Tvrdí sa, že vysoké školy sú z hľadiska financovania výrazne poddimenzované. O koľko by sa mal zvýšiť podiel prostriedkov zo štátneho rozpočtu, aby sa zabezpečil ich prechod na rozvojovú dráhu?

Malo by to byť zhruba toľko, aby sme vo financovaní vzdelávania na vysokých školách v horizonte roku 2006 dosiahli 1,33 percenta HDP oproti dnešným 0,72 percenta HDP a v oblasti vedy aspoň jedno percento HDP oproti terajším 0,33 percenta HDP. Dnes dostáva v Európe na vysokoškolské vzdelávanie menej ako my iba Albánsko.

V porovnaní s vyspelými štátmi Európy rovnakej veľkosti ako Slovensko máme vraj priveľký počet vysokých škôl a nedostatok kvalitných učiteľov. Ako za týchto okolností zabezpečiť kvalitu vzdelávania?

Vysoké školy sú jedným z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich rezortov po roku 1989. Počet študentov sa oproti roku 1992 zdvojnásobil, pričom počet učiteľov zostal v zásade nezmenený. To je vzrast produktivity, ktorým sa nemôže pochváliť žiaden rezort v našej krajine. Na druhej strane je zrejme oprávnená otázka kvality vzdelávania. Ak však sociálne podmienky nútili učiteľov pôsobiť na viacerých školách či mať ešte nejaké iné zamestnanie mimo školy, mohlo sa to prejaviť v kvalite ich vedeckej i pedagogickej práce. Ak k tomu prirátame dlhodobé podfinancovanie pedagogického procesu – od roku 1992 reálne výdavky v tejto oblasti klesali takmer na nulu – tak je vôbec zázrak, že mnohé naše školy ešte stále pripravujú absolventov dosahujúcich úroveň porovnateľnú s krajinami západnej Európy. V tomto ohľade však vystupujú do popredia aj zvláštne a ťažko merateľné faktory.

Ktoré napríklad?

Na jednej strane niektorí učitelia akoby čerpali z posledných zásob, na druhej strane máme dosť ambicióznych a poznatkov chtivých študentov. Ako inak by sme vysvetlili napríklad ostatný úspech družstva programátorov z Fakulty matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského, ktoré v konkurencii vyše 2 800 univerzít z celého sveta skončili na štvrtom mieste a získali zlatú medailu? Takže často čosi ako osobný vklad učiteľov a talent študentov môže viesť k udržaniu kvality.

Aký počet vysokých škôl by bol podľa vás pre Slovensko optimálny?

Slovensko má po Islande najväčší počet vysokých škôl na obyvateľa – u nás je jedna vysoká škola zhruba na 200-tisíc obyvateľov, v krajinách Európskej únie je to približne jedna vysoká škola na 500-tisíc obyvateľov. Jednoduchý prepočet hovorí, že optimálny by bol asi polovičný počet oproti terajšiemu stavu.

Vláda deklaruje potrebu zvýšiť počet študentov vo všetkých študijných odboroch. Myslíte si, že je to na Slovensku reálne v podmienkach, v akých školy pôsobia?

Extenzívny nárast počtu študentov sa pomaly končí a o niekoľko rokov sa prejaví klesajúca demografická krivka. Vysoké školy budú oveľa tvrdšie bojovať o študenta a nie je vylúčené, že niektoré budú aj znižovať latku náročnosti.

Jednou z reakcií na snahy vlády je aj budovanie pracovísk jednotlivých vysokých škôl v regiónoch. Umožnia síce študovať čo najširšiemu počtu záujemcov o vzdelanie, ale udržia kvalitu vzdelávania na úrovni materského pracoviska?

Ústretovosť v organizácii štúdia, napríklad ich lokalizovaním v regiónoch, nesmie ísť na úkor kvality. Žiaľ, ak sa školy bezmyšlienkovite podriadia zákonom voľného trhu a pri získavaní študenta uprednostnia jeho pohodlie pred skvalitnením výučby, výsledok nebude nakoniec prijateľný pre žiadnu zo zúčastnených strán: ani pre študenta, keďže nebude dostatočne kvalitne pripravený, ani pre školu, lebo nebude plniť verejnú objednávku kvalitnej služby. Univerzita Komenského nešla cestou budovania nejakej siete pracovísk v regiónoch a snaží sa presadzovať najmä tradičnou kvalitou vzdelávania, ktoré poskytuje.

