Alan Greenspan (76), šéf americkej centrálnej banky Federal Reserve (Fed), v septembri na svetovom stretnutí s bankármi a ekonómami v Londýne priznal, že súčasnosť – čo sa týka ekonomických predpovedí – predstavuje jedno z najťažších období, akým kedy čelil. Vlečúca sa recesia s neistými známkami oživenia je v ostrom kontraste so stavom americkej ekonomiky, ktorý väčšinou pretrvával počas jeho doterajšieho 15-ročného pôsobenia v čele Fedu a pre ktorý bol charakteristický silný hospodársky rast, nízka inflácia a nízka nezamestnanosť.

Pod jeho vedením Fed dokázal veľmi dobre reagovať na všetky významné hospodárske a spoločenské krízy – od pádu akciového trhu v roku 1987 cez ázijskú finančnú krízu (1997), ruský úverový default (1998) až po minuloročné teroristické útoky. Napriek úspechom sa Fed dostal pod paľbu kritiky za spôsob, akým pristupoval k cenovým bublinám na finančných trhoch, ktoré po prasknutí hlboko otriasli dôverou investorov.

A. Greenspan zostupuje zo svojho postu v roku 2004 a v súčasnosti americkí odborníci na monetárnu politiku vedú spory, či štýl, akým viedol Fed, má byť nosný aj v budúcnosti. Je pohár napoly prázdny, či napoly plný?

Presvedčenie šéfa Fedu

A. Greenspan sa počas svojho pôsobenia stal vzorovým predstaviteľom tzv. novej ekonómie Fedu – prístupu, ktorý mu umožnil správne predpovedať vplyv informačných technológií na rast produktivity, a tak umožniť americkej ekonomike rast pri nízkych mierach inflácie. Bol to práve A. Greenspan, ktorý svojím postojom poskytol ekonomike priestor na rast, keď „tradičné“ prístupy varovali pred hroziacou infláciou (ktorá nakoniec nenastala) a radili pribrzdiť ekonomické tempo.

Za jeho pôsobenia sa Fed snažil o stimuláciu hospodárskeho rastu pri súčasnom udržaní inflácie pod kontrolou. A. Greenspan pri definovaní vhodnej stratégie vypracoval prístup založený na pozorovaní, že ekonomika sa vždy vyvíja v odpovedi na mnohé faktory, ktoré, podľa jeho názoru, treba sledovať a hľadať medzi nimi súvislosti. Výsledkom bola veľmi flexibilná monetárna politika, ktorá vychádza z analýzy veľkého počtu ukazovateľov a informácií získaných v reálnom čase, aby dokázala rýchlo identifikovať zmeny v ekonomike a reagovať na ne.

Inflačný vývoj však šéf Fedu nepovažoval za dogmu. Formálne stanovené miery inflácie sú podľa jeho názoru „obmedzujúce v prípade neočakávaných udalostí“ a hlavným cieľom je „optimalizácia reakcie na konkrétny faktor“. Tak ako napríklad Fed reagoval na minuloročné teroristické útoky, keď bez zaváhania poskytol potrebné prostriedky, aby udržal likviditu finančného systému a povzbudil dôveru verejnosti.

Pri svojom pôsobení A. Greenspan vychádzal z presvedčenia, že cenové bubliny vznikajúce na finančných trhoch môžu byť bočným efektom úspešnej monetárnej politiky. Ak centrálna banka dokáže kontrolovať infláciu, a pritom neobmedzovať hospodársky rast, investori môžu byť náchylnejší akceptovať väčšie riziko a využívať väčšie množstvo príležitostí pri narábaní so svojimi peniazmi. Výsledkom sú však prudké cykly na trhoch aktív.

A. Greenspan mal a má k problematike špekulačných bublín dosť jednoznačný postoj. Nikdy neohrozil hospodársky rast a nepribrzďoval ekonomiku len preto, aby zabránil investorom prísť o peniaze. „Vôbec nie je zrejmé, či špekulačné bubliny, hoci zistené včas, by reštriktívna monetárna politika mohla potlačiť. Tá by nevyhnutne viedla k útlmu ekonomickej aktivity – výsledku, ktorému by sme sa mali vyhýbať,“ uviedol v auguste tohto roku na konferencii Fedu v Jackson Hole vo Wyomingu (USA).

V hre je naozaj veľa. História navyše ukazuje, že Fed rozhodne nemá pozitívnu skúsenosť s rozširovaním svojho mandátu aj na finančné trhy. V 20. rokoch minulého storočia vtedajší šéf Fedu Adolph Miller pristúpil k reštriktívnym opatreniam s cieľom skrotiť ceny akcií. Akciový trh sa nakoniec zrútil a reštriktívne opatrenia posunuli americkú ekonomiku do desaťročia Veľkej depresie.

