Stretávanie sa silných záujmových skupín s vládou má svoje opodstatnenie – vláda sa tak môže z prvej ruky dozvedieť, čo si tieto organizované skupiny myslia o tom či onom. Problém nastáva vtedy, keď sú niektoré záujmové skupiny vládou zvýhodňované pred inými. To je hlavný problém slovenského modelu fungovania tripartity, tohto nápadu z čias Mussoliniho fašistického a korporativistického Talianska.

Prvá Dzurindova vláda v roku 1999 – ako odmenu odborárom za spoločný postup proti Mečiarovej vláde spred roku 1998 – presadila zákon o tripartite. Ten z dovtedy neformálnej dohody o rokovaniach vlády so zamestnávateľmi a odborármi urobil korporativistické seansy záväznými, čo je – na prekvapenie všetkých socialistov – veľmi výnimočné aj v inak korporativizmu veľmi naklonenej EÚ. Vláda teda musí s odborármi a zamestnávateľmi prediskutovať všetky opatrenia, ktoré ovplyvňujú sociálny a ekonomický vývoj v krajine. V realite sú rokovania tripartity iba zabíjaním času a parketou na exhibovanie pomerne slabou intelektuálnou kapacitou vybavených odborárskych bossov a spravidla nepripravených a iba úzke záujmy svojho odvetvia presadzujúcich predstaviteľov zamestnávateľov. Stanoviská týchto „sociálnych partnerov“ nie sú pre vládu záväzné, prijímanie legislatívy môžu iba zdržať – ak niekto s predloženým bodom nesúhlasí, musí o ňom tripartita rokovať ešte raz.

Hlavný problém spočíva v zákonnom zvýhodnení dvoch záujmových skupín pred ostatnými. Sporná je aj legitimita a reprezentatívnosť organizácií, ktoré s vládou rokujú: Konfederácia odborových zväzov reprezentuje výraznú menšinu všetkých zamestnancov a jej úspešnosť je teda založená iba na intenzite kriku a ilúzie dôležitosti, ktorú jej šéfovia dokážu vyvolať. Asociácia zamestnávateľských zväzov a združení je zasa reliktom z čias mečiarovskej „podpory domácej kapitálotvornej vrstvy“ prostredníctvom hanebnej privatizácie. Skúsenosť týchto „kapitánov priemyslu“ je taká, že nie kvalitné podnikateľské prostredie, ale iba výhody získané známosťami, konexiami a peniazmi vedú k úspechu. Aj to je dôvodom, pre ktorý už na Slovensku vznikla aj oveľa sympatickejšia Podnikateľská aliancia Slovenska – tá však v tripartite nesedí.

Volanie zdravého rozumu – návrh na zrušenie zákonnej podoby tripartizmu – pred koncom minulého roka vyslyšal minister spravodlivosti Daniel Lipšic. „Programové vyhlásenie vlády hovorí o znižovaní miery korporativizmu. Okrem toho, záujmové skupiny nemajú mať privilegované postavenie. Nech vstupujú do legislatívneho procesu, ale za rovnakých podmienok ako ktokoľvek iný,“ vysvetľuje Lipšic pre Domino. Podľa viceprezidenta KOZ Petra Gajdoša „je to protidemokratický krok“, čomu však Lipšic oponuje: „Práve možnosť blokovať legislatívu na základe zákonného zvýhodnenia nejakej záujmovej skupiny je pre demokraciu neštandardná. Bude tu zákon o kolektívnom vyjednávaní. Odbory budú môcť vyjednávať so zamestnávateľmi, pri kolektívnych zmluvách budú rokovať aj s ministerstvom práce a sociálnych vecí. Sociálni partneri by akurát stratili privilégium, ktoré okrem nich dnes nik nemá.“

Lipšicov návrh, za ktorý sa už verejne postavil aj minister práce a sociálnych vecí Ľudovít Kaník, však narazil na čudného odporcu – „liberála“ Pavla Ruska. Podľa neho tripartitu treba zachovať. Vzhľadom na okolnosti vzniku liberálnej orientácie tohto pôvodne mierne nacionalistického socialistu to veľmi neprekvapuje. Navyše to nie je jeho prvý konflikt s liberalizmom. Čo prekvapuje, je jeho úsilie udržať pri živote platformu, ktorá ho stojí obrovské množstvo absolútne neproduktívneho času.

Pred referendom o predčasných voľbách zrejme Lipšicov návrh nikto príliš rozpitvávať nebude. Treba však urobiť všetko preto, aby sa po neúspešnom referende presadil. Nie len preto, čo dnes odborári presadzujú.