Nefungovanie kapitálového trhu, oneskorovanie reformy dôchodkového systému, verejnej správy, insolventnosť podnikovej sféry sa prejavila vo všetkých tranzitívnych ekonomikách. Kým inde sa napríklad insolventnosť postupne znižuje, na Slovensku prinajmenšom stagnuje.
Problém sa dá pomenovať ako tvrdosť rozpočtového obmedzenia – týmito slovami možno povedať takmer všetko, lebo neschopnosť platiť je výsledkom mäkkosti rozpočtového obmedzenia, banky mali nekryté pohľadávky za takmer 100 mld. korún, rastú dlhy poisťovní, problematický je stále deficit verejnych financií…vankúš spľasol, niet už z čoho vykazovať umelý rast.
Prekliatim reforiem je skutočnosť, že sa začínajú v čase, keď zdanlivo všetko funguje. Do príjemne ospalej pohody začne nejaký nepríjemný technokrat s kázaním o úsporách, o živote nad pomery, o rušení inštitúcií, o platení dlhov a chce od ľudí, aby sa zmierili s tým, že tvrdenia o hospodárskom zázraku boli nezodpovedné reči.
Keď reformátor zakričí tézu o nerovnováhe a sľube narovnať ju, odporúčajú mu, aby nestrašil. Reformátori sú nosiči nepríjemných správ. Opojenie zo zmien po roku 1989 a prvé dobré výsledky spôsobili, že ekonomické reformy uviazli. Zdalo sa, že premena plánovaného chaosu na trhový poriadok nemusí ani bolieť a nemusí ani trvať večnosť, ba nemusí sa ani robiť. Reformátori idylu narušili, keď spočítali, že štáty žijú na úkor budúcich generácií a že je nevyhnutné vytvárať podmienky pre normálne podnikanie a život alebo starať sa o to, aby sa kvalifikovaní odborníci nedostávali do pozície neprenasledovaného disentu.
Ilúzii o jednoduchosti premeny socializmu na kapitalizmus podľahli prakticky všetky vlády vo všetkých postkomunistických krajinách. Reformátori zmeny napokon presadili, a politici ich vykopli. Predovšetkým potrebovali alibi. Ochotu znášať náklady reformy, zmenšuje poznanie, že súčasná vláda sa tiež nevyhla nepríjemným kauzám. Predchádzajúce vlády nikdy nevyhlasovali, že nebudú kradnúť. Terajší kabinet s týmto heslom získal mandát na vládnutie. „Sme v očistnom procese, dôležité je, aby existovala vôľa. O veciach sa diskutuje verejne, a to znamená, že tendencia smeruje k ozdraveniu pomerov,“ hovorí podpredseda vlády Ivan Mikloš. Chyba je len v tom, že na Slovensku je málo Miklošov.
Dôvodov na optimizmus nie je veľa. Aj bývalý hlavný ekonóm Svetovej banky Joseph Stiglitz tvrdí, že „dojmy z transformácie sú zmiešané….Tvrdím, že príčiny zlyhania reformy…spočívajú v nepochopení základov trhovej ekonomiky a v postavení základov pre reformné procesy na piesku.“