Vzdelanie je, podobne ako napríklad zdravie, na Slovensku veľmi nedocenenou hodnotou. Aj napriek jasnému faktu, že bez vzdelania či zdravia môže byť človek i spoločnosť tvorená týmito ľuďmi iba ťažko úspešná.

Pozornosť prevažnej väčšiny občanov, politikov a médií je dlhodobo sústredená na témy demokracie, práva, životnej úrovne, nezamestnanosti, vzájomného ohovárania politikov a integrácie do západnej Európy. Všetko sú to témy, ktoré – pozitívne či negatívne – výrazne ovplyvňujú kvalitu života. Vzdelávanie, ktoré kvalitu života celej spoločnosti ovplyvňuje možno najviac, je však pri debatách redukované na otázku spoplatnenia vysokoškolského štúdia a nízkych platov v tomto odvetví. Chyby a dôsledky dnešného systému vzdelávania tak zostávajú v príjemnom závetrí. Na škodu všetkým.

Ako?
Zdanlivo nudná téma – systém vzdelávania na základných a stredných školách (ktoré sa týka, na rozdiel od vysokých škôl, všetkých obyvateľov Slovenska) – je naopak mimoriadne kontroverznou témou. Obhajcovia súčasného systému vyzdvihujú fakt, že slovenskí študenti dosahujú v medzinárodnom meradle vynikajúce výsledky najmä v oblasti prírodných vied. Inak povedané: súčasný systém generuje ľudí s veľkými znalosťami. Častým argumentom je konštatovanie, že priemerný slovenský stredoškolák je vzdelanejší, než jeho rovesník napríklad v Spojených štátoch amerických, ktoré sú príkladom nadmieru liberálneho školstva. Odporcovia súčasného systému však upozorňujú na okolnosti, za akých žiaci prijímajú vedomosti: namietajú, že súčasný systém ubíja osobnosť mladého človeka a neprimerane ho stresuje nutnosťou ovládať množstvo (pre život nepotrebných) encyklopedických poznatkov. Aj keď je tunajší spôsob vzdelávania veľmi vzdialený od Japonska, v ktorom žiaci trávia v škole šesť dní v týždni a počas vyučovania dokonca nemajú možnosť ani len sa čokoľvek opýtať učiteľa, prinajmenšom rovnako je vzdialený od západného sveta, kde pri vzdelávaní hrá „prvé husle“ individualita žiaka.

Obe strany – obhajcovia i odporcovia dnešného systému, sa však zhodujú v tom, že dnešný systém treba zmeniť. Rozdiel je iba v hĺbke požadovaných zmien.

Zásadný problém školstva spočíva predovšetkým v tom, že nie je jasné, čo občania Slovenska od systému vzdelávania očakávajú. Na Slovensku neexistujú štandardy, ktoré by definovali profil a minimálnu úroveň jednotlivých typov vzdelania. Rovnako chýba predstava (a inštitúcie) celoživotného vzdelávania, ktoré je nevyhnutné pre úspešný profesionálny život. Problematický je aj fakt, že dnešný typ štúdia je založený viac na pamäťovom učení, než na získavaní praktických zručností. Dôsledkom je smutná pravda, že školy dávajú mladému človeku iba veľmi málo poznatkov potrebných pre uplatnenie sa na trhu práce. Globálnej konkurencieschopnosti študentov nepridáva ani prežívajúci rakúsko-uhorský model výučby, ktorý je založený na (často vynucovanej) autorite školy. Príčiny sú dve: jednak silná tradícia, ale najmä častá neochota učiteľov komplikovať si život komunikatívnejšími metódami práce. Žiaci zväčša nie sú vedení k samostatnému premýšľaniu a k používaniu encyklopédií – naopak sa ich často musia bez akéhokoľvek premýšľania naučiť naspamäť.

Model starej monarchie tiež „zabúda“ viesť mladých ľudí k vedomiu o svojich i cudzích právach, dôstojnosti a slobode. Stret učiteľa s individualitou žiaka je predmetom skúmania sociológov, ktorí upozorňujú na dôležitosť maličkostí, akými sú pocity žiaka pri vstupe do miestnosti učiteľov či do riaditeľne, alebo pocity žiaka pri komunikácii s „nadriadeným“ učiteľom, alebo dokonca riaditeľom školy. Osobitnou kapitolou sú školské časopisy, ktoré sú kvôli častej cenzúre učiteľov či riaditeľa školy prezentáciou ružového ideálu, rozhodne však nie problémových tém danej školy. Toto všetko prispieva k závažnému konštatovaniu – viac ako samotný obsah vyučovania je na Slovensku problémom atmosféra školy. Atmosféra stresu, strachu, nekomunikatívnosti, hodín strávených memorovaním a všeobecným pocitom nezmyselnosti a strateného času. Žiada sa dodať: česť všetkým vzácnym výnimkám.

