Ratingové spoločnosti ostreľujú vládne autority

 

Americké autority sa pokúšajú zhodiť vinu za finančnú krízu na ratingové agentúry. Približovanie sa krízy si nemohli nevšimnúť ani investičné spoločnosti, ani úradníci, či už v USA, alebo v iných krajinách. Všetci však mlčali

 

Jeden z výborov amerického Senátu, ktorý sa zaoberá dohľadom nad finančnými trhmi a vládnou reformou finančného sektora vyhlásil, že jedným z hlavných vinníkov súčasnej finančnej krízy boli najväčšie svetové ratingové agentúry. Veľmi dobre vedeli aké je riziko vzniku krízovej situácie a pokračovali v sériovej výrobe vysokých ratingov a pre tých, ktorí si ho nezaslúžili.

METODIKY NEFUNGOVALI

Fitch Ratings, Moody’s a Standard & Poor’s poskytovali vyššie ratingy spoľahlivosti veľmi širokému okruhu rizikových aktív, medziiným aj veľmi známym hypotekárnym obligáciám. To všetko priviedlo všetkých k omylu. Milióny investorov sa spoliehajú na nezávislé objektívne hodnotenia. Ratingové agentúry roztrhli reťaz dôvery. Agentúry sa vyhovárajú, že ich tradičné metódy prestali fungovať v podmienkach stále sa komplikujúceho finančného trhu.

„Teraz je očividné, že metodiky, ktoré sme použili pre zostavenie ratingov cenných papierov, ktoré boli zabezpečené hypotekárnymi úvermi vydaných od roku 2005 do roku 2008, nefungovali“, ospravedlňuje sa Deven Shrama, prezident    Standard & Poor’s.  

Úradníci z  Kongresu trvajú na tom, že to vôbec nie je chyba. Kvôli konfliktu záujmov ratingových agentúr bola ich činnosť primárne škodlivá. Konflikt je podľa amerických politikov v tom, že služby ratingových agentúr platia emitenti cenných papierov. Kto platí, ten rozhoduje. Agentúry veľmi dobre poznali nespoľahlivosť svojich metodík, čo potvrdzujú dokumenty z vyšetrovania.

Denník The Financial Times cituje služobný list generálneho riaditeľa Moody’s  Raymonda W. McDaniela, Jr. z októbra 2007. Vyjadruje v ňom znepokojenie, že do podnikania v oblasti ratingov vstúpila agentúra Fitch, kde kedysi dominovali Moody’s a Standard and Poor’s, čím vytvorila konkurenciu vedúcu k zníženiu kvality ratingov. „Konkurencia na tomto základe ohrozuje celý finančný systém,“ uviedol doslova  Raymond W. McDaniel, Jr.

Znamená to, že ratingové agentúry chápali, že ak „kreslia“ neopodstatnené ratingy, napomáhajú budúcemu kolapsu finančného systému, ale pokojne pokračovali v zarábaní finančných prostriedkov. Hľadanie jedného obetného baránka je dosť príťažlivé, ale nie je to správne. Krach hypotekárnych úverov a na nich naviazaných  cenných papierov je len spúšťacím mechanizmom krízy, ale nie je kľúčovým problémom krízy. Fundamentálnym problémom krízy je umelo stimulovaný dopyt. Stimuloval sa úvermi. Vyvolal neúmerne vysoké zadlženie domácností a korporácií a nafúkol výrobné kapacity do rozmerov, ktoré prevyšujú reálne potreby. Bod kedy sa situácia stala nezvratná bol asi pred desiatimi rokmi a počas uplynulých rokov sa situácia len zhoršovala.

FINANČNÉ AUTORITY

Finančné autority musia začať analýzu zo svojho vlastného správania. Najväčšie banky a štátne inštitúcie v USA mali k dispozícii dosť informácii, ktoré boli komplexnejšie ako informácie, ktoré mali k dispozícii radoví investori. Museli poznať tendencie a trendy vo finančnom systéme a reálnej ekonomike.

Federálne autority, ktoré majú v USA na starosti dohľad nad finančným systémom, ignorovali signály o nebezpečenstve a neurobili nič na ochranu spoločenstva. Pravdepodobnejšie jednoduchšie bolo veriť ratingom. Vzniká otázka, prečo všetci okrem radových investorov mali možnosť poznať v akej rizikovej etape vývoja sa v súčasnosti nachádza globálny finančný sektor. Tak ako ratingové agentúry nič nezmenili vo svojej činnosti. V rokoch blahobytu pozorovatelia finančného trhu veľmi zleniveli a ich rozum sa pokryl tukom.

Nevedeli vymyslieť nič lepšie ako pridržiavať sa doktríny Alana Greenspana, podľa ktorého žiadne bubliny na trhu nie sú strašné, lebo po čase spľasnú. Neviditeľná ruka trhu zavrela oči pred realitou všetkým zodpovedným osobám, ktoré nevideli, že výsledky sa čoskoro dostavia. Kontrapunktom Greenspanovej doktríny boli George Soros a Warren  Buffett. Vo všeobecnosti ich v USA považovali za marginálnych ekonomických mysliteľov, ale ukázalo sa, že keď vyjadrovali obavy z derivátov mali pravdu.