Obavy európskych politikov, že užšia ekonomická integrácia a vznik vnútorného trhu sprevádzaný odbúravaním bariér medzi členskými krajinami spôsobí rýchlejší rast jadrových regiónov EÚ na úkor periférnych, viedli od druhej polovice 80. rokov k zavedeniu princípu „ekonomickej a sociálnej súdržnosti“ do legislatívy Únie. Podľa neho je úlohou administratívy EÚ a členských krajín uskutočňovať politiku, ktorá vedie k „zmierňovaniu rozdielov medzi regiónmi“.

Centrálne plánovanie

EÚ prostredníctvom štrukturálnych fondov prerozdeľuje finančné zdroje pre zaostávajúce regióny. Súčasná podoba tejto politiky je dedičstvom z prelomu 80. a 90. rokov, keď menej rozvinuté štáty „Juhu“ súhlasili s realizáciou jednotného trhu pod podmienkou zvýšenia finančných zdrojov na podporu (najmä svojich) zaostalých regiónov. Od roku 1985 sa postupne zvýšil podiel výdavkov na regionálnu politiku z necelých 13 percent celkového rozpočtu EÚ na súčasných 33 percent, čo predstavuje viac než 30 miliárd eur ročne. Európska komisia požaduje ďalšie navýšenie na približne 50 miliárd eur ročne.

Na výsledky, ktoré regionálna politika EÚ dosiahla počas prvých dvoch „programovacích“ období (1989-1993 a 1994-1999) v zaostalých regiónoch, poukazuje analýza, ktorú nedávno publikovali v renomovanom geografickom periodiku Regional Studies A. Rodríguez-Pose a U. Fratesi.

Betónstory

Podľa ich výskumu sa rozvojová pomoc EÚ v zaostávajúcich regiónoch v rokoch 1989-1999 sústreďovala do nasledovných štyroch oblastí: 1. podpora poľnohospodárstva a rozvoj vidieka, 2. podpora podnikania a turizmu, 3. investície do dopravnej infraštruktúry a životného prostredia a 4. investície do vzdelávania a ľudských zdrojov. Zaujímavý je pohľad na návratnosť týchto „investícií vo verejnom záujme“ a ich vplyv na hospodársky rast v zaostalých regiónoch.

Podpora poľnohospodárstva a rozvoja vidieka prináša len okamžitý krátkodobý pozitívny efekt, ktorý sa postupne stráca a zo strednodobého pohľadu sa javí ako strata. Ide o klasický príklad dotačnej politiky bez pozitívneho vplyvu na ekonomický rast.

Nedostatočnú návratnosť však preukazujú aj investície do podpory podnikania a turizmu, ako i dopravnej infraštruktúry a životného prostredia, kam putovali spolu takmer tri štvrtiny celkovej pomoci pre zaostávajúce regióny. Nízky vplyv podpory podnikania na regionálny hospodársky rast vyplýva aj z faktu, že subvencie často prúdia k podnikom, ktorým neraz chýba patričná konkurencieschopnosť a know-how, aby mohli po ukončení prijímania pomoci obstáť v konkurencii na voľnom trhu. Chýbajúce pozitívne vplyvy investícií do dopravnej infraštruktúry, ktoré sú trvalo atraktívnou témou najmä pre vládnuce politické strany, vyplývajú i z faktu, že budovanie ciest, železníc či letísk samo osebe nevytvára hospodársky rast. Zlepšenie dostupnosti má však byť predpokladom vyššieho profitu a rastu miestnych podnikov ako následok rozšírenia odbytu. Nadnárodní plánovači však akosi zabúdajú, že diaľnice sa zväčša vedú obojsmerne, a vyššia dostupnosť zaostávajúceho regiónu otvára tiež možnosti už etablovaným podnikom z jadrových regiónov rozšíriť pole svojej pôsobnosti o nové trhy aj na úkor miestnych firiem. Typickým príkladom je Španielsko, kde v 90. rokoch masívne investovali do diaľničného prepojenia Madridu so zaostávajúcimi regiónmi. Výsledkom bol hospodársky boom Madridu a prehĺbenie zaostávania periférnych regiónov.

Jediná oblasť podpory zo štrukturálnych fondov, ktorá vykázala pozitívne strednodobé dosahy na hospodársky rast, je vzdelávanie. Potvrdil sa známy fakt, že investície do vzdelávania prispievajú k rozvoju viac než budovateľské odievanie krajiny do betónového šatu.

Absolútne zlyhanie

Výsledky priestorovej analýzy dokumentujú jednoznačné zlyhanie regionálnej politiky EÚ. Zo 44 regiónov, ktoré v roku 1989 spĺňali kritérium zaostalosti – čiže ich ekonomická úroveň nedosahovala 75 percent HDP na obyvateľa priemeru EÚ v parite kúpnej sily – sa v súčasnosti v tejto spoločnosti nachádza stále 43 z nich. Taktiež niet známok o konvergencii, teda o trende približovania ich hospodárskej úrovne k zvyšku EÚ. Svedčí to o tom, že regionálna politika EÚ je typickým príkladom centrálne plánovanej redistribučnej stratégie, ktorá len dopomáha ku konzervácii aktuálneho stavu. Neexistuje pozitívny vzťah medzi podporou zo štrukturálnych fondov a regionálnym hospodárskym rastom, a to ani po viacerých rokoch od poskytnutia pomoci.

EÚ naďalej sníva svoj sen o súdržnosti a solidarite. Snaživo ho dávkuje i svojim obyvateľom, ktorých budú v blízkej dobe viacerí politici (mnohí z nich spĺňajú i kritériá Vladimíra Palka na „bratrancov“) presviedčať, že regionálna politika zlyháva pre nedostatok zdrojov.

Ako navrátiť význam a obsah tradičným konzervatívnym pojmom súdržnosti a solidarity? Výkon regionálnej politiky patrí na úroveň regiónov. Vytvorí sa tým priestor, aby zodpovednosť vo väčšej miere prevzali sami občania a spoločenstvá, ktoré si slobodne vytvárajú. Len takýto prístup, založený na princípoch regionálnej identity a prirodzenej, nenútenej súdržnosti obyvateľstva môže priniesť skutočnú zmenu vo vzťahu občanov k územiu, na ktorom žijú, k jeho spravovaniu, a tým k jeho rozvoju.

Autor je regionálny geograf,

spolupracovník Konzervatívneho inštitútu.