V stredu minulého týždňa sa stretli odborári, aby vyjadrili nespokojnosť s prácou vlády. Povedali do sveta zopár noviniek o stave krajiny a vypýtali si väčšie platy. To by malo byť v poriadku, pretože na to tu odborári sú. Znepokojivé boli ich ďalšie výzvy a vyhlásenia. Napríklad o zastavení privatizácie.

Je ťažké presvedčiť všetkých, že privatizácia prebieha regulérne a „čisto“. V čase, keď viacerí komentátori slovenských denníkov upozorňujú na nekálé pozadie výziev „stop privatizácií“ a ukazujú na skupinové záujmy takýchto postupov, sa odborári jasne postavili na stranu toho, kto viac sľúbi.

Premiér Dzurinda odmietol toto zhromaždenie akceptovať ako hlas ľudu. Má na to presvedčivé argumenty, napríklad aj ten, že to boli odbory, kto svojvoľne odišiel od stola, pri ktorom mohli predáci odborov ovplyvňovať rozhodnutia vlády a poradiť jej. Teda namiesto práce, ktorú sa zaviazali vykonávať v prospech všetkých pracujúcich, robia, aspoň podľa premiéra, politiku.

Zhromaždenie požiadalo Asociáciu zamestnávateľských zväzov a združení, aby riešila vysokú mieru nezamestnanosti a slabé pracovné ohodnotenie. Nikto vlastne nevie, čo primälo odborárov vzdať sa zodpovednosti a namiesto toho vykrikovať požiadavky, zneužívajúc pritom ľudí. Nemala by to byť práve KOZ, kto sa by snažil riešiť nie práve rýchlo liečiteľné problémy spolu s ostatními zainteresovaními? Preseda odborov Ivan Saktor vo svojom plamennom prejave povedal, že „vláda musí dostať strach“. Je atmosféra napätia najlepšou na hľadanie tých najlepších dohôd medzi vládou a odbormi? Je možné, že už vo svojej podstate sú odbory nedôverčivé voči vláde a parlamentu. Ivan Saktor sa po svojom prejave isto cítil ako odborárska legenda Hoffa. Je medzi nimi drobný rozdiel. Hoffa bol nedôverčivý k akejkoľvek vláde.