Kde sa v súčasnosti konferuje o slobodnom obchode, tam nezriedka nechýbajú demonštrácie. Na túto skutočnosť sme si medzičasom zvykli ako na „normálny“ jav. Z dnešného pohľadu by bolo veru prekvapujúce, keby sa na takýchto manifestáciách skandovalo v prospech globalizácie a nie proti nej. Pohľad do histórie však ukazuje, že nie vždy mali navrch odporcovia volnej výmeny tovaru. V 40. rokoch 19. storočia jestvovalo v Anglicku mocné hnutie za odbúranie obilných ciel („corn laws“), ktoré neznesiteľne zvyšovali životné náklady robotníkov. Aby mali demonštranti dostatok miesta, vznikla dokonca v meste Manchester obrovská budova „Free Trade Hall“. A v Londýne sa dlhé roky stretávali obrancovia nehateného obchodu v legendárnej Covent Garden, aby v týždennom rytme žiadali koniec protekcionizmu, znamenajúceho gigantickú záťaž na pleciach pracujúcej triedy. So zrušením obilných ciel sa napokon začala nielen v Anglicku, ale v celej Európe a v Spojených štátoch, veľká éra slobodného obchodu. Hnutie za nehatenú výmenu tovaru požívalo pod vedením Richarda Cobdena a Johna Brighta podporu ako podnikateľksých kruhov tak aj robotníkov. Položil sa základ procesu, ktorý dnes nazývame globalizácia, píše Otto Graf Lambsdorff v článku pre Neue Zuercher Zeitung.

Samozrejme, že aj vtedy sa ozývali kritické hlasy. Boli však bezmocné voči Cobdenovej a Brightovej Lige za slobodný obchod, ako aj vlne nadšenia, na ktorej sa niesla táto aliancia. Dnes žijeme v iných časoch. Odporcovia globalizácie agitujú naďalej, len entuziazmus zástancov voľnej výmeny tovaru sa akosi vytratil. Aj keď človek nesúhlasí s kritikmi slobodného obchodu, musí chtiac-nechtiac obdivovať tvrdošijnosť a neústupčivosť ich postoja a dôvodenia. Veď od časov Cobdena a Brighta opakujú ten istý argument: Voľná výmena tovaru slúži iba bohatým, aby boli ešte majetnejší – na úkor chudobných. V priebehu rokov a desaťročí možno túto pesničku počuť v najrozličnejších tóninách: v nacionalistickej, socialistickej a v politicky korektnej. Jadro je však totožné.

Celková bilancia prognóz anti-globalizačných kuvikov, ktorí odjakživa neprestajne predpovedajú ochudobnenie nemajetných v dôsledku obchodnej liberalizácie, je nemilosrdná: Ide o doslova a do písmena masový hrob nesprávnych, falošných prognóz. Klasický liberalizmus, za ktorého rozkvital slobodný obchod, bol totiž najúspešnejšou hospodársko-politickou stratégiou vo svetových dejinách. V 19. storočí zažehnal v Európe postrach hladomorov. Od roku 1847 sme nezažili na Starom kontinente ani jednu hladovú katastrofu! Nehatená výmena tovaru nebola teda príčinou, ale účinnou odpoveďou na biedu a všeobecnú núdzu. Keď dnes hovoríme o hladomore, tak ho môžeme pozorovať v nekapitalistických, neliberálnych a netrhových diktatúrach á la Severná Kórea.

