Je iba málo ekonómov, ktorých diela sú tak často citované, ako práce Ronalda Coasa. Je to napriek tomu, že väčšina ekonómov posudzovala ekonomické problémy odlišne a ani nezdieľala jeho názor na podstatu ekonómie. Coase tvrdí, že mnohí ekonómovia pristupujú v súčasnosti k ekonómii skôr ako technici. Zaoberajú sa zväčša umelo vykonštruovaným systémom, ktorý vznikol v ich hlavách, než aby vychádzali z reálneho sveta. Výsledkom tohto rozchodu teórie so svojim predmetom je, že ekonómovia analyzujú rozhodovanie entít, podstatou ktorých sa vôbec nezaoberajú. Spotrebiteľ pre nich nie je ľudským bytím, ale súborom preferencií. Firma sa v hlave takéhoto ekonóma definuje ako nákladová krivka a teóriu tvorí problém optimálnej cenovej tvorby a kombinácia výrobných činiteľov. Výmena prebieha bez akejkoľvek špecifikácie inštitucionálnych foriem. Coase tvrdí, že väčšina ekonómov skúma spotrebiteľa bez toho, aby sa zaoberala ľudskou povahou, firmu bez toho, aby ich zaujímala jej organizácia, a dokonca problém výmeny bez toho, aby si všímala trhy. Tento prístup Coase nazýva „školskou ekonómiou.“ On sám pristupuje k ekonómii ako filozof. Analyticky myslí a píše. Typické pre jeho diela je, že vychádzajú z podrobného prehľadu reálnych podmienok, z ktorých vyvodzuje dôsledky.

Za dva články Nobelovu cenu

Ronald Harry Coase sa narodil 29. decembra 1910 v londýnskom predmestí Willesden. S ekonómiou sa oboznámil na London School of Economics, kde sa zapísal na štúdium obchodu. V roku 1951 odišiel do Spojených štátov amerických na University of Buffalo. V rokoch 1964 až 1981 prednášal na právnickej fakulte Chicagskej univerzity a koeditoval Journal of Law and Economics s Aaronom Doctorom. Po Miltonovi Friedmanovi a Georgeovi Stiglerovi bol tretím laureátom Nobelovej ceny za ekonómiu, ktorému túto cenu udelili v čase, keď pôsobil na tejto preslávenej univerzite, aj keď jeho najväčší intelektuálny prínos pochádza zo skoršieho obdobia. Patrí k liberálnym ekonómom a je členom prestížnej spoločnosti liberálnych mysliteľov Mont Pelerin Society.

R.H. Coase sa zaoberal mikroekonómiou alebo cenovou teóriou. Jeho hlavným záujmom bola teória firmy, štúdium problémov odvetví a trhov. Jeho najväčší prínos pre ekonomickú vedu je obsiahnutý v dvoch článkoch, vydaných v dlhom časovom rozpätí: „Podstata firmy“ (1937) a „Problém spoločenských nákladov“ (1960). Vďaka týmto dvom článkom sa stal nielen známym, ale aj svetovo uznávaným. Coasov prístup k ekonómii je charakteristický tým, že stredom jeho záujmu sa stáva vždy nejaká ekonomická inštitúcia. V súvislosti s ňou si vždy kladie dve navzájom závislé otázky: Ako ovplyvňuje určitá inštitúcia alokáciu zdrojov? Ako možno vysvetliť nepretržitú existenciu a vývoj určitej inštitúcie z hľadiska analýzy jej pôsobenia na alokáciu zdrojov?

