Vo vývoji európskej integrácie môžeme jasne odlíšit dve etapy – etapu predmaastrichtskú a pomaastrichtskú. Ak predmaastrichtskú možno charakterizovat zjednodušene ako liberalizacnú, potom prijatie Maastrichtskej zmluvy pred desiatimi rokmi, znamenalo jednoznacnú dominanciu trendu politického inženierstva a nadštátneho dirigizmu. Ten coraz viac spútava život spolocnosti neprehladnou húštou predpisov, ktoré likvidujú flexibilitu a konkurencieschopnost a petrifikujú neudržatelné štruktúry prežitého štátu blahobytu.

Prvá liberalizacná etapa európskej integrácie bola objektívne správnou reakciou demokratických európskych krajín na negatívnu skúsenost s hospodárskym protekcionizmom, ktorý významne prispel k velkej kríze tridsiatych rokov a jej dôsledkom v podobe nástupu totalitných síl a vojnovej konfrontácie. Odohrávala sa navyše pod atlantickým dáždnikom ako nástroj stabilizácie západnej Európy zoci-voci sovietskej hrozbe kontinentu v epoche studenej vojny. Vytvorenie EHS preto prispelo k prosperite Západu a spolupodielalo sa na dosiahnutí jeho zásadnej ekonomickej prevahy nad sovietským blokom, co nakoniec rozhodlo studenú vojnu. Napriek tomu od samého zaciatku nešlo len o vytvorenie co najlepších podmienok pre slobodnú výmenu tovaru, osôb, kapitálu a myšlienok. Prirodzené metódy integrácie cestou odstranovania bariér boli od zaciatku kombinované s vysokou mierou ingerencie štátu. Prvé povojnové desatrocia charakterizovala nedôvera v neregulovaný, nekoordinovaný a neorganizovaný systém, úspech slávila viera v keynesovský dirigismus na národnej úrovni doplnený nadnárodnými riadiacimi štruktúrami. V politickom inžinierstve videli mnohí záruku neopakovania minulých tragédií. Tu sa pretali centralistické tradície západoeurópskeho socializmu a krestanského demokratizmu, s nedôverou k liberalizmu a slobode jednotlivca – dvoch politických prúdov, ktoré sa na formovaní európskej integrácie podielali rozhodujúcou mierou.

Na ceste k superštátu

Význacnou charakteristikou európskej integrácie je predovšetkým to, že jej konecný ciel nebol nikdy oficiálne deklarovaný. Nikdy nebol predmetom serióznej diskusie a nikto sa na nom nikdy nezhodol. Tento ciel i napriek tomu existuje ako akýsi limitný bod, ku ktorému sa celý proces pomaly a nezvratne uberá.

Napokon ciel nie je ani nový, ale velmi tradicný – politické zjednocovanie kontinentu. V tom sa nelíši od svojich predchodcov s rovnakými ambíciami, ktoré pozná staršia ci novšia história – antický Rím, stredoveká Svätá ríša rímska, Napoleon, Hitler ci ruskí komunisti.

V com sa však líši, sú formy, ktorými sa má konecný ciel presadit.

K zjednoteniu nemá dôjst prvýkrát v histórii násilnou, ale pokojnou cestou prostredníctvom medzikrokov, z ktorých mnohé predurcujú další postup smerom k oficiálne nikdy neprijatému cielu. Úcastníci tohto procesu sú tak v pozícii pasažierov, ktorí nastúpili do príjemne vykúreného vlaku a cestujú bez toho, aby sa dohodli na cielovej stanici. Vlak však ide, kolaje sú položené a konecná stanica je predvídatelná. Tým, ktorí zistia, že až tak daleko cestovat nechceli, ostáva len životu nebezpecný pokus vystúpit za jazdy, alebo sa usilovat presvedcit stále rastúci pocet pasažierov o nutnosti zatiahnut záchrannú brzdu. Oboje nedáva privela šancí na úspech, a tak sa vlak hýbe dalej.

Francúzsky záujem a nemecká trauma

Zamlcaný konecný ciel rozhodne nezdielajú všetky clenské krajiny EÚ, a práve preto sa nikdy otvorene nedostal na rokovací program pocetných summitov a medzivládnych konferencií. Vyplýva však zo špecifických politických motívov niektorých clenov, ktorí patria k najdôležitejším hybným silám integrácie. Je to predovšetkým snaha bývalých vojnou oslabených európskych velmocí dosiahnút túto cestu návratu k bývalej politickej a ekonomickej sile vo svete. Tradicný francúzsky odpor k americkému vedeniu západného sveta našiel strategického spojenca v ekonomicky silnom Nemecku bojujúcom o prekonanie traumy fatálnej vojnovej porážky. Tento tandem nakoniec získal i trocha komplikovaného partnera vo Velkej Británii, ktorú povojnový mocenský úpadok prinútil opustit stárocné postavenie arbitra diania na kontinente a stat sa, hoci nie práve s nadšením, štandardným európskym hrácom. V epoche studenej vojny boli tieto postranné, ale velmi významné politické motivácie druhoradé. V súcasnej dobe však snaha vytvorit prostredníctvom integrácie európsku supervelmoc ako protiváhu USA je velmi zretelným a pre budúcnost potenciálne nebezpecným motívom.

