Prečo zákon neprešiel? Mal vážne nedostatky? Mal silnú vecnú oponentúru? Chýbala v tomto čase taká populárna „analýza dosahov reformy“? Minister školstva málo loboval? Na pochopenie hlasovania oponentov návrhu ani jeden z navrhnutých argumentov nestačí – okrem iného aj preto, že ani jeden (možno s výnimkou onoho lobingu – lenže, čo to je?) nie je založený na pravde. V skutočnosti vedie najrýchlejšia cesta k pochopeniu parlamentného neúspechu cez vhľad do myšlienkového sveta niektorých členov tunajšieho parlamentu. Stačí si prečítať prepis rozpravy, a hneď je všetko jasnejšie.

Peniaze

Najprv však niekoľko faktov: Je fakt, že slovenské vysoké školstvo potrebuje viac peňazí. Je hanba, že napríklad na poľnohospodárstvo vynakladáme ročne viac než dvojnásobok rozpočtu vysokého školstva. Je fakt, že už niekoľko rokov sa v každom ďalšom rozpočte zvyšuje suma, vyčlenená pre vysoké školy. Je fakt, že to nestačí. Lenže tých faktov je oveľa viac – napríklad je fakt, že vzdelanie dnes privilegovanej skupine, ktorá priemerne zarába približne dvakrát toľko ako populácia bez diplomu, zaplatia všetci daňoví poplatníci. Je tiež fakt, že napriek terajšej „bezplatnosti“ medzi študentmi prevažujú tí z vyšších príjmových skupín (respektíve z lepšie zarábajúcich rodín). Takže – a tu fakty strieda čosi ako mravnosť – ak treba vysokým školám viac peňazí a na vzdelanie privilegovaným sa nemajú skladať všetci, mali by si prispieť tí, ktorí vzdelaním sami získavajú. Ak by školné prešlo, už o dva roky by do škôl putovalo o päť miliárd viac než dnes, pričom zo školného sa očakáva (po plnom nábehu systému) odhadom 1,3 až 1,7 miliardy korún. Väčšina ďalších zdrojov by teda prišla zo štátneho rozpočtu – toto zvýšenie je však (veľmi správne) viazané na zmeny v systéme vysokého vzdelávania.

Po zavedení školného však vyvstáva problém finančnej dostupnosti – hoci v kontexte s masovým nelegálnym „školným“ externých študentov je jeho zdôrazňovanie smiešne. Ale aj tak: Bude mať na čiastočne spoplatnené štúdium každý?

Pôžičky a štipendiá

Zákon o študentských pôžičkách (a zmene iných zákonov, ako znie jeho oficiálny dôvetok) prináša na otázku dostupnosti číru odpoveď – navrhovaný systém by v skutočnosti bol neporovnateľne ústretovejší k nízkopríjmovým skupinám.

Vznikol by pôžičkový systém, umožňujúci každému študentovi čerpať úver na zaplatenie školného v rozsahu od 0 do 25 percent z priemerných ročných nákladov na štúdium. (O rok by sa horná hranica zvýšila na 30 a o ďalší rok spodná na 5 percent priemerných nákladov.) Vo finančnom vyjadrení ide v dnešných cenách o rozpätie od nula do 21 900 korún ročne. Pôžička by bola úročená úrokovou sadzbou, blízkou alebo rovnakou sadzbe, za ktorú si v čase čerpania pôžičky požičiava vláda – teda oveľa výhodnejšie, než je možné získať pôžičku z komerčnej banky. Pôžičku by študent začal splácať až po skončení školy, lepšie povedané – až vtedy, keď si nájde zamestnanie. Výška mesačnej splátky by nemohla prekročiť 10 percent jeho príjmu.

Systém sociálnych štipendií by bol natoľko štedrý, že v skutočnosti by zástanca čo najmenšieho prerozdeľovania mal spozornieť: mnohí reformu podporujú len preto, že napriek úzkostlivej „sociálnosti“ prináša aspoň nejaký pokrok na ceste ku konkurencii medzi školami a trochu viac spravodlivosti. Maximálne sociálne štipendium by sa zvýšilo z doterajších 2000 korún (ktoré poberá asi 11 percent študentov) na 6870 korún mesačne (na ktoré by mala nárok plná tretina študentov).