Vláda chce viac študentov a pritom ich nezamestnanosť postupne narastá. Nemali by vysoké školy na túto skutočnosť reagovať regulovaním počtu prijímaných na tie študijné odbory, o ktoré je nižší záujem?

Vysoké školy sa neriadia jediným uniformným modelom. Na lekárskych fakultách už dávno existuje dohoda, na základe ktorej funguje čosi ako smerné číslo. Na druhej strane v prípade mnohých študijných odborov je netriviálne predvídať záujem trhu práce o päť či desať rokov. K tomu všetkému ešte pôsobia kapacitné možnosti vysokých škôl – a to najmä personálne. Nezanedbateľný je ešte faktor vyššieho zárobku v profesiách, na ktoré sa študent priamo nepripravoval. Napríklad na Filozofickej fakulte UK prijímame ročne vyše sto študentov na štúdium angličtiny – samostatne či v učiteľskej kombinácii – ale existuje trvalý nedostatok učiteľov angličtiny, pretože absolventi sa uplatnia v lukratívnejších povolaniach.

Počet študentov vysokých škôl môže ovplyvniť aj spoplatnenie štúdia. Bol by takýto krok vykročením do svetla alebo do tmy?

Nechcem nadmieru simplifikovať problém, a preto treba uviesť niektoré súvislosti. Vláda SR si stanovila ako cieľ dosiahnuť v časovom horizonte roku 2006 priemer krajín OECD v podiele financovania vysokých škôl formou dotácií zo štátneho rozpočtu na úrovni 1,33 percenta HDP oproti dnešným 0,72 percenta, čo predstavuje 8,3 miliardy korún. To znamená, že hlavným hráčom je tu štát, ktorý dlhuje v porovnaní s krajinami OECD slovenským vysokým školám zhruba sedem miliárd korún, zatiaľ čo zo školného by prišlo do pedagogického procesu – po odrátaní sociálnych a iných štipendií a pôžičiek – zhruba 800 miliónov korún. To predstavuje nanajvýš iba jednu osminu deficitu rozpočtu vysokých škôl. Takže plošné zavedenie školného by pomohlo iba zmierniť bolesť, ale neliečilo by príčiny choroby. Stále by zostávalo nepokrytých sedem osmín deficitu, za ktoré zodpovedá štát. To znamená, že ak by miera skvalitnenia štúdia bola merateľná peniazmi, tak by nám stále ešte chýbalo vyše šesť miliárd korún. Znamenalo by to, že by sme stále nemohli dosiahnuť skvalitnenie štúdia na úroveň porovnateľnú s krajinami OECD. A to nehovorím o dlhodobom podfinancovaní vysokých škôl od roku 1992. Takže môžeme zhrnúť, že téza o výraznom skvalitnení štúdia na vysokých školách nie je vôbec podložená.

Nebude napokon rozhodovať trh o tom, ktorá vysoká škola zostane v hre a ktorá vypadne?

Štátny tajomník ministerstva školstva František Tóth vyrukoval 29. apríla v správach TA3 s argumentom, ktorý by na prvý pohľad mohol znieť presvedčivo: „Vyššiu kvalitu vysokoškolského vzdelávania dosiahneme aj tým, že peniaze budú určitým indikátorom záujmu o jednotlivé fakulty.“ Inak povedané, voľný trh a súťaž medzi fakultami a ich študijnými výsledkami rozhodne o záujme o fakulty a ich odbory. Niektoré v dôsledku toho zaniknú, pretože o štúdium na nich bude malý záujem. Záujem sa zrejme sústredí na študijné odbory, ktoré prinášajú väčší potenciál vyššieho zárobku. Nebude to fyzika, konkrétne astronómia, nebude to latinčina, gréčtina, nebude to botanika, nebude to strojné inžinierstvo, nebudú to učiteľské aprobácie atď. O päť rokov by už neboli žiadni noví absolventi v týchto odboroch. Trh by vlastne rozhodol, že ich Slovensko nebude potrebovať.

V čom je téza „trh rozhodne“ zásadne neprijateľná v tomto prípade?