Krájanie salámy

Úsilie zjednotit kontinent po stovky rokov rozdelený národnostnými, jazykovými, kultúrnymi, historickými, ekonomickými i psychologickými bariérami je úloha tažko riešitelná, ak nie nemožná. Preto sa zvolila salámová metóda postupných krokov a projektov, ktoré samy osebe nevyvolávajú až také velké znepokojenie a zásadnú politickú diskusiu v spolocnosti, ale -ak sú prijaté – si z logiky veci vynucujú dalšiu centralizáciu rozhodovania na nadštátnej európskej úrovni.

Príkladom môže byt projekt spolocnej meny. Hovorí sa iba o tom, že euro znižuje transakcné náklady obchodníkom, financníkom a cestovatelom. Zamlcuje sa však zásadný druhotný efekt. Spolocná mena je siet, ktorá spúta tých, ktorí ju prijmú, a zbavia ju schopnosti samostatného pohybu. Problémy, ktoré medzi krajinami s rôznou dynamikou hospodárskeho vývoja a malou flexibilitou výrobných faktorov jednotná mena casom nevyhnutelne vyvolá, majú riešenia s jednoznacnou kauzalitou – harmonizácia a centralizácia fiskálnych politík, zjednotenia daní a hospodárskej politiky ako takej. Jednotná zahranicná a bezpecnostná politika je nutnostou. Spät bez katastrofických nákladov íst nemožno, ostáva len cesta vpred. Superštát, nová svetová velmoc je na svete.

Hegemónia alebo paralýza?

Nie je iba jasné, ako a kto má vládnut. Až dosial všetko za obcanov zariadujú múdri bruselskí experti, rôzne grémiá a summity zložené z vládnych predstavitelov. Existuje síce Európsky parlament, ktorý však nemá velké právomoci, a národné referendá, v ktorých sa obcania obcas vyjadrujú k dôležitým veciam európskej agendy. Tie sa však musia opakovat dovtedy, dokial sa neschváli to, co im ich múdri politici a experti vymysleli. Príklad Írska bol velmi výrecný.

Maastrichtská EÚ, do ktorej sa dychtivo tlacíme, je preto velmi problematický útvar, ktorý sa vyvíja akýmsi nepriamo riadeným samopohybom. Rozhodne nie je zárukou blahobytu a ekonomickej prosperity. Naopak, menej vyspelých clenov môže zbavit šance na využitie svojich komparatívnych výhod k reálnej konvergencii s vyspelými krajinami. Štáty EÚ napriek jednotnej mene a výhodám integrácie predstavujú najmenej dynamické teritórium vyspelého sveta a dôvod k optimizmu a zmene trendu nikde neexistuje. Nadchádzajúce rozšírenie o dalšie velmi hospodársky odlišné ekonomiky pravdepodobne dalej skomplikuje akcieschopnost rozhodovania v EÚ a presadenie nevyhnutných reforiem.

Ešte viac neistôt existuje v politickej oblasti. EÚ chýbajú mechanizmy demokratickej kontroly politického rozhodovania na nadnárodnej úrovni. Na odstránenie demokratického deficitu neexistuje nijaký nádejný recept. Pri coraz tesnejšej integrácii velmi heterogénnych krajín hrozí bud presadenie hegemónie velkých clenských krajín (napr. os Paríž-Berlín) a podriadenie menších krajín ich záujmom, alebo pri posilnení úlohy nadštátnych, priamo volených orgánov, ako je Európsky parlament hrozba ich rozdelenia nie podla politického, ale národnostného klúca – a následná paralýza.

Reálne hrozí, že Maastrichtom akcelerovaný proces umelého zjednocovania Európy nevytvorí Spojené štáty európske podla amerického modelu, ale skôr cosi na spôsob starého Rakúsko-Uhorska. To bolo tiež civilizovanou, na svoju dobu demokratickou a hospodársky vyspelou, hoci nie príliš dynamickou velmocou, ktorá svojim pocetným národom zabezpecovala mier, stabilitu a rozsiahly trh s jednotnou menou. Pokope ho nakoniec držala len nadnárodná výkonná byrokracia a tradícia, až kým neskoncilo – svorne nenávidené navzájom znepriatelenými národmi. Niet záruky, že prehnane ambiciózny maastrichtský projekt so zamlcanými cielmi i rizikami sa neskoncí podobne.

Autor je výkonným riaditelom

Centra pre ekonomiku a politiku v Prahe