Ani nespochybniteľná ohľaduplnosť, štedrosť a komfortnosť systému študentovi a poslancovi Robertovi Madejovi zo Smeru nezacláňa v prenikavom pohľade: „Pravda o spoplatnení je tá, že bude veľký, ale naozaj veľkým odstrašujúcim bremenom pre študenta, ktorý sa vôbec bude rozhodovať, či pôjde na vysokú školu, alebo nie. A mnohí nepôjdu. Pravda o spoplatnení je taká, že už teraz 15 percent študentov podľa prieskumu vašej inštitúcie, pán minister, povedalo, že v prípade spoplatnenia budú musieť prerušiť alebo ukončiť štúdium na vysokej škole. …Štipendiá naozaj nepokryjú zvýšenie nákladov. Pôžičky sa budú dávať študentom za trhové ceny, ale to už naozaj nebude o ne záujem. Kto by si zobral takéto bremeno? Nemá zamestnanie, ide študovať, má náhodou rodičov nezamestnaných a on si zoberie počas 5 rokov 150 000 pôžičku, pardón, 100 000, zatiaľ je školné okolo 20 000, a s tým, že počas 5 rokov sa mu úročí a tento dlh sa mu nabaľuje.“ Podľa poslanca Madeja a zrejme aj podľa ostatných 69 poslancov, ktorí hlasovali proti alebo sa zdržali, teda napriek realite platí, že „návrh spoplatnenia nebude sociálne únosný“.

Dostupnosť a externisti

Na vysoké školy, respektíve na mnohé študijné odbory, sa dnes dostane len časť tých, ktorí by chceli študovať. Príčinou sú kapacitné problémy škôl. Problémy by výrazne zmiernilo viac peňazí – a ak sa na študentov nemajú ešte viac než doteraz skladať všetci, potom napríklad zavedenie školného. Že práve finančný príspevok od študentov dokáže s kapacitou škôl robiť čary, brilantne ilustruje externá forma štúdia.

Externé štúdiá sú totiž, napriek nároku každého na „bezplatné“ vzdelanie, spoplatnené už roky. Externí študenti cez rôzne nadácie, firmy či formou „dobrovoľného“ daru škole platia ročne od 12 do 40-tisíc korún. Problém nie je len v tom, že medzi týmito platiacimi študentmi je veľa tých, ktorí sa práve „z kapacitných dôvodov“ nedostali na dennú formu štúdia. A ani len v tom, že títo platiaci študenti sú často z nízkopríjmových rodín, na rozdiel od navrhovaného zákona však nemajú nijaký nárok na sociálne štipendium či pôžičku na školné. Problém je najmä v tom, že vysoké školy pokútne spoplatnenie motivuje k rozširovaniu externej formy štúdia na úkor dennej. Dnes vyše 30 percent študentov študuje externe, čo je v porovnaní s akýmkoľvek zahraničím ohromujúce číslo. Tu už „kapacitné problémy“ nie sú.

Vo výsledku teda odmietanie legálneho školného s pôžičkovým a štipendijným systémom spôsobuje, že mnoho študentov nemôže študovať dennou formou a namiesto toho musí veľká časť z nich platiť až takmer dvojnásobok toho, čo by platili po zavedení poplatkov.

Ak v súčasnom systéme existuje vážny problém a veľká nespravodlivosť, sú nimi nedostatočné kapacity a osud externistov.

Kvalita

Jednou z najčastejších výčitiek odporcov školného je, že sa reforma najprv nevenuje kvalite. Ako však dosiahnuť kvalitu v štátnom sektore, ktorý neobsahuje takmer nijaké motivačné a konkurenčné prvky?

Aj na túto otázku ponúka odmietnutý zákon dobrú odpoveď. Prijatie neprijatého zákona by viedlo k vyviazaniu učiteľov z platových tabuliek. Veľmi vážna vec – najmä mladým učiteľom by razantne stúpli platy. Dnes má viac ako polovica vysokoškolských učiteľov nad 50 rokov a mladí nepribúdajú. Odbúranie závislosti platu od počtu odpracovaných rokov núkalo obrovskú nádej, že schopní mladí ľudia prestanú zo škôl utekať.

Ak teda ďalšia mladá poslankyňa Smeru Edita Angyalová hovorí, že je „a priori proti tomu, aby sme sa najprv nezaoberali kvalitou, tým, ako tú kvalitu chceme dosiahnuť, tým, že odstránime niektoré vnútorné dlhy… Akoby spoplatnenie bolo riešením všetkého, a keď prídu takéto peniaze do toho systému, tak zrazu tá kvalita nejako sama zvnútra inherentne vyrastie,“ vyplýva z toho, že návrh buď nečítala, alebo nepochopila. Nič nemôže zlepšovanie kvality škôl priniesť rýchlejšie než zmena (respektíve príchod) motivácie. Motivácie škôl súťažiť o platiacich študentov a motivácie mladých a kvalitných učiteľov prísť a učiť.

Kontroverzný návrh na zrovnoprávnenie súkromných a verejných škôl môže vyvolávať rôzne otázky, nepochybne by však tiež prispel ku kvalite celého systému tým, že by podnietil vznik súkromných škôl, čiže konkurencie pre dnešný zatuchnutý univerzitný svet.

Ak je už reč o kvalite – odmietnutie zákona o študentských pôžičkách nebolo prvým, rozhodne však jedným z najvýraznejších príkladov toho, že kvality nikdy nie je dosť. Ani v poslaneckých hlavách.