Diskusie o školstve by sa mali viac zamerať na stav, príčiny a budúcu podobu školstva. Prieskum vzdelanosti populačného ročníka 1988 v rámci OECD tento rok prebehne aj za našej účasti, a podľa hlavného školského inšpektora Vladislava Rosu jeho výsledky budú pôsobiť na všetkých, ktorí sa odvolávajú na vysokú úroveň vzdelávania, ako výbuch bomby. Preto, že o výchove a vzdelávaní panuje veľa nesprávnych predstáv, ktoré krivia pohľady o smerovaní, treba o nich oveľa širšie a dôraznejšie hovoriť.

Mýtus prvý

Prečo by sme mali niečo meniť, keď je naše školstvo stále vynikajúce? Vytrvalý mýtus, stavajúci zvyčajne na úspešnej prezentácii slovenských žiakov na zahraničných stredných a vysokých školách. Najčastejšie sa spája s vetou: „Neťahajte nám sem tie americké poriadky, tam deti nevedia, kde leží Európa, a strieľajú na učiteľov.“

Je nesporné, že naše základné a stredné školstvo bolo vynikajúce, čo v mnohom ovplyvňuje aj jeho súčasné, ešte vždy porovnateľné výsledky so zahraničím. Čoraz väčšmi sa však podobá na staré auto, ktoré už nestačí ani výkonom, ani dizajnom. „Oproti nedávnej minulosti objem informácií rádovo narástol a najmä sú dostupné kdekoľvek mimo školy za oveľa príjemnejších podmienok. Škola by mala poskytovať predovšetkým nástroje na spracovanie informácií a sústrediť sa na to, aby mladý človek obstál najmä ľudsky,“ hovorí známy vysokoškolský pedagóg profesor Bohumír Blížkovský.

Súčasný vzdelávací systém hodnotí takto: „Problém sa začína už na základnej škole a šíri sa ďalej až na vysoké. Namiesto zamerania na kvalitu, na pestovanie samostatného myslenia, rozvoj osobnosti, schopnosť komunikácie a tímovú spoluprácu sa cieľom stáva kvantita prebranej látky. Žiaci bývajú preťažovaní memorovaním encyklopedických vedomostí, často zabudovaných do povinných osnov a učebných plánov. Súčasný školský systém takmer ignoruje poznávanie determinánt správania ľudí v sociálnych systémoch, právne vedomie a výchovu k občianskej asertivite.“

Americký futurológ Alvin Toffler tiež zdôrazňuje: „Absolvovanie dnešných stredných a vysokých škôl zaťažených značným balastom, verbalizmom, formalizmom a nedostatočným dôrazom na základné ľudské hodnoty už nezaručuje správnu orientáciu v súčasnom svete a živote. Neposkytuje ani primeranú imunitu voči nebezpečným vplyvom, dezorientáciám a manipuláciám.“

Mýtus o kvalite tradičnej slovenskej školy sa rozplynie aj vo svetle pravidelných výskumov (TIMSS a PISA), organizovaných v posledných desiatich rokoch v krajinách OECD. Pokiaľ otestujeme celú slovenskú detskú populáciu, a nie iba gymnazistov a víťazov medzinárodných olympiád, budú podľa V. Rosu naše výsledky priemerné až podpriemerné. Na porovnanie: v čitateľskej gramotnosti – schopnosti nájsť dôležité informácie v texte, čo je pre moderného človeka naozaj kľúčová schopnosť – sa českí žiaci v roku 2000 ocitli (19. miesto) až za takým ohováraným americkým školstvom (15. miesto). Myslí si niekto, že by slovenskí žiaci dopadli lepšie?

Mýtus druhý

Deti nemôžu robiť v škole len to, čo ich baví. Škola je už jednoducho taká, učia sa v nej aj veci, ktoré nie sú zábavné. Táto námietka vychádza z nepochopenia podstaty učenia. Nejde o to, aby sa deti na vyučovaní hrali, aj keď to vôbec neškodí, dôležitejšie je, aby učenie bolo zmysluplné. Deti netreba nútiť do učenia, keď vedia, prečo sa to i ono učia, ak si to dokážu spojiť s praktickým životom, keď niečo „objavia“ a pochopia. Pochopenie problému spôsobuje pocit radosti a motivuje na ďalšie učenie. Preto je také nudné učenie naspamäť a bez porozumenia, ktoré je len učením pre učenie.

„Nemusíme teda všetko učenie inscenovať ako hru, ale nechajme žiakov spolupracovať v skupinkách, učiť sa navzájom, učiť sa tak, ako im to najlepšie vyhovuje,“ hovorí riaditeľka súkromnej obchodnej akadémie Liberta v Bratislave Elena Klásková. Podľa nej niekomu stačí výklad, niekto si potrebuje na problém „siahnuť“, alebo si o ňom pohovoriť so spolužiakom. Možnosť vybrať si (aj keď len čiastočne – čo, kedy, ako či s kým) je pri učení veľmi dôležitá. A najmä, treba učiť deti primerane ich veku a schopnostiam. To akoby našu školu vôbec nezaujímalo. Má pocit, že treba do nich nahustiť čo najviac informácií a čo najskôr, aby sa to do deviatej triedy vôbec stihlo.

