Miulotýždňový pokus slovenského parlamentu odvolať Ivana Mikloša bol šiesty v poradi. Rovnako ako päť predchádzajúcich, bol aj tento neúspešný. Poslanci nepotvrdili silu ministra financií, dokumentovali iba neschopnosť vytvoriť aspoň predstavu o živote deň po tom, ako sa „vyexhibujú“. Odvolávanie Ivana Mikloša sa odohralo v situácii, keď ho vlastne odvolať nechceli. Poslancom opozície poslúžila rozprava na beztrestné táranie, niekoľkí členovia koalície dostali priestor na naparovanie sa, niekoľkí si iba liečili komplexy zo straty výnimočnosti.

Tvrdeniam, že Mikloš zdevastoval slovenskú ekonomiku, sa nedá veriť v čase, keď krajiny prichádza toľko zahraničných investorov ako nikdy predtým. O zúfalosti sociálnej situácie by možno nemali hovoriť ľudia, ktorí trpia len núdzou ducha. Málo dôveryhodné je spochybňovanie orientácie ekonomiky, keď sa jej darí možno najlepšie za posledných 15 rokov.

Dôvody na odvolanie ministra financií dokáže sformulovať aj malé dieťa. Hociktorý minister financií je vždy zodpovedný za to, že peňazí je v spoločnosti menej ako by dokázala spotrebovať. Problémom ministrov financií je nedostatok schopností presvedčiť ľudí, že sa väčšinou majú lepšie ako si zaslúžia. Čím viac ich je na strane nespravodlivo bohatých, tým viac je život ministra financií ohrozený.

Ivan Mikloš nie je ikona ani vyvrheľ. Hovorí, že koruna z verejných financií je rovnako veľká ako koruna z vrecka. To, že niektorí politici nevnímajú rovnakosť veľkostí oboch korún, nie je chyba peňazí. Minister by im mohol veci vysvetliť, ale lepšie je nevedieť ako neznalosť iba predstierať.

Slovenský minister financií robí rovnako veľa chýb ako hocikto iný, ibaže častejšie za ne zodpovedá. Váhavosť predchádzajúcej vlády bola aj jeho váhavosťou. Aj vtedy chceli Ivana Mikloša odvolať, hoci nebol ministrom financií, pravdaže pre iné ako nedostatočnú hĺbku reforiem.

Útok na ministra financií nie je slovenskou špecialitou. V Maďarsku kedysi padol Bokros, v Poľsku poslali do „civilu“ Balcerowicza. Obaja boli zosobnením reforiem vo svojich krajinách. Tí, čo ich odvolali boli naladení reformne, ibaže zmenu si stotožnili s nedotknuteľnosťou vlastného pohodlia. Mikloš je v podobnej situácii. Ani proti nemu nestoja sily, ktoré by otvorene vzývali socializmus. Krv pije najmä tým, ktorí cítia ohrozenie záujmov. Keby bola pravda všetko, čo politici nahovoria, tak reformy sú dokonalým spojivom celého parlamentného spektra. Ibaže, pre mnohých je reforma iba slovo. Naučili sa ho skloňovať, vedia ním narábať, len mu nerozumejú.

Ilúzii o jednoduchosti premeny socializmu na kapitalizmus podľahli ľudia prakticky vo všetkých postkomunistických krajinách. Reformátori zmeny presadzovali, a politici ich vykopli. Predovšetkým potrebovali aliby. V tomto zmysle má Ivan Mikloš šťastie, keď mu aj neprajníci nechtiac dopriali čas na dokončenie reforiem.

Zdá sa, že na spochybňovanie i obhajovanie akéhokoľvek reformného kroku stačí demagógia. Stačí povedať, že reforma by mala byť sociálne únosná a politik má úspech. Nikto nevie, najčastejšie ani on sám, čo je sociálny rozmer reformy. Ústupky z reformného ťahu sa dajú interpretovať ako citlivosť, hoci zväčša by znamenali iba premenu na nereformu. A to by mohol byť dobrý dôvod na odvolanie ministra financií. Nebude. Pri nabližšom pokuse si poslanci vystačia s obľúbenými zbraňami, neodvolajú predsa ministra za to, že im pomohol pobabrať reformy.

(Písané pre týždenník Formát)