Za čo?
S obsahom vyučovania je spojený problém financovania školstva – so všetkými dôsledkami, ktoré dnešný spôsob financovania prináša. Systém dominantného štátneho školstva a absencia konkurenčného prostredia medzi školami vedie k častému rozporu medzi vyžadovanou autoritou školy a neexistujúcou prirodzenou autoritou učiteľa. Je to logický dôsledok chýbajúceho finančného, ale najmä spoločenského ocenenia učiteľov, čo má za dôsledok postupný odchod kvalitných ľudí zo všetkých typov škôl. Ešte škodlivejšia je chýbajúca spoluúčasť občanov (a im najbližších samospráv) na chode škôl v mieste ich bydliska. Dnes prevažnú väčšinu škôl financuje štátna správa zo štátneho rozpočtu, teda z daní všetkých občanov. O opodstatnenosti a efektívnosti dnes rozhoduje centrálna štátna moc, a to na základe posúdenia nákladov spojených s chodom jednotlivých škôl. Tak sa stáva, že krajský či okresný úrad na základe štatisticky odôvodnenej neefektívnosti navrhne zrušenie nejakej školy, a to často aj napriek tomu, že zachovanie školy je pre danú obec otázkou prežitia (napríklad tým zabráni vysťahovaniu mladých rodín). Občania sú tak vylúčení z možnosti ovplyvniť (z ich pohľadu) životne dôležitú otázku a jediným spôsobom na odvrátenie rozhodnutia štátu ostáva rozhodnutie samosprávy, že navyše využije svoje prostriedky na udržanie školy. To však diskriminuje obyvateľov tejto obce, pretože okrem prispievania na školstvo prostredníctvom svojich daní musia navyše vynakladať na školy prostriedky, ktoré by mohli využiť inak. Ak by väčšinou verejných zdrojov (daní od občanov danej obce) disponovala miestna samospráva, tá by (so zaručenou spoluúčasťou občanov) rozhodla o tom, či bude financovať drahú školu, alebo radšej opraví chodníky a deti bude posielať do susednej obce školským autobusom. Takúto reformu presadzuje aj štátny tajomník ministerstva školstva László Szigeti, podľa ktorého je však problém „vo vedení ministerstva, ktoré je také, aké je“. Dodajme, že ministerstvo školstva riadi jeden z najhorlivejších slovenských socialistov Milan Ftáčnik. Podľa Szigetiho sú úplne opačné názory vo vedení ministerstva brzdou reforiem, výsledok sporu v prospech nereformného ministra však nemusí byť problém: „Vláda môže napokon prijať úplne inú filozofiu, než akú predloží ministerstvo.“ Dokonca by to podľa jeho názoru bolo žiaduce, pretože „reformu by nemal robiť aparát ministerstva poznačený doterajšou praxou a rôznymi záujmami, ale nezávislí odborníci. A mohli by sme požiadať o pomoc aj zahraničie – podobné reformy napríklad urobili už takmer všetky susedné krajiny.“

Tým, že školy sú financované výhradne transfermi zo štátneho rozpočtu na iba základe počtu študentov (nie na základe kvality poskytovaného vzdelania), chýba na Slovensku aj vedomie, že peniaze (aj formou daní rodičov) by školám mali prinášať študenti. Konkurencia by priniesla súťaž škôl o študentov, a tým aj o zdroje. Osvedčeným spôsobom, ako túto súťaž zrealizovať, je takzvaný kupónový model. „Iba konkurencia prinesie vyššiu kvalitu, a systém príspevku na konkrétneho žiaka tak ako funguje napríklad v Holandsku, by školstvu rozhodne pomohol,“ domnieva sa štátny tajomník Szigeti. Tento systém spočíva v tom, že každý rodič dostane od vlády kupón v určenej finančnej hodnote, ktorý by mal pokryť väčšinu nákladov na vzdelanie s tým, že ostáva na vôli rodiča, do ktorej školy pošle spolu s kupónom (a teda peniazmi) svoje dieťa. Úloha štátu však nezanikne – mala by spočívať predovšetkým v určovaní a vyžadovaní minimálneho štandardu vzdelania. Ak by nejaká škola, napríklad aj pre nedostatok študentov a teda peňazí, nebola schopná požadovaný štandard dosiahnuť, jednoducho by prišla o licenciu.

K zvýšeniu zaangažovanosti rodičov do chodu a kvality školy by prinieslo aj odstránenie fiktívneho „bezplatného“ školstva. Rodičia by okrem nepriamych výdavkov na vzdelanie svojich detí prostredníctvom daní platili školám za vzdelanie aj priamo, čo však nevyhnutne predpokladá zníženie daní. Priamym platením by kvalita školy i motivácia študentov boli vystavené oveľa väčšiemu tlaku rodičov. Dnešný systém nadradenej školy mnohých rodičov „umlčí“ v obave, aby sa ich kritika nepremietla do prístupu učiteľov voči ich deťom. Je to teda najlepšia cesta k izolácii škôl od okolitého sveta – s dôsledkom klesajúcej kvality a stúpajúcej frustrácie žiakov i rodičov.

Kedy?
Slovenským školám chýbajú peniaze i konkurencia. Slovensko napríklad na vzdelávanie vynakladá ročne približne 3,8 percenta hrubého domáceho produktu, kým krajiny západnej Európy až 6 percent. Ak chce byť Slovensko krajinou vzdelaných a dravých ľudí, okrem väčšieho množstva peňazí bude potrebovať aj zmenu spôsobu financovania školstva tak, aby o ňom rozhodovali samotní občania a ich samosprávy. Aj to je jeden z dôvodov urgentnej potreby reformy verejnej správy. Navyše však bude potrebné zmeniť aj obsah vyučovania – okrem upustenia od nezmyselného memorovania by sa školy mali zamerať na rozvoj osobnosti, komunikatívnosti, jazykových schopností a kreativity mladých ľudí. To všetko predpokladá odchod anonymného štátu a zrod sebavedomého rodiča, ktorý urobí všetko pre budúci úspech svojich detí a krajiny, v ktorej žijú. Ale aj keď je „občan na prvom mieste“ obľúbeným volebným sloganom, zatiaľ sa všetko končí na farebných pútačoch. Oveľa farebnejších, než budúcnosť nevzdelaného Slovenska.

Robert Žitňanský

Písané pre týždenník Domino fórum.