Rastúca priemerná dĺžka života znamená pre tvorcov sociálnej politiky v USA, Európe a Japonsku preteky s časom. Starnúca populácia ohrozuje dlhodobú stabilitu dôchodkového systému a systému zdravotnej starostlivosti. Štatistiky OECD ukazujú, že v roku 2000 bola priemerná predpokladaná dĺžka života pre novonarodených mužov v 22 z 30 krajín OECD okolo 74,1 roka. Pre ženy tento údaj predstavoval 80,6 roka. Navyše predpovede OECD uvádzajú, že do roku 2050 sa má ľudský život predĺžiť približne o 4,5 roka.

V roku 1999 vyšla správa Fiškálne dôsledky starnutia populácie, ktorá hovorí, že rastúca dĺžka života „začne významne ovplyvňovať verejné financie, až sa za niekoľko desiatok rokov dostane generácia z čias ‚baby-boomu‘ do dôchodkového veku“. Jedno z riešení je investovať časť štátnych peňazí určených na dôchodky na finančných trhoch. Podobne to robili súkromné penzijné fondy desiatky rokov. Ale aj v Spojených štátoch amerických má prezident George Bush problém presvedčiť Kongres, aby mohol investovať na burze aspoň časť peňazí na sociálne zabezpečenie. Preto sa dnes úporne hľadajú cesty, ako neriskovať a pritom profitovať. Ukazuje sa však, že bez určitej miery rizika to jednoducho nepôjde.

Taliansky premiér Silvio Berlusconi tiež cíti tlak na reštrukturalizáciu talianskeho penzijného systému, aby vyhovoval novým požiadavkám. Taliani sú totiž známi nadpriemernou dĺžkou života, ktorá v roku 2000 predstavovala u novonarodených mužov 75,5 roka a u žien 82 rokov. Zatiaľ však talianski plánovači neprišli so žiadnymi zmysluplnými návrhmi. Ani Nemci sa neodvažujú na radikálne riešenia, hoci im zo súčasného stavu sociálneho zabezpečenia poriadne treští hlava. Ak sa nestane zázrak, ani taká ekonomicky silná a stabilná krajina, akou nesporne Nemecko je, nedokáže už v dlhodobom časovom horizonte utiahnuť bremeno sociálnych nákladov spojených s nárastom dĺžky života a zvyšovaním počtu dôchodcov. Na rade je preto reforma sociálneho systému, ktorá nebude ľahká, lacná a už vôbec nie populárna.

Základom je ropný fond

Autori sociálnej politiky by sa mohli inšpirovať napríklad Nórskom. Okrem potreby riešiť vlastné problémy dlhovekosti (nórski muži a ženy sú v rebríčkoch dlhovekosti už desiatky rokov na prvých miestach vo svete) čelí Nórsko, krajina so 4,5 milióna obyvateľmi, ďalšej vážnej hrozbe. Zásoby ropy a zemného plynu sa rýchlo stenčujú. Nórsko má veľké bohatstvo prameniace z postavenia druhého najväčšieho svetového vývozcu ropy. V roku 2000 zabezpečila ropa a plyn vďaka ich rastúcim cenám až 47,6 percenta nórskeho exportu. V roku 1999 to bolo „len“ 34,7 percenta. Produkcia ropy a zemného plynu sa podieľala na HDP krajiny 22 percentami. V roku 2000 boli príjmy z týchto komodít 32,3 mld. USD, čo je asi 7 333 USD na hlavu.

To je viac než HDP na hlavu vo vyspelejších kandidátskych krajinách na vstup do Európskej únie (Česká republika 5 790 USD, Poľsko 4 860 USD, Maďarsko 5 830 USD).

Nórsky štát si privlastňuje väčšinu z týchto príjmov – v roku 2000 napríklad 17 mld. USD. Vyčerpanie nórskych ložísk odhadujú vládni experti na roky 2015 až 2035. Aj keď si väčšina analytikov myslí, že vládne odhady sú priveľmi pesimistické, exekutíve je jasné, že ropná žatva sa jedného dňa skončí. Ten deň sa približuje. Rozhodla sa preto uložiť si „ropné peniaze“ na horšie časy.

Nórsky štátny Ropný fond vznikol v roku 1990 a koncom roku 2001 mal v správe aktíva v hodnote 70 mld. USD. Peniaze sú rezervované na riešenie budúcich problémov, pričom objem fondu je porovnateľný s obrovským fondom Magellan z finančnej skupiny Fidelity.

Nórsky fond má navyše narásť v roku 2005 až na 170 mld. USD. V jeho čele stojí Knud N. Kjaer, povolaním štatistik, a fondu sa v Nórsku všeobecne hovorí Kjaerov fond. K. Kjaer objasňuje, že fond nie je v skutočnosti považovaný za penzijný fond, ale za subjekt využívaný ministerstvom financií na správu rozpočtových prebytkov a deficitov. Priznáva však, že fond sa veľmi ľahko môže stať kľúčovým nástrojom v boji so starnutím populácie a klesajúcimi príjmami z ropy.

