Tri protireformné fakty

Prvým faktom, ktorý zrejme už dávno mal vyvolať oveľa viac pozornosti, je rozvrstvenie voličských hlasov, odovzdaných v ostatných parlamentných voľbách. Väčšina odovzdaných hlasov si totiž neželala ani súčasnú vládu, ani jej reformy. Neoslabuje to legitimitu súčasnej vlády, ktorá má nespochybniteľný, hoci tesný mandát – hovorí to len o tom, že aby sa Slovensko mohlo pýšiť v zásade pravicovou a reformnou vládou, muselo veľa protireformných hlasov vo voľbách prepadnúť sitom päťpercentného prahu, potrebného na účasť v parlamente. Nech by sa teda fanúšikovia reforiem akokoľvek utešovali, výsledok parlamentných volieb v roku 2002 nebol dôkazom zrelosti či reformnosti slovenského voličstva, len obrovskou dávkou šťastia, ktoré prinieslo historickú šancu.

Druhým faktom je, že odvtedy sa z hľadiska priechodnosti reforiem všetko zhoršilo – proti reformám už nie je len väčšina voličov, ale – vychádzajúc z aktuálnych prieskumov verejnej mienky – aj väčšina v tejto chvíli ich potenciálne zvolených zástupcov. Skrátka, ak by sa voľby konali včera, dnes či zajtra, reformám odzvonilo. V najlepšom prípade by nenastala reformá reverzia a až na malé a postupné mrzačenia by reformované sektory zostali vo viac-menej nedotknutom stave. S akýmikoľvek novými racionálnymi reformami sa možno vopred rozlúčiť.

Tretím faktom je, že aj keby sa súčasnej vláde podarilo prežiť celý volebný cyklus, bude už len v pozícii údržbárov. Na schválenie v tejto situácii ešte čaká životne (doslova) dôležitá reforma zdravotníctva a dôkladná reforma vzdelávacieho systému. Okrem toho, ani už schválené reformy ešte nie sú „za vodou“ – ich uvedenie do života je totiž rovnako dôležité, ako bolo ich schválenie. Chýbajúca podpora parlamentu však bude vláde zväzovať ruky práve vo chvíli, keď – obrazne povedané – bude so schválenými reformami hodená do vody a mala by sa s nimi učiť plávať.

Ako z toho von?

Väčšinová nechuť k reformám sama osebe nemusí byť neprekonateľný problém. Politikov by nemali priveľmi znervózňovať ani priebežné prieskumy preferencií – to by však nesmeli čeliť hrozbe, že referendum o skrátení volebného obdobia bude úspešné a vytvorí obrovský tlak, aby poslanci odhlasovali predčasné voľby.

Skutočný problém spočíva v tom, že priechodnosti reforiem asi nepomôže ani neúspešné referendum. Aj keď aktuálne reči politikov majú charakter predvolebnej kampane, ich obsah prezrádza, že to nie je jediný dôvod nechuti podporiť dôležité zmeny. Vie si niekto predstaviť, že by nejakú reformu podporil Smer alebo HZDS? Čo by sa muselo stať, aby aj strana, od ktorej by sa to čakalo – teda Slobodné fórum – povedala k nejakej reforme niečo rozumné?

Najzásadnejšou chystanou reformou je kompletná premena slovenského zdravotníctva. Balík reformných zákonov, ktoré predložil minister Rudolf Zajac, je výnimočný v tom, že v rámci nového systému umožní politikom prejaviť svoje preferencie. Inak povedané, ľavicovosť aj pravicovosť budú mať v novom systéme priestor na uplatnenie – na posúvanie hranice rozsahu verejne hradenej zdravotnej starostlivosti bude stačiť jedno politické rozhodnutie, nebude treba rúcať celý systém. To by pri dôvere, že poslanci budú schopní racionálneho úsudku, malo zvyšovať priechodnosť reformy. V prospech reformy hovorí aj to, že dnešný stav zdravotníctva je neudržateľný – bez váhania možno povedať, že pre dnešnú, od socializmu viac-menej nereformovanú podobu zdravotníctva, zbytočne zomierajú ľudia. Hoci sa posledný rok situácia trochu zlepšuje, toto zlepšenie znamená iba toľko, že už nie tretina, ale polovica kardiologických pacientov dostane adekvátnu starostlivosť. Prijatie reformy je nevyhnutné – a nielen preto, že tu nijaká iná k dispozícii nie je, ale aj preto, že tá Zajacova je naozaj dobrá.

Lenže v hre je aj nový politický hit – predstierané obavy o sociálnu únosnosť. Tie môžu zablokovať, alebo na nepoznanie deformovať nielen Zajacovu zdravotnícku reformu, ale aj oveľa menej citlivú reformu financovania vysokých škôl. Tak ako sa niektorým poslancom zdá, že zbytočná smrť je sociálnejšia ako dvadsaťkorunáčky a stanovenie priorít pri financovaní zdravotnej starostlivosti z verejných rozpočtov, mnohým sa zdá sociálnejšia aj dnešná faktická nedostupnosť vysokých škôl pre naozaj chudobných záujemcov a nízka kvalita poskytovaného vzdelania. Je to vec vkusu (a rozumu).

Vláda dnes nemá na výber. Buď nájde stabilnú podporu väčšiny poslancov, alebo bude naťahovať čas do predčasných volieb, ktoré sa (nie v súvislosti s referendom) javia ako čoraz reálnejšia možnosť. Už len kvôli zdravotníckej reforme by bolo čokoľvek iné než prvá možnosť zločinom. A nevídane premárnenou príležitosťou. Šťastie už odletelo.

x