Rastúca priemerná dlžka života znamená pre tvorcov sociálnej politiky v USA, Európe a Japonsku preteky s casom. Starnúca populácia ohrozuje dlhodobú stabilitu dôchodkového systému a systému zdravotnej starostlivosti. Štatistiky OECD ukazujú, že v roku 2000 bola priemerná predpokladaná dlžka života pre novonarodených mužov v 22 z 30 krajín OECD okolo 74,1 roka. Pre ženy tento údaj predstavoval 80,6 roka. Navyše predpovede OECD uvádzajú, že do roku 2050 sa má ludský život predlžit približne o 4,5 roka.

V roku 1999 vyšla správa Fiškálne dôsledky starnutia populácie, ktorá hovorí, že rastúca dlžka života „zacne významne ovplyvnovat verejné financie, až sa za niekolko desiatok rokov dostane generácia z cias ‚baby-boomu‘ do dôchodkového veku“. Jedno z riešení je investovat cast štátnych penazí urcených na dôchodky na financných trhoch. Podobne to robili súkromné penzijné fondy desiatky rokov. Ale aj v Spojených štátoch amerických má prezident George Bush problém presvedcit Kongres, aby mohol investovat na burze aspon cast penazí na sociálne zabezpecenie. Preto sa dnes úporne hladajú cesty, ako neriskovat a pritom profitovat. Ukazuje sa však, že bez urcitej miery rizika to jednoducho nepôjde.

Taliansky premiér Silvio Berlusconi tiež cíti tlak na reštrukturalizáciu talianskeho penzijného systému, aby vyhovoval novým požiadavkám. Taliani sú totiž známi nadpriemernou dlžkou života, ktorá v roku 2000 predstavovala u novonarodených mužov 75,5 roka a u žien 82 rokov. Zatial však talianski plánovaci neprišli so žiadnymi zmysluplnými návrhmi. Ani Nemci sa neodvažujú na radikálne riešenia, hoci im zo súcasného stavu sociálneho zabezpecenia poriadne treští hlava. Ak sa nestane zázrak, ani taká ekonomicky silná a stabilná krajina, akou nesporne Nemecko je, nedokáže už v dlhodobom casovom horizonte utiahnut bremeno sociálnych nákladov spojených s nárastom dlžky života a zvyšovaním poctu dôchodcov. Na rade je preto reforma sociálneho systému, ktorá nebude lahká, lacná a už vôbec nie populárna.

Základom je ropný fond

Autori sociálnej politiky by sa mohli inšpirovat napríklad Nórskom. Okrem potreby riešit vlastné problémy dlhovekosti (nórski muži a ženy sú v rebríckoch dlhovekosti už desiatky rokov na prvých miestach vo svete) celí Nórsko, krajina so 4,5 milióna obyvatelmi, dalšej vážnej hrozbe. Zásoby ropy a zemného plynu sa rýchlo stencujú. Nórsko má velké bohatstvo prameniace z postavenia druhého najväcšieho svetového vývozcu ropy. V roku 2000 zabezpecila ropa a plyn vdaka ich rastúcim cenám až 47,6 percenta nórskeho exportu. V roku 1999 to bolo „len“ 34,7 percenta. Produkcia ropy a zemného plynu sa podielala na HDP krajiny 22 percentami. V roku 2000 boli príjmy z týchto komodít 32,3 mld. USD, co je asi 7 333 USD na hlavu.

To je viac než HDP na hlavu vo vyspelejších kandidátskych krajinách na vstup do Európskej únie (Ceská republika 5 790 USD, Polsko 4 860 USD, Madarsko 5 830 USD).

Nórsky štát si privlastnuje väcšinu z týchto príjmov – v roku 2000 napríklad 17 mld. USD. Vycerpanie nórskych ložísk odhadujú vládni experti na roky 2015 až 2035. Aj ked si väcšina analytikov myslí, že vládne odhady sú privelmi pesimistické, exekutíve je jasné, že ropná žatva sa jedného dna skoncí. Ten den sa približuje. Rozhodla sa preto uložit si „ropné peniaze“ na horšie casy.

Nórsky štátny Ropný fond vznikol v roku 1990 a koncom roku 2001 mal v správe aktíva v hodnote 70 mld. USD. Peniaze sú rezervované na riešenie budúcich problémov, pricom objem fondu je porovnatelný s obrovským fondom Magellan z financnej skupiny Fidelity.

Nórsky fond má navyše narást v roku 2005 až na 170 mld. USD. V jeho cele stojí Knud N. Kjaer, povolaním štatistik, a fondu sa v Nórsku všeobecne hovorí Kjaerov fond. K. Kjaer objasnuje, že fond nie je v skutocnosti považovaný za penzijný fond, ale za subjekt využívaný ministerstvom financií na správu rozpoctových prebytkov a deficitov. Priznáva však, že fond sa velmi lahko môže stat klúcovým nástrojom v boji so starnutím populácie a klesajúcimi príjmami z ropy.

