V posledný novembrový deň tohto roku prijala vláda SR český návrh na spoločnú ochranu vzdušného priestoru oboch krajín. Medzi politikmi vládne eufória, odborníci sú oveľa zdržanlivejší. Zreteľne vidia niekoľko technických a legislatívnych problémov.

Počas desaťročia samostatnosti oboch štátov nie je v súčasnosti jednoduché opäť spojiť oddelene sa vyvíjajúce navigačné, radarové a komunikačné centrá do systému s jednotným velením. Obe krajiny dnes navyše disponujú dosluhujúcimi radarovými systémami, ktoré treba naliehavo modernizovať. Otázkou zostáva, kedy a za čo. Minister obrany ČR Jaroslav Tvrdík zastáva názor, že budúce spoločné česko-slovenské nebo nebude len o letectve, ale aj o protileteckých raketových systémoch, čiže de facto o protivzdušnej obrane obidvoch krajín. Okamžite sa vynárajú otázky: zriadia obe krajiny spoločnú letku alebo sa rozhodnú pre holandsko-belgický variant, ktorý zabezpečuje pozitívny efekt spoločnej ochrany vzdušného priestoru systémom zmennosti tak, že jeden týždeň majú „službu“ holandské a druhý týždeň belgické lietadlá?

Chýbajú peniaze

Príťažlivou výhodou kolektívnej obrany vzdušného priestoru pre Česko a Slovensko je zníženie nevyhnutých prevádzkových nákladov a vzostup efektivity letectiev oboch krajín. Treba si však uvedomiť, že v prípade Belgicka a Holandska ide o vyspelé a bohaté krajiny EÚ, pričom každá z nich má viac a podstatne modernejších lietadiel ako Česko a Slovensko dokopy. Ak by sa Česko a Slovensko chceli vydať smerom spojenej obrany vzdušného priestoru, museli by sa nevyhnutne rozhodnúť prikúpiť moderné nadzvukové bojové lietadlá. Napriek ponúkaným offsetovým programom zo strany renomovaných zahraničných producentov však peňazí na ich nákup niet. Jasne to nedávno dokumentovala vláda ČR, ktorá z finančných dôvodov odmietla výhodnú ponuku britsko-švédskeho konzorcia Bae Systems – SAAB na nákup 24 moderných viacúčelových bojových lietadiel JAS-39 Grippen. Išlo pritom o prvé viacúčelové bojové lietadlá štvrtej generácie zavedené vo výzbroji. Sú o generáciu vyspelejšie ako ich konkurenti.

Chudobní príbuzní

Predsedovia vlád Slovenska a Česka chcú mať do mesiaca konkrétnejší výsledok technického posúdenia odborníkov v danej oblasti. Aká je však súčasná situácia?

V roku 1995 vymenila ČR všetkých 10 nadzvukových stíhacích lietadiel Mig-29 ruskej výroby za 12 poľských bojových vrtuľníkov Sokol. Dôvod bol zdanlivo logický a jednoduchý: zníženie závislosti českého letectva od ruskej leteckej techniky, servisu a dodávok náhradných dielov pred očakávanou pozvánkou do NATO. Ako sa ukázalo o štyri roky neskôr, velenie českej armády sa dopustilo osudnej chyby. V roku 1999 bolo totiž nútené pre neschopnosť zabezpečiť servis vyradiť generačne staršie nadzvukové stíhačky Mig-23. Českej republike zostali k dispozícii len podzvukové bojové lietadlá L-159 domácej výroby a viac než 30 rokov staré ruské nadzvukové stíhačky Mig-21, ktoré sa napriek mnohým zlepšeniam neoplatí viac modernizovať. Keďže peňazí na nákup moderných nadzvukových stíhacích lietadiel západnej výroby niet, možno povedať, že ČR sa ocitla v situácii faktickej absencie obranyschopných nadzvukových bojových strojov. Táto skutočnosť bola očividná v prípade nedávneho pražského samitu NATO, keď vláda ČR o ochranu svojho vzdušného priestoru požiadala letecké sily USA, čím nepriamo konštatovala, že ani po troch rokoch členstva v NATO nie je vstave spoľahlivo chrániť svoj vzdušný priestor. Dokonca ani proti dopravným lietadlám, ktoré môžu byť potenciálnym nebezpečenstvom v prípade teroristického útoku. Kým by totiž voči nim vyštartovali podzvukové lietadlá L-159, dopravné prúdové lietadlo letiace rýchlosťou 900 km za hodinu stihne v pohode vykonať dielo skazy.

