Ako hodnotíte súčasnú ekonomickú situáciu na Slovensku, a to najmä z hľadiska vládou prijatých balíčkov ekonomických opatrení?
Myslím, že situáciu slovenskej ekonomiky v dostatočnej miere charakterizuje napríklad Štatistický úrad SR – z jeho údajov je jasné, či má ekonomika rastovú alebo klesajúcu tendenciu, či prešliapava na mieste.

Keďže výkonnosť slovenskej ekonomiky v posledných rokoch klesala, prijať reštriktívne opatrenia bolo nevyhnutné. Krajina s takou ekonomikou, ako je naša, musí výkonnosť svojej ekonomiky zvyšovať. A to aj preto, že rozdiel medzi nami a priemerom ekonomík Európskej únie (EÚ) je príliš veľký. Keďže chceme vstúpiť do EÚ, ktorej ekonomika rastie ročne asi o tri percentá, naša musí rasť rýchlejšie. V opačnom prípade by sme sa od vyspelej ekonomiky EÚ ešte viac vzďaľovali, zvyšovali by sme zaostávanie. Napokon, rozdiel medzi riadením makro- a mikrosféry nie je až taký veľký – v makrosfére sa, samozrejme riadi väčší celok a platia tu aj trocha iné pravidlá hry a sú aj iné podmienky. V podstate však v oboch prípadoch je to o tom, že treba mať ziskový, v najhoršom prípade vyrovnaný rozpočet.

V mikrosfére sa zrejme treba snažiť byť ziskový.
Jednoznačne, v opačnom prípade môžete rozmýšľať nanajvyš o jednoduchej reprodukcii. Ale nielen v mikrosfére. Ak chcete zabezpečiť rozšírenú reprodukciu, a to táto krajina nevyhnutne potrebuje, musíte jednoducho vytvoriť takú situáciu, aby sa zúžitkovali všetky zdroje vhodné pre rozvojové projekty. A reštrikcia znamená, že sa prehodnocuje, či objem spotreby vo vnútri celku je efektívny. Samozrejme, ak spotreba nie je optimálna v pomere k vytvoreným zdrojom, tak sa prijímajú reštriktívne kroky. Avšak aj v spoločnosti, ktorá dosahuje slušné výsledky, je úplnou samozrejmosťou neustále hľadať zdroje, ktoré by zlepšili jej profitabilitu. V mikro-, ale aj makrosfére je to znižovanie nákladov, racionalizácia práce a pod.

Nechcem hovoriť o tom či vládny balíček opatrení bol skonštruovaný optimálne, pretože nemám dosť informácii na to, aby som to mohol posúdiť. Chcem však povedať, že ak sa nedosahujú želateľné výsledky, bezpodmienečne musí prísť reštriktívna politika. Problém je, že aj tu musí zvíťaziť zdravý rozum nad populizmom a v prípade nevyhnutnosti treba isť do stretu aj so svojim politickým okolím, či voličmi. Napriek tomu, že štyri roky funkcie jednej vlády sú iba zlomkom vo vývoji tejto spoločnosti, každá vláda by mala využiť historickú príležitosť že vedie krajinu na to, aby zlepšila situáciu našej spoločnosti. Musí mať odvahu urobiť všetky nevyhnutné kroky, teda aj nepopulárne. Na druhej strane je nevyhnutná kontinuita – jedno, a v niektorých prípapoch ani dve volebné obdobia, na realizáciu zásadných rozvojových projektov nestačia.

Kontinuita však môže byť hlavne tam, kde je jasný program, cieľ spoločnosti.
Žiaľ, zatiaľ žiadna vláda nedeklarovala svoju víziu, ako by mala táto krajina a jej ekonomika vyzerať o 20 – 30 rokov. Takáto vízia je skutočne mimoriadne dôležitá. Aj teraz prezentovaný strednodobý plán rozvoja treba podľa môjho názoru chápať len ako zárodok či pokus o strednodobé plánovanie.

V prebiehajúcej globalizácii nie je však jednoduché takýto plán vytvoriť.
Všetky, aj základné, parametre sa istotne nedajú dosť presne odhadnúť. Sú procesy, ktoré sa nedajú predvídať alebo ovplyvniť a pritom hýbu dokonca svetovou ekonomikou. Napríklad cena ropy, ale aj iné. Na to sú však ročné plány, aby sa niektoré zámery modifikovali.

Rozhodujúce je však, a to chcem zdôrazniť, mať smery, ciele a potom hľadať cesty ako ich dosiahnuť. To je jeden problém, ktorý u nás ešte stále nie je vyriešený.

Druhým je ochota striedajúcich sa politických strán a vlád pokračovať v rozumnej kontinuite. Hlavne v stredno- a dlhodobých programoch, ktoré sa za jedno volebné obdobie ani nedajú vyriešiť. Niekedy mi naše vládne garnitúry pripomínajú staviteľov, ktorí sa pre neustále búranie nedostanú ani k dobudovaniu základov.

