Útoky proti čiastočnému spoplatneniu štúdia na vysokých školách sú takým koncentrátom neznalosti, nedostatku intelektu a populizmu, aký Slovensko už dávno nezažilo. Zavedenie školného samozrejme nespôsobí väčšiu nedostupnosť štúdia, ako sa obáva prezident, študenti a opozícia. Práve dnes je štúdium nedostupné obrovskej skupine ľudí z nižších príjmových skupín – tí na „bezplatné“ štúdium nemajú, ale zato sa naň daňami skladajú tým z majetnejších rodín, ktorí medzi študentmi dominujú. Nevídane komfortný pôžičkový a štipendijný systém sprístupní školy doslova každému a školné, ktorého hodnotu si v rámci mierneho rozpätia určia samy školy a bude ich príjmom, v dohľadnom čase rozhýbe školy k úvahám nad kvalitou poskytovaného vzdelávania.

Študenti niekoľkých univerzít vstúpili do štrajkovej pohotovosti. Bude to milé jarné osvieženie inak asi úmorného vyučovania a vcelku pochopiteľný, hoci nie veľmi osvietený boj o vlastný záujem. Študenti žiadajú rozšírenie podielu poberateľov sociálnych štipendií na polovicu študujúcich. Uniká im, že to môže znamenať iba zníženie sumy štipendia pre tých, ktorí ho naozaj potrebujú, alebo to uškodí ambícii kvalitnejšie sa vzdelávať.

Rektori vysokých škôl – intelektuálne celebrity – svojimi vyhláseniami dokazujú zúfalú potrebu urobiť v univerzitnom vzdelávaní poriadny prievan. Slovenská rektorská konferencia ústami svojho predsedu Juraja Sinaya podmieňuje zavedenie školného zvýšením podielu HDP, vynakladaného na vysoké školy zo štátneho rozpočtu. Viac peňazí pre školy je určite lepšia verejná investícia než dotácie družstevníkom. Rektori (aspoň niektorí) však nechtiac prezrádzajú, že o školné príliš nestoja – asi sa obávajú konkurenčného prostredia, ktoré sa tým medzi školami začne vytvárať. Inak by ako prví bojovali za školné, ktoré ich školám prinesie milióny. Keďže zvyšovanie verejných výdavkov na vysoké školy prebieha pravidelne už niekoľko rokov a je zrejmé, že ide o postupný proces, zablokovanie školného kvôli maximalistickým požiadavkám je úplne iracionálny počin – v rovnakom čase rektori nariekali, že na prevádzku, vzdelávanie, vedu, výskum a sociálny program im v tomto roku chýba 400 miliónov.

Ešte zúfalejšia je rektorská požiadavka, aby vláda predložila analýzu nákladov na študenta v konkrétnom študijnom odbore. Náklady na študenta sú vecou priorít a manažérskej šikovnosti konkrétnej školy, práve rôzne náklady a rôzna kvalita (teda konkurencia) je to, čo školy môže tlačiť

k vyššej efektívnosti a kvalite. Akí ľudia to dnes vlastne riadia vysoké školy?

Zaoberať sa výhradami opozície je mrhaním času a rozumu – a to už začína platiť aj o Šimkovom Slobodnom fóre. Sledujúc reakcie na návrh zaviesť školné, človeku so zdravým rozumom ostáva iba frustrovane zatínať päste. Tiež sa nedá povedať, že by sa minister školstva nejako viditeľne vložil do vysvetľovania asi prvej reformy, ktorá si zaslúži takmer bezvýhradnú podporu. Môže(me) sa potom čudovať?

Politikom stúpli platy – nie na základe ich aktuálneho rozhodnutia, ide o automatickú valorizáciu, vyplývajúcu zo zákona o platových pomeroch ústavných činiteľov. Posadnutosť závisťou dostala poriadne hnojivo. Médiá sa na platoch politikov vyvršujú pravidelne, politici sa zasa pravidelne tvária pokrytecky previnilo. A tak sa premiér zhodol s predsedom HZDS, že so zvýšením platov pre poslancov, vládu i prezidenta nesúhlasia. Premiér a jeho poslanci dokonca chcú dať každú navyše zarobenú korunu na sociálne ciele. Veľmi šľachetné, ale veľmi hlúpe.

Platy politikov sú na Slovensku nízke – tí ľudia totiž priamo či nepriamo rozhodujú o takmer polovici všetkého, čo slovenská ekonomika vyprodukuje. A nesú za to zodpovednosť. A špeciálne v prípade vlády pracujú v takom strese a nasadení, ktoré môžu byť kompenzované len slušným príjmom, keďže spoločenského uznania sa nedočkajú ani tí najlepší. Lenže tu vládne pocit, že už teraz zarábajú priveľa.

A že niektorí kradnú. To je síce pravdepodobné, nízke platy to však môžu len zhoršiť.

Výsledkom je to, že na mnohých ministerstvách zarábajú niekoľkí ministrovi podriadení viac ako ich šéfovia – keď tam člen vlády chce mať profesionála, musí mu ponúknuť sumu, ktorá sa aspoň blíži zárobkom profesionálov v súkromnom biznise. Ďalším dôsledkom je nechuť ľudí, ktorí by pre krajinu mohli byť obrovským prínosom, vstúpiť do politiky – musia splácať zahraničné univerzity, chcú sa o seba postarať na úrovni, ktorá zodpovedá ich schopnostiam, a to v politike inak ako kradnutím zatiaľ veľmi nejde. Falošné rovnostárstvo odpudzuje najschopnejších, demotivuje schopných a zvyšuje pokušenia.

Zatiaľ takmer jedinou vecou, poskytujúcou politikom pocit adekvátny ich spoločenskému statusu, sú ojazdené limuzíny BMW.

Európska únia uvalila trestné clá na 1600 amerických produktov. Pohoršilo ju, že americké zákony umožňujú americkým exportérom vyvážať tovar cez firmy, registrované v daňových rajoch. Exportéri ušetria na daniach, a preto vedia svoje produkty predávať lacnejšie. Toto počínanie v myšlienkových schémach euroúradníkov zapadá do kategórie „nekalá daňová konkurencia“ – a tak prišla odveta. História novodobých obchodných vojen je dlhá, reakcia EÚ je však vskutku originálna: kým doposiaľ boli clá a sankcie takmer vždy odvetou za clá a sankcie, eventuálne za dotácie druhej strany, najnovšie podľa EÚ (a WTO) na sankcie stačí aj to, že konkurent platí nižšie dane. Vývoj v EÚ už dlhší čas nadobúda zlovestný charakter – toto je len ďalší veľký krok „vpred“. Únia totiž nielenže nemôže byť vzorom slobodného obchodu, ale tiež ju ani nenapadne, aby svojmu exportu pomohla nižšími daňami. A ešte aj predraží americký tovar – a to všetko zaplatia spotrebitelia, nie bdelý eurokomisár.