Neprijateľnosť a nepremyslenosť uvedenej tézy je v tom, že Slovensko aj o päť rokov bude potrebovať niekoľko latinčinárov a gréčtinárov, pretože znalosť, ktorá sa zakladá na týchto odboroch, je nedeliteľnou súčasťou našej národnej kultúry. O päť rokov by sme nemali mať absolventov astronómie, hoci v tejto oblasti základného výskumu dosahujeme vynikajúcu úroveň? O päť rokov by sme nemali mať nových strojných inžinierov, hoci práve v tom období ich novovybudovaná továreň Peugeot pri Trnave bude potrebovať a bude nútená si ich „doviezť“ z nejakej susednej krajiny? Ak tento stav má byť projektovaný rozhodnutiami vládnych či ministerských činiteľov, tak treba otvorene povedať, že takéto rozhodnutia sú krátkozraké a sú proti dlhodobým záujmom nášho štátu. V neposlednom rade ešte jedna dôležitá okolnosť. Demografická krivka má výrazne klesajúcu tendenciu a každý schopný mladý človek, ktorý opustí našu krajinu, nám bude čoraz viac chýbať. V Českej republike, kde je štúdium bezplatné, študuje vyše 7 200 študentov zo Slovenska. V Rakúsku študuje vyše 1 830 študentov zo Slovenska, ktorí tam študujú zadarmo. Koľkí z nich sa vrátia? O koľko sa zvýši počet takýchto študentov zo Slovenska po zavedení poplatkov?

Aký je váš názor na internacionalizáciu slovenského vysokého školstva, napríklad na medzinárodnú spoluprácu, mobilitu učiteľov a študentov?

To je otázka blízkej budúcnosti a v súvislosti so vstupom Slovenska do Európskej únie nadobúda čoraz konkrétnejšie kontúry. Vedecké projekty napríklad v 6. rámcovom programe sú založené na princípe medzinárodnej spolupráce. Mobilita študentov a učiteľov bude priamym dôsledkom všeobecnej mobility. Niektoré odbory sú však „národné“ a odborníkov v nich si nebudeme môcť kúpiť v zahraničí, ale budeme si ich musieť stále pestovať doma.

Existencia neštátnych vysokých škôl by mala vytvoriť v oblasti vysokoškolského vzdelávania konkurenčné prostredie. Je tomu tak aj v podmienkach Slovenska?

Na Slovensku zatiaľ existuje jediná súkromná vysoká škola, takže ťažko hovoriť o vážnejšej konkurencii. Na druhej strane skúsenosti napríklad z Českej republiky a Poľska nehovoria o tendencii k vyššej kvalite, pretože personálne súkromné školy tunelujú verejné vysoké školy a z dôvodov šetrenia prostriedkov nevychovávajú svojich vlastných kvalitných učiteľov.

V ostatných rokoch sa často diskutuje o potrebe zmeniť vysokoškolský zákon. Laická verejnosť nepozná dôvody nutnosti zmeny. V čom je súčasný vysokoškolský zákon nedokonalý a kde by mali nastať zmeny?

V roku 2002 bol prijatý nový vysokoškolský zákon, ktorým získali vysoké školy majetok – dovtedy nimi spravovaný – do svojho vlastníctva. Týmto zákonom bola napríklad aj zrušená právna subjektivita fakúlt. Dnes je po pripomienkovaní pripravený návrh novely tohto zákona. Spomeniem niektoré pripomienky, ktoré k nemu mala Slovenská rektorská konferencia a dodávam, že nejde iba o drobné opravy či legislatívno-technické úpravy. Napríklad hneď v prvom paragrafe sme odporučili definovať právo vysokých škôl na „podporu z verejných zdrojov v miere zaručujúcej udržanie doterajšej kvality a ďalší primeraný rozvoj“ a „právo na rozvoj vo všetkých oblastiach svojho pôsobenia podľa vlastného rozhodnutia“. V druhom paragrafe sme navrhli doplniť výhradné právo vysokých škôl z doterajšieho „poskytovania vysokoškolského vzdelávania“ o „organizovanie a uskutočňovanie“, aby sa medzi vysokú školu a študenta nedostávali žiadne tretie subjekty. V paragrafe 89 sme navrhli, aby univerzity boli financované podľa toho, o aký druh univerzity ide, pričom najlepšie financované by mali byť výskumné univerzity. O uznanie tohto statusu sme ministerstvo školstva zatiaľ požiadali ako jediní zo všetkých vysokých škôl na Slovensku.