Mýtus tretí

Škola musí predstavovať pre dieťa určitý stres: pripravuje ho tým na život, kde bude musieť čeliť stresom denne. Mýtus zdanlivo logický, a o to nesprávnejší. Možno sa s ním stretnúť aj v pozmenenej podobe v tvrdení, že život je súťaž, preto sa deti musia naučiť obstáť v súťaži. V základoch tohto mýtu sú hneď dve chyby. Prvá vyplýva z neznalosti vývoja ľudskej psychiky. Predpokladá totiž, že čím skôr podrobujeme organizmus záťaži (v tomto prípade psychickej), tým odolnejší bude v dospelosti. Je to rovnaký nezmysel ako tvrdiť, že podávaním malých dávok alkoholu od detstva môžeme zvýšiť schopnosť dospelého organizmu odbúravať jeho veľké dávky.

Tak ako sa týmto spôsobom nedá vypestovať odolnosť, ale skôr cirhóza, tak predčasným stresom vychováme skôr neurotika alebo agresora. „Najúčinnejšou obranou proti stresu je posilňovať v deťoch pocit sebaistoty a úcty. Detská psychika potrebuje dozrieť v pokoji práve preto, aby v dospelosti stresy zvládla,“ tvrdí známy psychológ a dekan Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave Miron Zelina, mimochodom, jeden zo spoluautorov projektu Milénium – vzdelávanie pre 21. storočie.

Prakticky to isté sa dá povedať o súťaživosti v škole. Samozrejme, že v dospelosti sa ocitneme v konkurenčných situáciách. Ale ťažko obstojíme v časoch tímovej práce pred konkurenciou, ak sa nenaučíme spolupracovať s ostatnými. A učí vari spolupracovať škola, kde je každý sám za seba, kde niekomu poradiť znamená napovedať, kde hovoriť so susedom znamená vyrušovať, kde sa zostavujú rebríčky prospechu, a kto sa nevyrovná ostatným, je denne trestaný zlou známkou?

Mýtus štvrtý

Dieťa naučíme zodpovednosti tým, že sme dôslední a neustále ho kontrolujeme. Dieťa sa musí naučiť poslúchať. Odmeny a tresty sú dôležitými prostriedkami výchovy a vzdelávania. Známka je pre dieťa odmenou, ako je plat odmenou za prácu dospelého. Tie vety znejú jasne a presvedčivo, zdajú sa nespochybniteľné. Avšak ani v tomto prípade nejde o nič iné ako o sériu omylov.

V škole sa hovorí o mnohom – o demokracii, zodpovednosti, čestnosti, cieľavedomosti, altruizme. To všetko však sú len slová. „A ako sa škola usiluje tieto cnosti u detí dosiahnuť? Dobrými a zlými známkami, pochvalami a trestami. Naozaj stojíme o to, vychovať z dieťaťa dospelého, ktorý sa správa zodpovedne a čestne výhradne len vtedy, keď si je istý, že dostane odmenu alebo bude tvrdo potrestaný? Určite nie. Len podliehame veľkému omylu, že keď sa deti v dôsledku systému pochvál a trestov naučia správne správať, nejakým zázrakom to príjmu za svoje a budú sa tak už správať ‚samy od seba‘. Málokedy sa však stáva, že to, čo musia robiť pod nátlakom, budú robiť aj bez nátlaku,“ vysvetľuje M. Zelina.

Deti nepotrebujeme vychovať, aby poslúchali, ale aby dodržiavali pravidlá, na ktorých sme sa spolu s ostatnými, teda aj s deťmi, dohodli. Tak to predsa v demokratickej spoločnosti funguje, len pravidlám sa hovorí zákony.

Mýtus piaty

Cieľom vzdelávania je osvojenie si vedomostí a zručností. Hlavné je, aby učiteľ vedel dobre vysvetliť látku a udržal si v triede disciplínu. Rozvíjať osobnosť žiakov a starať sa o ich názory a pocity môže až vo chvíli, keď splní tieto základné povinnosti.

Tento názor vychádza z predstavy, že v škole prebieha akési učenie samo osebe, ktoré je jej hlavným zmyslom, a keď ostane čas, môžeme sa venovať aj výchove. Akoby vzdelanie a rozvoj osobnosti boli dve rôzne veci. Pritom aj tradičná škola zvládala obe naraz. „Výsledkom jej výchovných zásahov – aj keď možno neuvedomovaným – je poslušný, pasívny, ovládateľný, od autority závislý žiak, nezvládajúci situácie, v ktorých sa musí samostatne rozhodovať,“ konštatuje M. Zelina. Vedomosti a rozvoj osobnosti, to nie je dilema. Chce to iba inú školu. „Takú, v ktorej učitelia i žiaci spoločne rozhodujú o pravidlách správania, kde si žiaci môžu vybrať, ktorá z dvoch úloh je im sympatickejšia, kde spolupracujú učitelia jednotlivých predmetov podobne ako deti na hodinách,“ myslí si riaditeľ súkromného gymnázia v Bratislave František Tóth. Takýchto charakteristík „novej školy“ by sa dali uviesť desiatky. Veta z úvodu by teda mala znieť: Hlavnou povinnosťou učiteľa je zabezpečiť v triede bezpečnú a tvorivú atmosféru.