O „Podstate firmy“

V „Podstate firmy“ vyšiel z kritiky štandardnej ekonomickej teórie, ktorá používala pojmy firma a trh iba ako názvy bez akéhokoľvek obsahu. Firma bola často interpretovaná ako „čierna skrinka.“ V moderných ekonomických systémoch firmy používajú väčšinu zdrojov a tieto zdroje sa využívajú v závislosti od administratívnych rozhodnutí a nie priamo na fungovaní trhu. V dôsledku toho efektívnosť ekonomického systému závisí priamo od toho, ako pohotovo je manažment firiem schopný alokovať a kombinovať výrobné zdroje. Týka sa to najmä moderných korporácií, ktoré v súčasnosti používajú podstatnú časť zdrojov a vyrábajú prevažnú časť produkcie. Coase však na jednej strane uznáva, že konkurencia, ktorá pôsobí prostredníctvom cenového systému, nutne koordinuje výrobcov. Na druhej strane si však uvedomuje, že firmy disponujú výrobnými činiteľmi a manažmentom, ktorého úlohou je taktiež koordinácia. Ponúka sa teda otázka, načo je vlastne manažment potrebný, keď cenový systém vykonáva všetku nevyhnutnú koordináciu. Koordinácia prostredníctvom cenového systému bola jedinou formou koordinácie, ktorou sa ekonómovia dovtedy seriózne zaoberali. Rovnakým problémom sa zaoberal Coase v inej podobe. Bolo to v súvislosti s revolúciou v Rusku. Lenin vyhlásil, že ruská ekonomika bude riadená ako jedna veľká továreň. Napriek tomu, že to mnohí ekonómovia na Západe uznávali, Coase to považoval za úplný nezmysel. A naraz, na Západe vznikli extrémne veľké podniky. Ako si možno vysvetliť a uviesť do súladu názor ekonómov na fungovanie cenového systému s existenciou manažmentu zjavne plánovaných spoločností a firiem pôsobiacich vo vnútri západných ekonomík?

Transakčné náklady

Odpoveď na to našiel v lete roku 1932. Zistil, že ani využívanie trhu, resp. cenového mechanizmu, nie je celkom zadarmo, ale vyžaduje si určité náklady. Musia sa viesť rokovania, treba vyhotoviť zmluvy, kontrolovať ich plnenie, prijímať opatrenia k vysporiadaniu určitých sporov a pod. Súhrn týchto nákladov nazval Coase transakčnými nákladmi. Bol prvým, kto uviedol tento pojem do ekonomickej teórie. Z existencie transakčných nákladov vyplýva, že napriek tomu, že sú alternatívne metódy koordinácie samy osebe nákladné a z mnohých hľadísk nedokonalé, môžu byť preferované oproti trhu s jeho cenovým systémom. Týmto spôsobom možno obísť trh, ktorý určuje náklady realizovaných transakcií prostredníctvom cenového systému. Tak možno vysvetliť existenciu firiem, ktoré alokujú výrobné činitele na základe administratívneho rozhodnutia. V článku z roku 1937 Coase dokazuje, že v konkurenčnom systéme sa optimálne plánuje, pokiaľ firma ako malá plánovaná spoločnosť naďalej existuje a keď svoju koordinačnú funkciu vykonáva pri nižších nákladoch, než by predstavovali transakčné náklady alebo náklady inej firmy na rovnakú koordináciu. Efektívny ekonomický systém nevyhnutne vyžaduje nielen existenciu trhu, ale aj adekvátne plánovanie vo vnútri firiem. Optimálnu kombináciu týchto nástrojov určuje konkurencia.

Transakčné náklady boli podľa Coasa hlavným motorom prechodu od naturálnej formy výmeny k peňažnej výmene. Každý z účastníkov výmeny musel vlastniť a ponúkať niečo, čo si prial potenciálny kupec. Výmena v naturálnej forme vyžaduje niečo, čo veľmi originálny anglický ekonóm S. Jevons nazval „dvojitou náhodou.“ Vyhľadávať partnerov s vhodnými predpokladmi pre výmenu alebo obchod je veľmi nákladné a jednoznačne to možno považovať za prekážku pre realizáciu iných výhodných obchodov. Zavedením peňazí do obchodovania sa uľahčilo uzatváranie obchodných dohôd a znížilo sa množstvo skladovaného tovaru pre potreby naturálnej výmeny, čím sa značne znížili transakčné náklady a zvýšilo sa množstvo obchodovaného tovaru.

O „Probléme spoločenských nákladov“

Druhou prácou „Problém spoločenských nákladov“ spôsobil Coase zvrat v ekonomickom myslení. Tento článok vyšiel v roku 1960 v teoretickom časopise Journal of Law and Economics – dodnes vydávanom – ktorý Coase založil. V tomto článku kritizoval všeobecne rešpektovanú Pigouovu analýzu o rozdiele medzi súkromnými a verejnými statkami. Pigou považoval určitý druh vládnych zásahov za nevyhnutný (obyčajne prostredníctvom daní), aby udržal na uzde tých, ktorých činnosť pôsobí negatívne na ostatných. Tieto negatívne efekty pôsobiace bez rozdielu na všetkých sa nazývajú negatívnymi externalitami. Coase v tomto článku ukázal, že v režime nulových transakčných nákladov, z ktorého štandardná ekonomická teória vychádza, povedú rokovania medzi zúčastnenými stranami k dohodám maximalizujúcim prospech. To je stručný popis Coasovej teorémy, ktorú na základe Coasovho bádania sformuloval a pomenoval nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu z roku 1983 George Stigler. Coasova teoréma sa považuje za východiskový bod na ceste k štúdiu ekonómie s pozitívnymi transakčnými nákladmi. Coasova teoréma súčasne vyvracia Pigouov systém. Kým štandardná ekonomická teória predpokladá, že transakčné náklady sú nulové, neposkytuje Pigouov systém žiadne riešenia. Neznamená to však, že pri pozitívnych transakčných nákladoch nemožno pomocou vládnych zásahov (napríklad reguláciou zdanenia vrátane poskytovania subvencií) dosiahnuť lepšie výsledky než rokovaním medzi jednotlivými zúčastnenými trhovými subjektmi.