O niečo lepšie sú na tom letecké sily Slovenskej republiky, ktoré si účinné a dobre vyzbrojené deblokačné Migy-29 ponechali. Po nedávnej tragickej havárii dvoch z nich sa ich stav znížil na súčasných 22. Okrem nich má Armáda SR ešte 16 nadzvukových stíhačiek Mig-21. Podľa odborníkov, ktorí si želali zostať v anonymite, je však len niekoľko z nich bojaschopných, ďalším chýba moderná avionika so schopnosťou kooperácie s letectvom NATO.

Právne otázky v popredí

V prípade, že sa Slovensko zapojí do programu spoločného neba s Českou republikou, bude musieť revidovať svoju koncepciu reformy ozbrojených síl SR, ktorá v Armáde SR považuje za optimálne mať v roku 2010 18 nadzvukových bojových a 10 cvičných podzvukových lietadiel. Ak si tento stav porovnáme s úrovňou bojového letectva Holandska či Belgicka (každá krajina je rozlohou menšia než SR), nemusíme byť odborníkmi, aby sme konštatovali, že Slovensko by malo nemalé problémy s ochranou svojho územia, nieto už s oveľa väčším územím bývalého Česko-Slovenska.

Spoločné česko-slovenské nebo prináša aj nutnosť riešiť dôležité právne problémy. Ktorá krajina dostane prednosť v prípade ohrozenia oboch naraz? Kto ponesie zodpovednosť za možné škody, ktoré spôsobí napríklad slovenský pilot na českom území? Čo v prípade, ak bude musieť príslušník českých ozbrojených síl zneškodniť lietadlo tretieho štátu nad slovenským územím? Kto bude vydávať povely na vykonanie takého rozkazu? „Keď sa rozhodlo o stavbe Suezského prieplavu, zmluvné strany nevedeli, aký bude smer hĺbenia. Napriek tomu im bolo jasné, že základná idea je správna a bude mať obrovský prínos. Politická snaha vyvolá zodpovedajúci odborný impulz, ktorý prinesie odpoveď na často veľmi komplikované otázky,“ povedal český premiér Vladimír Špidla počas nedávnej návštevy hlavného mesta Slovenska. Optimistom je aj premiér SR Mikuláš Dzurinda: „Obaja hovoríme áno myšlienke spoločnej ochrany vzdušného priestoru. Treba ju rozvinúť do konkrétnej podoby.“

Predsedovia vlád Slovenskej a Českej republiky si uvedomujú zložitosť problematiky kolektívnej obrany vzdušného priestoru. „Debata o spoločnom nebi ukáže ešte mnohé komplikácie. Som však presvedčený, že existuje mnoho dôvodov na úspešnú spoluprácu v tomto smere. Teším sa, že onedlho naši odborníci predložia konkrétnejšie návrhy, pomocou ktorých uskutočníme veľmi rozumný systém na prospech oboch štátov. To, na čom sa dohodneme, podporíme aj legislatívnymi úpravami,“ hovorí V. Špidla.

V analýzach a rozboroch nenarazila ani česká, ani slovenská strana na žiadny problém, ktorý by politicky bránil ministrom obrany a náčelníkom generálnych štábov prejsť na odbornú stránku spoločnej ochrany vzdušného priestoru. Niektorí politici sú optimisti a začínajú uvažovať aj o spoločnej ochrane vzdušného priestoru celej Visegrádskej štvorky. „V zásade túto myšlienku neodmietam. Prednosť dávam postupným krokom,“ vyhlásil

M. Dzurinda. Triezvejší pohľad na túto možnosť však ponúkne až kvalita bilaterálneho riešenia problematiky česko-slovenského spoločného neba.