často ignoruje skutočné záujmy krajiny. Ak napríklad EÚ obmedzí po našom vstupe do Únie na sedem rokov voľný pohyb osôb či služieb, prečo Slovensko nežiada o prechodné obdobie na vlastnú politiku v oblasti daní (ktoré sú v EÚ veľmi vysoké) či v oblasti trhu práce (ktorý je v EÚ – a zatiaľ aj na Slovensku – nepružný, čo spôsobuje napríklad vysokú nezamestnanosť)? Našu pozíciu charakterizuje chýbajúca relevantná kritika a nedefinované národné záujmy.

Kauzy
Osobitnou kapitolou sú kauzy, ktorým sa vláda nevyhla ani v tomto roku. Najväčšou bola bezpochyby kauza Devín banky (pozri rámček). Jediným pozitívom je, že táto „banka“ konečne skrachovala, aj keď cena tohto pozitíva je obrovská.

Výnimočné postavenie má problém reformy verejnej správy. Dohoda časti vládnej koalície (SDĽ a SOP) s opozíciou za asistencie SDKÚ viedla k presadeniu ôsmich vyšších územných celkov. Tie však nekopírujú prirodzené komunity a ekonomicky previazané regióny, ale mečiarovskými xenofóbmi umelo nakreslené hranice krajov z roku 1996. Navyše sa z pôvodnej Nižňanského koncepcie reformy nepodaril presadiť významný presun kompetencií a ani daňová decentralizácia, pri ktorej by veľká časť daní ostala v regióne, kde sa vyberie. Z reformy verejnej správy nakoniec ostalo torzo, ktoré predraží verejnú správu a jeho reparácia bude mimoriadne nákladná.

Škandály sa nevyhli ani privatizácii. Dôveryhodnosťou vlády otriasol nevídaný postup privatizácie Slovenskej plavby a prístavov, kde nakoniec Fond národného majetku zrušil privatizačnú súťaž (už po tom, ako bolo známe, kto bude jej víťazom) preto, že vláde sa víťaz nepozdával. To isté platí aj pre tender na predaj časti pohľadávok Slovenskej konsolidačnej. Zvláštny bol aj predaj časti Reštitučného investičného fondu, ktorý (okrem veľmi spornej výhodnosti predaja) bol poznačený klientelizmom.

Privatizácia prebiehala aj tento rok takmer výhradne formou verejných súťaží. Čoraz častejšie sa však zdá, že podmienky súťaže sú „nastavené“ tak, aby vyhovovali iba niektorým záujemcom (RIF, Transpetrol).

Posun k lepšiemu
Pôsobenie súčasnej vlády je pozitívne v tom, že obmedzila socialistické experimenty a dobrým imidžom v zahraničí prispela k výraznému poklesu úrokových sadzieb. Asi najvýznamnejším pozitívom bolo „vyčistenie“ veľkých štátnych bánk a ich tohtoročná privatizácia, hoci aj tento proces mal chyby krásy. Posun k lepšiemu nastal aj v definovaní právneho rámca pre podnikanie – významne sa napríklad zlepšil bankrotový zákon (hoci výnimka, podľa ktorej sa bankroty netýkajú zdravotníctva, je veľkým krokom späť). Kladne je hodnotená aj zmena obchodného zákonníka a niektoré ďalšie zákony, ktoré prispeli k zlepšeniu podnikateľského prostredia. Rozumným krokom bolo zrušenie takmer všetkých štátnych fondov.

Príjemné je aj pretrvávanie nízkych úrokových sadzieb. Prispelo k tomu ozdravenie bánk a to, že vládne výdavky už nevytláčajú súkromné investície do tej miery, akú Slovensko zažilo počas predchádzajúcej vlády.

Pozitívom je pokles daňového zaťaženia firiem (z 29 na 25 percent) a občanov (klesla horná i spodná sadzba, počet daňových sadzieb klesol zo sedem na päť). Toto zníženie však bolo veľmi kontroverzné: po dlhom čase existovala reálna príležitosť na výrazné zníženie odvodov a daní, to sa však pre „zodpovednosťou“ a „realizmom“ zakrytý alibizmus SDKÚ nakoniec neuskutočnilo. Odvážnejšie návrhy mali smolu – navrhol ich ktosi iný než „veľkí reformátori“.

Dobrý rok
Uplynulý rok bol napriek všetkému pozitívny. Ekonomika rastie, podľa analytikov renomovaných inštitúcií sa tomuto regiónu vyhne dokonca aj svetová ekonomická recesia. Ľudí nesužujú prírodné či politické katastrofy, čoraz viac míňajú v obchodoch, čoraz dlhšie žijú, majú možnosť čoraz väčšieho výberu. Pritom sa nemuseli nijako zvlášť „pretrhnúť“. Navyše, Slovensko už zažilo aj horšiu vládu. A slnko vychádzalo aj tento rok každý deň.

Materiál bol publikovaný v týždenníku Domino Fórum