Absolútne evidentné je to predovšetkým v terciálnej sfére, ktorá zostala takmer nedotknutá. To, čo sa urobilo pri tzv. transformácii zdravotníctva či školstva, možno považovať sotva za utieranie prachu.Vieme, že terciálna sféra bola v minulom režime veľmi preferovaná. Medzičasom však v ekonomike nastal hlboký pokles – až dnes sa postupne dostávame nad niektoré parametre ekonomiky z konca osemdesiatych rokov. Terciálna sféra sa však neprispôsobila vývoju našej ekonomiky, a tým dochádza k čoraz väčšej disproporcii medzi jej potrebami a spoločenskými zdrojmi. Diskutuje sa o tom už roky, ale niet toho, kto by dokázal prelomiť tú populistickú bariéru, tú sklenú stenu, ktorá je medzi štátnym manažérom a jeho potenciálnou voličskou základňou. A to len preto, že volič by vnímal tento krok ako nepopulárny. Ak neurobíme rázne a zásadné rezy, ktoré táto sféra potrebuje, tak jej agóniu iba predĺžíme. Zdroje totiž nie sú. A budú iba vtedy, ak sa postupne rozbehne ekonomika, teda ak sa zlepší portfólio mikroekonomík. V opačnom prípade by existujúca situácia pretrvávala, prípadne sa zhoršila, určite by sa však nezlepšila.

Čo teda najviac potrebuje táto spoločnosť?
Ak chceme naštartovať znižovanie rozdielu medzi životnou úrovňou u nás a jej priemerom v EÚ, musíme predovšetkým zvýšiť HDP. Predovšetkým musíme znásobiť export, hlavne však na solventné trhy, teda trhy s dynamickým rastom, priaznivou spotrebou, ale aj štandardným právnym prostredím. Aby sme za exportovaný tovar dostali aj zaplatené. A to sa dá len expanziou výkonov existujúcich alebo novovybudovaných podnikov, tých je však zatiaľ menej. Pohľad na exportné piliere tejto ekonomiky hovorí, že sú to najmä podniky, ktoré investovali a investujú do svojho rozvoja (vysoká výťažnosť surovín, znižovanie energetickej náročnosti, vyššia pridaná hodnota, nižšie náklady, schopnosť konkurovať na zahraničných trhoch a pod.), ale aj o tom, že naša výrobná potencia z minulosti sa nepretransformovala v dostatočnej miere. Preto z hľadiska štátu si treba želať hlavne také projekty, ktoré by podkapitalizované subjekty zbavovali záťaže z minulosti, ako aj vybudovali nové kapacity s výrobkami schopnými sa konkurovať na vyspelých zahraničných trhoch.

S týmto máte zrejme veľmi dobré skúsenosti.
My sme reštrukturalizovali a reštrukturalizujeme nielen materskú spoločnosť, ale aj niektoré naše dcérske spoločnosti. Pritom prichádzame na to, že máme stále rezervy, že efektívnosť našich činností možno zvyšovať. Napokon, okolie, ktoré rovnako zefektívňuje, nás k tomu neustále núti. To je však normálny podnikateľský život.

Na reštrukturalizáciu sú však nevyhnutné aj finančné zdroje. A tých je vraj nedostatok alebo sú drahé.
Peňazí je dosť, chýbajú však dobré projekty. Na dobré projekty sa prostriedky dali vždy získať, príklad Slovnaftu to iba potvrdzuje. Napokon, ani bankári by neboli dobrými manažérmi, keby neinvestovali do kvalitných projektov.

Na otázku prečo boli u nás drahé zdroje, je jednoduchá odpoveď. Som totiž presvedečený, že hneď na začiatku transformácie našej ekonomiky sa urobila zásadná chyba, a to, že medzi prvými skutočnými privatizačnými zámermi chýbali banky. Aj preto je ozdravovací proces, a to nielen bankového sektora ťažší a drahší. Privatizovať treba predovšetkým preto, aby sa získala väčšia sila na ďalší rozvoj (napríklad zvýšením základného imania), ale aj preto, že nový vlastník, obvykle zahraničný, prináša know-how a kultúru. Teda to, čo u nás chýbalo (a niekedy ešte aj chýba) nielen v niektorých podnikoch, ale aj v celých sektoroch.