O úrovni vysokej školy vždy rozhoduje kvalita jej učiteľov. Medializovaná kritika z vlastných radov i od študentov naznačuje, že na našich vysokých školách je čo zlepšovať. Je zložité vychovať a udržať si kvalitného učiteľa?

Na zisťovanie kvality študijných programov je zameraná anketa, ktorú podľa zákona musí organizovať každá vysoká škola. Nepriamo môže vypovedať aj o kvalite učiteľa. Výchova kvalitného učiteľa je zdĺhavý proces, ktorý predpokladá nielen záujemcov o túto profesiu (ktorý sa pri finančnom ohodnotení v minulosti takmer úplne vytrácal), ale aj vhodné typy. Učiteľom by mal byť človek, ktorý má naozaj rád ľudí a chce sa s nimi podeliť o informácie, nápady a skúsenosti.

Univerzita Komenského má počtom svojich zamestnancov a študentov veľkosť okresného mesta. Stačí na jej riadenie iba akademická funkcia?

Naša univerzita má zhruba 5-tisíc zamestnancov a 27-tisíc študentov vo všetkých formách štúdia. Ide o tretiu najväčšiu „firmu“ v Bratislave. Riadiť takýto kolos si vyžaduje oveľa viac, či skôr niečo iné, ako len byť schopným učiteľom či vedcom. Vysoké školy sú samosprávne inštitúcie a všetky dôležitejšie otázky a rozhodnutia sú predmetom diskusie a schvaľovania v samosprávnych orgánoch. Na druhej strane dal zákon rektorovi značné kompetencie i zodpovednosť, takže jeho manažérske schopnosti sú veľmi dôležité. Vzdelávanie akademických funkcionárov v tejto oblasti sa preto stáva čoraz nevyhnutnejšie.

Stredné školy kritizujú univerzity, že v mnohých prípadoch sprísňujú požiadavky prijímacieho konania nad rámec stredoškolského vzdelávania. Spomínajú v tejto súvislosti aj vašu univerzitu. Čo na to hovoríte?

Zákon všeobecne vymedzuje hranice požiadaviek na prijímacie konanie práve obsahom stredoškolského vzdelania. Tam, kde je veľký záujem o štúdium, sú podmienky prísnejšie, aby na ich základe mohli diferencovať úroveň schopností uchádzačov. Nepopieram, že to nie je ľahký proces a nemusí viesť k optimálnym výsledkom. Dôležité je, aby bol transparentný a objektívny.

Ste za to, aby v budúcnosti po zavedení jednotnej štátnej maturitnej skúšky bol hlavným kritériom prijatia na vysokú školu výsledok maturity?

Prijímaciemu konaniu sa vytýka možnosť jeho manipulácie, subjektívneho ovplyvňovania. Maturity by v zásade mohli byť spochybňované z rovnakých dôvodov, preto si nemyslím, že uznanie štátnej maturity je najlepšie riešenie.

Sú podľa vás žiaci na stredných školách pripravovaní na formy štúdia, aké sa preferujú na vysokých školách?

To, čo im podľa mňa najviac chýba, je výraznejšie samostatné myslenie, neuspokojenie sa s riešením, ktoré je v učebnici. Zdá sa, že dôraz sa kladie na množstvo faktov bez hlbších súvislostí, že nejde o štruktúrované poznatky. Okrem faktov, ktoré sú bezpochyby potrebné, by sa mali stredoškoláci naučiť „učiť“ získať akési privátne „know-how,“ svoju vlastnú cestu k poznaniu a neustále živiť svoju zvedavosť, nespokojnosť s dosiahnutým a túžbu po objavovaní.

Doc. PhDr. František Gahér, CSc.

Vek: 46 rokov

Funkcia: rektor Univerzity Komenského v Bratislave

Vzdelanie: Univerzita Komenského v Bratislave, študijné zameranie – fyzika, filozofia

V roku 1998 sa stal vedúcim Katedry logiky a metodológie vied Filozofickej fakulty UK (FiFUK), v rokoch 1992 – 1994 bol predsedom Akademického senátu FiFUk, v rokoch 1995 – 2000 podpredsedom a v rokoch 2000 – 2002 predsedom Akademického senátu Univerzity Komenského.