Operácie s akciami

Kritici privatizácie systému sociálneho zabezpecenia reagujú negatívne (a pravdepodobne oprávnene) na myšlienku investovat peniaze danových poplatníkov do špekulácií s technologickými akciami. Burzy sú v ére globalizovaného sveta casto nepredvídatelné a riziká sú na dennom poriadku.

Nórske skúsenosti však ukazujú, že dômyselné investície sa môžu robit velmi opatrne a zodpovedne. K. Kjaer totiž nie je jediný, kto vyberá jednotlivé akciové tituly. Pravidlá pre štruktúru portfólia zamedzujú, aby K. Kjaer a ostatní manažéri riskovali budúcnost krajiny neuváženými investíciami. Zodpovednost je totiž rozdelená medzi spolocnosti spravujúce fondy a medzi vlastných manažérov. Najmä vdaka K. Kjaerovi dáva ministerstvo financií fondu k dispozícii podrobné analýzy, ktoré zahrnujú aj výkonnostné indexy jednotlivých akcií. Od týchto analýz sa môže fond odchýlit, ale iba v osobitných pravidlách na kontrolu rizika. „Indexy zostávajú od roku 1998 prekvapujúco stabilné,“ hovorí K. Kjaer. Súcasné pravidlá nariadujú, aby najmenej polovica investícií fondu bola v inštrumentoch so stálymi výnosmi, z toho 30 až 50 percent pripadá na podiely v spolocnostiach (koncom roku 2000 mal fond v akciách 36,5 percenta svojho kapitálu). Investície do akcií sú celosvetovo rozložené – 40 až 60 percent je investovaných v Európe, 20 až 40 percent v Severnej a Južnej Amerike a 10 až 30 percent v Ázii. Na nórskom trhu fond vôbec neinvestuje a nesmie vlastnit viac než 3 percentá akcií akejkolvek spolocnosti.

Približne polovica aktív fondu sa investuje striktne podla pravidiel ministerstva financií. Druhá polovica je predmetom aktívnej správy podla daných pravidiel riadenia rizík. Cast spravujú manažéri iných fondov a cast vlastnia manažéri fondu. Kjaerov tím má na starosti 20 percent portfólia, a to tak inštrumenty s fixnými výnosmi, ako aj akcie. V mnohých krajinách by najviac z týchto obchodov získali miestne banky a s nimi spriatelené inštitúcie. Nie však v Nórsku.

Správcovia z celého sveta

Kjaerov zoznam externých manažérov vyzerá ako výber z najstabilnejších financných inštitúcií sveta. Podiely vo firmách spravujú napríklad manažéri z Barclay Global Investors, Deutsche Asset Management a Gartmore Investment Management. Výberom akcií sa zaoberajú ABN Asset Management, Capital International, Fidelity, Merril Lynch, Zürich Scudder a Dresdner RCM. Inštrumenty so stálym príjmom majú na starosti Bridgewater Associates a Mellon Capital Management. Iba dve miestne firmy sa podielajú na správe prostriedkov – Storebrand Kapitalforvaltning, špecialista na nórske akcie, a spolocnost Gjensidige NOR Kapitalforvaltning, ktorá sa špecializuje na dlhopisy.

Výsledky výberu a schopnosti všetkých poverených spolocností sa každorocne preverujú a v prípade, že niektorá z nich nemala v dvoch rokoch po sebe „štastnú ruku“ v správe akcií alebo v ich výbere, K. Kjaer nemilosrdne zasahuje a mení portfólio správcov. Možno je to príliš kruté, ale v stávke je velmi mnoho a Kjaerovi ide najmä o minimalizovanie rizika a strát. A výsledky? Tie sú velmi dobré. Fond v rokoch 1997 a 1998 rástol o vyše devät percent. Za rok 1999 dosiahol dokonca rast 12,5 percenta. Rok 2000 priniesol 2,5-percentný rast. V prvom polroku 2001 predstavoval výnos fondu 2,8 percenta, a to tak v akciách, ako aj v nástrojoch so stálym výnosom.

Nie je to zlé, ak vezmeme do úvahy, že index MSCI World klesol v rovnakom období o 12 percent. Výnosy v posledných rokoch síce nie sú oslnivé, odrážajú situáciu na svetových trhoch, zato však zabezpecia Nórsku dostatok penazí na dôchodky, ked vyschnú miestne ropné náleziská. To je nieco, co celý rad väcších krajín nedokáže ponúknut.