Preteky v populizme sú už v pokročilom štádiu. Po tlačovke SMK, ktorej podpredsedníčka Edit Bauer navrhla vyplatiť na jar tohto roku dôchodcom jednorazovú dávku v sume do tisíc korún, sa ozvalo aj Slobodné fórum. Jeho poslankyňa Ľubica Navrátilová si nechce sympatie dôchodcov nechať ujsť – podľa jej vyjadrení v denníku SME to bola ona, ktorá ako prvá prišla s nápadom kompenzovať dôchodcov. Udialo sa to vyrieknutím vety „treba hľadať ďalšiu kompenzáciu dôchodcov“ v rámci parlamentnej rozpravy. Prehliadanie zásluh pani poslankyne ju evidentne nasrdilo – aby si bola istá, že populizmus SMK naozaj prebije, zvýšila bank z Bauerovej „do tisícky“ na presných 2400 korún.

Poslankyňa Navrátilová totiž nesúhlasí s tým, „aby reformné náklady znášali penzisti“. Penzisti sa od ostatnej populácie naozaj líšia v tom, že spravidla si sami nevedia pomôcť. Istá ohľaduplnosť pri projektovaní dôsledkov prijímaných reforiem voči starým ľuďom teda patrí do arzenálu ľudí, ktorí majú srdce, rozum a pamäť. Tiež platí, že je veľkou chybou takzvanej slovenskej pravice, ak tento rozmer politiky necháva napospas ľavici. Ak sa však takzvaná pravica kŕčovito usiluje súcit deklarovať, nedá sa vyhnúť rozpakom.

Takže opäť a znova – prečo je nápad na „odškodnenie dôchodcov“ jednorazovou dávkou zlý? Predovšetkým, chybná je utkvelá predstava, že súcit treba dokazovať z verejných zdrojov. Medzigeneračná solidarita je na Slovensku skutočne mohutná – pracujúci človek dnes platí 20 korún z každej zarobenej stovky v dôchodkových odvodoch, teda dnešným dôchodcom. Dôchodky sú nízke, to je fakt, ale päť či šesťtisíc korún na hlavu mesačne je vždy viac než povedzme tri tisícky na hlavu v prípade mladej rodiny, v ktorej muž zarába priemernú mzdu a žena je na materskej. Pritom mladé rodiny – opäť nijaké prevratné odhalenie – musia riešiť problém s bývaním, zariadením domácnosti, nákupom šiat, jedla, hračiek či školských pomôcok pre deti. A to dôchodcovia, spravidla bývajúci vo svojom zariadenom byte, nemusia. Zdanlivo jednoduché riešenie – nech teda štát pomôže všetkým – je však úplne pomýlené v samotných základoch. V sociálnom Švédsku to tak funguje. Aké sú dôsledky? Psychológ Jeroným Klimeš v Mladej fronte Dnes okrem iného píše: „Je paradoxný pohľad na starých ľudí, ktorí sú síce vzorne materiálne zabezpečení, ale želajú si zomrieť, pretože krásna socialistická starostlivosť ich sterilne oddelila od detí a vnúčat, a tak sa im na staré kolená vytráca zmysel života.“

Presne tak to je – sociálna závislosť dôchodcov, mladých ľudí a vlastne každého vedie len k pasivite, ničeniu prirodzených rodinných väzieb a prirodzenej solidarity. Áno, dnešným dôchodcom, ktorí nemali motív a často ani možnosť odkladať si na starobu, treba pomôcť – predovšetkým stimulovaním prirodzenej solidarity (napríklad výraznejším znížením daní pre tých, ktorí pracujú). Ak niekto rodinu nemá a charita nie je poruke, môže nastúpiť štát so svojím zaopatrovateľským aparátom. Lenže na poslednom, nie na prvom mieste.

Problematická je aj veta poslankyne Navrátilovej, že nesúhlasí s tým, aby reformné náklady znášali dôchodcovia. Každá reforma má víťazov a porazených – ide o to, ktorá skupina kam patrí. Ak na stranu porazených patria najbohatší, dopláca na to celá krajina. Ak najchudobnejší, je to politická samovražda. A tak sa útlocit poslancov rozlieva do nesmiernych šírok, uprostred ktorých stojí opomínaný ostrovček – stredná vrstva. To sú tí, ktorí nie sú boháči, ale vedia sa uživiť prácou, nájdu si čas na knihu či koncert, občas idú na dovolenku a sú sprievodným javom a zároveň generátorom politickej stability a prosperity. Krajina bez strednej vrstvy sa skôr či neskôr stane tyraniou, postrehli už mnohí historici a politológovia. Na koho to teda hodiť? – to je naozaj ťažká politická dilema. Ale tvrdiť, že práve jedna skupina obyvateľov má byť z dôsledkov premeny chorého systému vyňatá, znamená len toľko, že ostatné si to výraznejšie odnesú.

Takže úplne pragmaticky – naozaj si Slobodné fórum myslí, že sa dôchodcovia od zajtra zamilujú do portrétov Šimkovej družiny? Po uplynutí pätnástich minút slávy hádam aj politici Slobodného fóra a SMK pochopia, že proti masívnym, hoci neurčitým prísľubom sladkého života od Smeru nemajú šancu. To už by bolo lepšie, keby navrhli rozšírenie možnosti pre pracujúcich ľudí uplatniť si daňový kredit nielen na opatrované dieťa, ale aj na opatrovaných starých rodičov. Ak peniaze (verejné) ničia tradičnú rodinu, nech peniaze (odpočítané z daní) zasa rodinu dávajú dokopy. No nie?