Mýtus šiesty

V súčasnej ekonomickej situácii sa nedá zmeniť nič. Nie sú peniaze na platy, na moderné vyučovacie pomôcky, na učebnice, v triedach je veľa žiakov, pedagogické fakulty vychovávajú neschopných učiteľov a zastaralo. Na každom z týchto argumentov je kúsok pravdy, ale určite nie je pravda, že sa nedá nič zmeniť. Je potrebné, aby vedenie školy takúto zmenu podporovalo, aby sa učitelia ďalej vzdelávali a boli schopní vdýchnuť škole „nového ducha“. O tom, že to nie je nemožné, svedčí príklad škôl, kde sa postupuje po novom.

ANKETA

1. V čom sú hlavné nedostatky súčasného školského systému?

2. Dá sa školská reforma realizovať aj pri nedostatku financií?

3. Čím by sa malo začať?

Žofia Mačugová, riaditeľka Strednej pedagogickej a sociálnej akadémie v Bratislave:

1. Je to najmä výchova, ktorá je odrazom spoločnosti, zlej situácie v rodinách a zanedbávania aktivít detí a mládeže vo voľnom čase. Súvisí to aj s nedostatkom súčasného školského systému, s nedostatočným financovaním školstva, odchodom kvalitných učiteľov, nedostatkom mladých kvalifikovaných a kvalitných učiteľov a vychovávateľov, predimenzovaným obsahom učiva, čo bráni zavádzaniu inovácií a individuálnemu prístupu. Nie je vypracovaný systém výchovy vo voľnom čase.

2. Nedostatočné financovanie patrí k podstatným problémom, ale niektoré potrebné zmeny sa dajú realizovať, napríklad redukcia obsahu učiva, s čím súvisí aj zavádzanie inovácií do metód vzdelávania, individuálny prístup k žiakom, humanizácia vzťahu učiteľ – žiak a podobne.

3. Zmeny musia byť systémové. Začať treba na viacerých frontoch súčasne. Treba ihneď začať s tvorbou nových osnov, nových učebníc, s lepším výberom a prípravou nových učiteľov na pedagogických fakultách, zmeniť financovanie výchovy a vzdelávania, zvýšiť podiel finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu do školstva.

Milan Antala, riaditeľ Gymnázia na Bilíkovej ul. v Bratislave:

1. Jednoznačne je to systém financovania. Zákon o financovaní školstva, ale najmä výnos ministerstva školstva k tomuto zákonu nezodpovedajú potrebám ani skutočnosti. Ďalšou vecou je dlhodobé neinvestovanie do škôl a nemotivačné hodnotenie práce učiteľa. Preto pedagogické zbory starnú, preto absentuje prílev mladých učiteľov.

2. Myslím si, že reforma si vyžaduje zmenu prístupu k problematike školstva. Ak chceme udržať pomerne vysoký vzdelávací štandard, nemôže to byť za cenu znižovania nákladov škôl, za cenu znižovania počtu vyučovacích hodín.

3. Predovšetkým musí byť jasná perspektíva – k čomu sa chceme v priebehu určitého obdobia dopracovať. Existuje projekt Milénium a v nadväznosti na to je vypracovaný Národný program výchovy a vzdelávania v SR na obdobie 10-15 rokov. Chýba tomu ešte veľmi veľa, aby ho bolo možné uviesť do života. Ak sa aj taký program prijme, nestačí povedať A, ale musí sa povedať aj B, teda čím všetkým treba a je možné tento program zabezpečiť.

Elena Klásková, riaditeľka Súkromnej obchodnej akadémie Liberta v Bratislave:

1. Nedostatky súčasného školského systému spočívajú predovšetkým v administratíve, v priveľkom papierovaní, a stálo by za vec pouvažovať o redukcii.

2. Financie sú síce vždy veľmi dôležité, ale je veľa vecí, ktoré sa dajú urobiť aj v prípade nedostatku peňazí. Skúšame robiť experimentálne nové maturitné skúšky, ale chýbajú vzdelávacie štandardy. Čiže my nevieme, či ideme pod normu, či sme v norme, alebo nad ňou. Lebo norma nie je. Alebo sa hovorí o preferovaní tvorivosti učiteľa, žiaka. Na druhej strane, veľké percento otázok nových maturít si vyžaduje schopnosť žiaka mať dobrú pamäť, memorovať. Čo je v tom tvorivé? Alebo – zdôrazňuje sa humanizácia, vzťah učiteľ – žiak. To všetko sa dá prebudovať, vylepšovať, rozvíjať, zdokonaľovať aj bez finančných prostriedkov. Myslím si, že to je odpoveď aj na 3. otázku.