Fed namiesto „vypúšťania“ finančných bublín tlakom na rast úrokových mier sa rozhodol pre rýchlu reakciu po jej samočinnom spľasnutí. V roku 2001, po prepade technologických indexov a ukončení dot.com eufórie, Fed znížil základnú úrokovú sadzbu jedenásťkrát. Posledné tohtoročné zníženie zo 6. novembra išlo na 1,25 % – najnižšiu hodnotu od roku 1961.

Nové prístupy

Napriek extrémne nízkym úrokovým mieram stagnácia pretrváva. Objavila sa tiež hrozba deflácie, ktorú si Američania naposledy skúsili pred 70 rokmi. Terajší tvorcovia politiky Fedu sú však presvedčení, že Spojené štáty americké uniknú deflačnej pasci, z ktorej sa momentálne snaží dostať Japonsko. Podľa A. Greenspana mnoho japonských problémov má kultúrny a štrukturálny pôvod. V spoločnosti, ktorá vysoko hodnotí konsenzus, japonské autority ešte neprijali dostatočne tvrdé opatrenia, ktoré by viedli k zmene. Amerika, naopak, je nezmieriteľná a za chyby si žiada tvrdú platbu.

Práve tieto slová – chyba, nezmieriteľnosť a zmena – sa v poslednom čase dávajú aj do súvislosti s Fedom. Pretrvá odkaz súčasnej politiky aj do budúcnosti, alebo boli chyby až také veľké, že nie je možné sa s nimi zmieriť a zmena je neodvratná?

To dnes ešte nikto s určitosťou nevie. Avšak tí, ktorí sú si istí kladnou odpoveďou, sa zhodli na dvoch koncepciách – tzv. inflačnom cielení (inflation-targeting) a protibublinovom (anti-bubble) prístupe.

Ambíciou prvej koncepcie je kontrola inflácie v rámci stanoveného inflačného pásma. „Inflácia je jedinou vecou, ktorú môžu a majú kontrolovať,“ tvrdí Robert E. Lucas Jr., držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu z roku 1995 za práce v oblasti racionálnych očakávaní a ich aplikácie do makroekonomickej analýzy. Výhodou cielenia je, že navodzuje väčšiu mieru istoty, kroky centrálnej banky sú relatívne ľahko predvídateľné, čo pozitívne pôsobí na jej hodnovernosť ako strážcu stabilného prostredia. Prístup však redukuje pružnosť pri riadení ekonomiky a odpovediach na finančné krízy. Obsahuje tiež potenciál spomaľovať hospodársky rast.

Protibublinový prístup presadzuje, že okrem inflácie by mala monetárna autorita krotiť aj excesy finančných trhov. Podľa jeho zástancov nestálosť trhov vedie k ekonomickej nestabilite s ťažko kontrolovateľnými deflačnými účinkami. Tento prístup sa síce snaží bojovať s náladovosťou finančných trhov, na druhej strane však posúva Fed do pozície mentora voči investorom, čo má k „svätej“ slobode podnikania ďaleko. Tento prístup má takisto potenciál obmedzovania hospodárskeho rastu. Vzhľadom na to, že ani v jednom, ani v druhom prípade rast nie je prioritným faktorom, americká ekonomika sa tak už nemusí jednoznačne javiť ako „motor“ svetového hospodárstva.

Kľúčové pre filozofiu Fedu bude obdobie nasledujúcich dvoch rokov. Ak sa rýchlo pozviecha ekonomika aj finančný trh, Greenspanov dopredu hľadiaci prístup bude vyzerať lepšie ako teraz. Ak sa tak nestane, nový šéf Fedu bude v silnom pokušení robiť niečo iné.

Nástupca zatiaľ neznámy

Okrem toho, že nie je jasné, aký štýl bude Fed preferovať, nie je zrejmé ani to, kto ho bude presadzovať. A. Greenspan odstupuje v roku prezidentských volieb. Objavili sa špekulácie, že by mohol zotrvať v úrade o niečo dlhšie, aby jeho nástupca nebol „namočený“ do predvolebnej politiky. Ak však odstúpi ešte pred voľbami a ekonomika bude stále stagnovať, prezident George W. Bush bude viac naklonený presadiť niekoho, kto je zástancom povzbudzovania ekonomického rastu.

Znamenalo by to, že odkaz A. Greenspana pretrvá? Ak áno, nebude to len z politickej vôle. Už dnes je A. Greenspan považovaný za jedného z najlepších, ak nie za najlepšieho centrálneho bankára, akého Spojené štáty americké doteraz mali. Jedno je však isté. Kým odíde, prebehne ešte nejedna diskusia o tom, kde a čím sa začínajú a končia možnosti monetárnej politiky. Dnes sa viac ako inokedy ukázali obmedzenia tohto nástroja, ktorý má slúžiť predovšetkým na vytvorenie vhodných makroekonomických podmienok a zmierňovať vplyvy negatívnych udalostí na ekonomiku.

Zo zdrojov BusinessWeek