Operácie s akciami

Kritici privatizácie systému sociálneho zabezpečenia reagujú negatívne (a pravdepodobne oprávnene) na myšlienku investovať peniaze daňových poplatníkov do špekulácií s technologickými akciami. Burzy sú v ére globalizovaného sveta často nepredvídateľné a riziká sú na dennom poriadku.

Nórske skúsenosti však ukazujú, že dômyselné investície sa môžu robiť veľmi opatrne a zodpovedne. K. Kjaer totiž nie je jediný, kto vyberá jednotlivé akciové tituly. Pravidlá pre štruktúru portfólia zamedzujú, aby K. Kjaer a ostatní manažéri riskovali budúcnosť krajiny neuváženými investíciami. Zodpovednosť je totiž rozdelená medzi spoločnosti spravujúce fondy a medzi vlastných manažérov. Najmä vďaka K. Kjaerovi dáva ministerstvo financií fondu k dispozícii podrobné analýzy, ktoré zahrnujú aj výkonnostné indexy jednotlivých akcií. Od týchto analýz sa môže fond odchýliť, ale iba v osobitných pravidlách na kontrolu rizika. „Indexy zostávajú od roku 1998 prekvapujúco stabilné,“ hovorí K. Kjaer. Súčasné pravidlá nariaďujú, aby najmenej polovica investícií fondu bola v inštrumentoch so stálymi výnosmi, z toho 30 až 50 percent pripadá na podiely v spoločnostiach (koncom roku 2000 mal fond v akciách 36,5 percenta svojho kapitálu). Investície do akcií sú celosvetovo rozložené – 40 až 60 percent je investovaných v Európe, 20 až 40 percent v Severnej a Južnej Amerike a 10 až 30 percent v Ázii. Na nórskom trhu fond vôbec neinvestuje a nesmie vlastniť viac než 3 percentá akcií akejkoľvek spoločnosti.

Približne polovica aktív fondu sa investuje striktne podľa pravidiel ministerstva financií. Druhá polovica je predmetom aktívnej správy podľa daných pravidiel riadenia rizík. Časť spravujú manažéri iných fondov a časť vlastnia manažéri fondu. Kjaerov tím má na starosti 20 percent portfólia, a to tak inštrumenty s fixnými výnosmi, ako aj akcie. V mnohých krajinách by najviac z týchto obchodov získali miestne banky a s nimi spriatelené inštitúcie. Nie však v Nórsku.

Správcovia z celého sveta

Kjaerov zoznam externých manažérov vyzerá ako výber z najstabilnejších finančných inštitúcií sveta. Podiely vo firmách spravujú napríklad manažéri z Barclay Global Investors, Deutsche Asset Management a Gartmore Investment Management. Výberom akcií sa zaoberajú ABN Asset Management, Capital International, Fidelity, Merril Lynch, Zürich Scudder a Dresdner RCM. Inštrumenty so stálym príjmom majú na starosti Bridgewater Associates a Mellon Capital Management. Iba dve miestne firmy sa podieľajú na správe prostriedkov – Storebrand Kapitalforvaltning, špecialista na nórske akcie, a spoločnosť Gjensidige NOR Kapitalforvaltning, ktorá sa špecializuje na dlhopisy.

Výsledky výberu a schopnosti všetkých poverených spoločností sa každoročne preverujú a v prípade, že niektorá z nich nemala v dvoch rokoch po sebe „šťastnú ruku“ v správe akcií alebo v ich výbere, K. Kjaer nemilosrdne zasahuje a mení portfólio správcov. Možno je to príliš kruté, ale v stávke je veľmi mnoho a Kjaerovi ide najmä o minimalizovanie rizika a strát. A výsledky? Tie sú veľmi dobré. Fond v rokoch 1997 a 1998 rástol o vyše deväť percent. Za rok 1999 dosiahol dokonca rast 12,5 percenta. Rok 2000 priniesol 2,5-percentný rast. V prvom polroku 2001 predstavoval výnos fondu 2,8 percenta, a to tak v akciách, ako aj v nástrojoch so stálym výnosom.

Nie je to zlé, ak vezmeme do úvahy, že index MSCI World klesol v rovnakom období o 12 percent. Výnosy v posledných rokoch síce nie sú oslnivé, odrážajú situáciu na svetových trhoch, zato však zabezpečia Nórsku dostatok peňazí na dôchodky, keď vyschnú miestne ropné náleziská. To je niečo, čo celý rad väčších krajín nedokáže ponúknuť.