Vzťah ekonomického a právneho systému

Prechod z režimu nulových transakčných nákladov do režimu pozitívnych transakčných nákladov je bez existencie zákona nemožný. Coase v „Probléme spoločenských nákladov“ vysvetľuje, že to, čo sa prostredníctvom trhu predáva, nie sú fyzické entity, ako ekonómovia všeobecne predpokladajú, ale právo niečo robiť. Práva, ktorými jednotlivci disponujú, stanovuje zákon. Zatiaľ čo si dokážeme v hypotetickom svete nulových transakčných nákladov predstaviť, ako účastníci výmeny rokujú o zmene každého ustanovenia zákona, ktoré im bráni urobiť všetky nevyhnutné kroky na zvýšenie hodnoty produkcie, potom v skutočnom svete pozitívnych transakčných nákladov by takýto postup bol nesmierne nákladný a značná časť takéhoto rokovania okolo zákona by bola stratová. Z tohto dôvodu sú práva a povinnosti jednotlivcov do značnej miery vymedzené zákonom. Preto bude mať právny systém značný vplyv na fungovanie ekonomického systému a z určitého hľadiska ho môže dokonca kontrolovať. Tieto práva musia byť celkom samozrejme dané tým, ktorí ich môžu najproduktívnejšie využiť a ktorí sú k tomu motivovaní. Náklady takéhoto prevodu práv by boli nízke vďaka transparentnosti zákona a jednoduchosti vykonávania týchto prevodov. To možno dosiahnuť iba za predpokladu, že existuje adekvátny systém vlastníckych práv.

Väčšina ekonómov si doposiaľ neuvedomuje blízkosť vzťahu medzi ekonomickým a právnym systémom. Burza cenných papierov a poľnohospodárska burza sa často používajú ako príklad dokonalej alebo takmer dokonalej konkurencie. Veľmi podrobne však reguluje aktivity kupujúcich a predávajúcich, a to oddelene od akejkoľvek verejnej regulácie. Orgány burzy striktne určujú, s čím sa môže obchodovať, kedy sa s tým môže obchodovať, podmienky prevodu majetku atď. To je v skutočnosti súkromné právo. Bez týchto pravidiel a obmedzení by sa nedal rýchle uzavrieť obchod. Väčšina obchodov sa však uzatvára mimo burzy. Obchodníci sú rozptýlení v priestore a ich záujmy nielen vo veľkoobchode, ale i v maloobchode sú veľmi rozdielne, a preto by bolo veľmi zložité zaviesť súkromné právo. Ich činnosť musí byť preto regulovaná zákonmi štátu. Z tohto dôvodu nemá zmysel diskutovať o procese výmeny bez toho, aby nebol určený inštitucionálny rámec, v ktorom sa obchod odohráva, pretože ovplyvňuje nielen stimuly k výrobe, ale aj transakčné náklady.

Pred vydaním tohto Coasovho článku v roku 1960 sa štúdium ekonómie a práva nevyskytovalo ako nezávislá a samostatná špecializácia na univerzitách. Dôkladná Coasova analýza podstaty práva ako ekonomickej inštitúcie prebudila preto veľký záujem ekonómov i právnikov, a to do tej miery, že sa ekonomická analýza práva stala jedným z najatraktívnejších študijných smerov. Už od polovice 70. rokov sú v pedagogických zboroch každej významnejšej právnickej fakulty ekonómovia, ktorí vedú kurzy a semináre v duchu Coasovho prístupu.

Prácou „Problém spoločenských nákladov“ spôsobil Coase zvrat v ekonomickom myslení. Publikoval ho v roku 1960 teoretický časopis Journal of Law and Economics – vychádza dodnes a založil ho Coase..