Z toho, čo ste už povedali, vyplýva, že ste za razantnú zmenu vlastníctva – zo štátnej na privátnu formu.
Predchádzajúci systém štátneho vlasníctva, ktorý sme tu mali niekoľko desiatok rokov, bol menej efektívny ako privátny, s ktorým súťažil. To znamená, že spôsob riadenia ekonomiky prostredníctvom štátu skutočne nie je tým optimálnym riešením. Okrem toho, a to nie je iba naša špecialita, dôvodom na privatizáciu je aj množstvo káuz. Tie sa, samozrejme, nevyhýbajú ani privatným podnikom, ale sú podstatne zriedkavejšie. Politické strany a vlády zneužívali a zneužívajú štátne vlastníctvo na presadzovanie skupinových záujmov. Samozrejme, že si viem predstaviť dobre fungujúci a riadený štátny podnik, rovnako ako privátny. Vyžaduje si to však štandardné podnikateľské prostredie. Ale aj politické. Aj preto som hovoril, že zahraniční vlastníci priniesli nielen know-how, ale aj kultúru. Otázku kultúry potvrdzuje aj príklad Slovnaftu, ktorý je v súčasnosti konsolidovanou spoločnosťou. V Slovnafte mal štát po prvej vlne privatizácie osemdesiatpercentnú účasť. V týchto podmienkach sme začali všetky projekty, ktoré smerovali do rozvoja spoločnosti, ale aj do privatizácie, teda do znižovania podielu štátu na jeho majetku.

O malom a strednom podnikaní, najmä jeho podpore už aj vrabce čvirikajú. O to menej sa preň robí.
Veľké podniky, ktoré sa dokázali na Slovensku udržať – boli ich menej ako v Českej republike a boli dominantnými – dosiahli už pred štyrmi-piatimi rokmi zenit svojich kapacít, na ktoré boli budované. Už vtedy bolo treba začať reálne rozmýšľať o tom, aby sa ďalšou podnikateľskou skupinou, ktorej treba určitým spôsobom pomôcť – vytvoriť správne podnikateľské prostredie – stali malí a strední podnikatelia, Napokon, vo svete tvorí podstatnú časť HDP práve tento stav. Takže je najvyšší čas, aby sme venovali pozornosť práve malým a stredným podnikateľom. Roky sa totiž premrhali neplodným mudrovaním.

Viac razy sme v našom rozhovore prišli k právnemu prostrediu. Aké j u nás?
Právne prostredie, vymožiteľnosť práva, a to vieme veľmi dobre, je popri daňovom a odvodovom zaťažení alfou a omegou vyvoja podnikateľského prostredie. Je mi skutočne veľmi ťažko hodnotiť naše právne prostredie, ale viem že pokulháva. Na jednej strane sú hory nových zákonov alebo ich noviel, na druhej strane je ich kvalita a časové oneskorenie, s ktorým sa uvádzajú do života. Aj preto sa často stáva, že aj dobe mienené novely sa po uvedení do života stanú často brzdou, a nie pomocou pri vytváraní štandardného podnikateľského prostredia. Preto je to proces, s ktorým treba permanentne zápasiť. Aj preto ho nemôže vyriešiť jedna vláda. Na druhej strane, mnoho problémov by sa dalo vyriešiť určite rýchlejšie. Ide najmä o reštrikčnú časť, ktorá je liekom proti zločinnosti, mafii, čiernej práci. Samostatnou kapitolou je výkonnosť súdov. Vymožiteľnosť práva je mimoriadne dôležitá a v zahraničí je chápaná ako absolútna samozrejmosť. Aj preto treba tento problém urýchlene vyriešiť. Bez zahraničných investícií veľkú časť domácej ekonomiky totiž nevyriešime. Navyše, malá vymožiteľnosť práva môže skomplikovať aj naše integračné ambície.

Veľa priestoru sa venuje aj diskusiam o daňovom a odvodovom zaťažení, často aj s nádychom populizmu.
Na jednej strane treba vnímať to, že štát zabezpečuje a bude zabezpečovať isté činnosti – napríklad školstvo, zdravotnícstvo. Na to potrebuje zdroje, ktoré získava prostredníctvom daní. Jeho podnikateľské aktivity sa totiž obmedzujú. Na druhej strane daňové a odvodové zaťaženie musí byť také, aby podnikateľ mal zdroje nielen na jednoduchú ale aj rozšírenú reprodukciu. Len takmôže investovať. Kvalitný daňový systém je mimoriadne dôležitý a je aj výsledkom citu pre ekonomiku – vedieť nájsť dolnú a hornú hranicu daňového a odvodového zaťaženia. Je najvyšší čas, že sa u nás prijíma nová filozofia konšrukcie štátneho ropočtu. Podľa nej si už rezorty nenadefinujú svoje požiadavky (či potreby?) a ministerstvo financií ich musí zabezpečiť prostredníctvom výberu daní. Konečne sa prichádza na taký spôsob, ako v podnikateľskej sfére (ale aj v bežných domácnostiach) – pozriete sa na svoje možnosti a škrtíte náklady (v domácnostiach výdavky).

V tejto súvislosti je vhodné spomenúť reštrukturalizáciu štátnej správy. Naša je veľmi drahá a prebujnelá a preto vyžaduje reformu, najmä však redukciu. Od ministerstiev začínajúc. Ich štruktúra je rovnaká ako vtedy, keď štát prostredníctvom nich riadil 80 – 90 % produkčnej ekonomiky.