Nadácia Friedricha Naumanna je spoluvydavateľom Indexu ekonomickej slobody. Štúdia „Economic Freedom of the World“ je jedným z dôkazov, že slobodné trhy sú žriedlom blahobytu. Prostredníctvom objektívnych, merateľných ukazovateľov, ako povedzme daňového zaťaženia občanov alebo podielu štátu na hrubom domácom produkte, analyzuje stupeň ekonomickej slobody v 118 krajinách na všetkých piatich svetadieloch. Pritom sa ukazuje, ze jestvuje očividný súvis medzi ekonomickou slobodou a hospodárskym rastom. O čo tažšie je na pleciach obyvateľov bremeno štátneho zasahovania do trhových aktivít, o to viac stagnuje príslušná ekonomika. Ale aj iné kritéria než hospodársky rast ozrejmujú, že ekonomicky najslobodnejšie krajiny majú menej analfabetov, vykazujú nižšiu korupciu a občania v nich žijú dlhšie než v hospodársky najneslobodnejších štátoch.

Otázkou zostáva, aká situácia vládne v krajinách, ktoré nedokážu držať obchodno-liberalizačný krok s vyspelými trhovými demokraciami. Neustále počúvame o roztvárajúcich sa nožniciach medzi bohatými a chudobnými štátmi. Toto je – žiaľ – pravdou. V Treťom svete jestvujú vskutku krajiny so stagnujúcou ekonomikou, dokonca s poklesom hrubého domáceho produktu. Toto konštatovanie sa, pravda, dostane do správneho svetla, keď ho dáme do súvisu so stupňom hospodárskej slobody. Potom uvidíme, že skupina najchudobnejších štátov s najmenším ekonomickým rastom je skoro úplne totožná s peletónom krajín, ktorých hospodárstvo nie je otvorené pre voľný obchod, ktoré neposkytujú dostatočný priestor trhovým silám a ktoré systematicky obmedzujú osobné slobody občanov. Tieto štáty nie sú teda obeťou globalizácie a nehatenej výmeny tovaru, ale vlastných nedemokratických vlád.

Odporcovia globalizácie v ďalšom argumentujú, že národné vlády strácajú možnosť zasahovať do trhových aktivít, čiže korigovať v sociálnej oblasti dopad trhového mechanizmu. Štát a jeho orgány však nezmiznú z povrchu zemského ani v epoche globalizácie. Okrem toho jestvujú internacionálne inštitúcie, majúce za úlohu riešiť problémy, ktoré nezvládajú národné vlády. Nebezpečenstvo v budúcnosti nespočíva v tom, že by národné vlády a medzinárodné organizácie stratili kontrolu nad ekonomikou, ale v tom, že si ju práve zachovajú. Potom sa nedá vylúčiť, že budú – obrazne povedané – navigovať lietadlo nesprávnym smerom. Človek dostáva nezriedka zimomriavky, keď počúva, čo sa všetko nahovorí na mnohých konferenciách Organizácie spojených národov. Súčasná nálada, ktorá je v čoraz väčšej miere ovplyvňovaná mimovládnymi organizáciami, agitujúcimi proti globalizácii ako takej, nie je priaznivo naklonená rozumnej politike, zameranej na uvoľňovanie obručí, zvierajúcich medzinárodnú výmenu tovaru. Najlepšou stratégiou na prekonanie biedy v mnohých štátoch na všetkých piatich svetadieloch je, aby sa vlády koncentrovali na svoje najzákladnejšie úlohy: na zachovanie mieru, na dodržiavanie pravidiel právneho štátu a na presadzovanie nehateného obchodu. Nenásilný konkurenčný súboj nie je výhodný iba pre ekonomických aktérov, ale aj pre štátne inštitúcie. Preto by sme nemali zachádzať priďaleko s medzinárodnou harmonizáciou politiky, ale prihliadať na to, aby sa nešliapalo po ľudských právach.

Na tomto mieste treba pripomenúť, čo sa stalo potom, ako sa skončila veľká liberálna éra slobodného obchodu. Ľudia si mysleli, že nič hrozného sa nemôže stať – zrejme ešte v júli 1914. Napriek tomu stáli na prahu storočia, ktorému dominovali vojny, genocída a totalitarizmus. Preto by sa mali dnešní zástancovia voľného obchodu poučiť z poznatkov Richarda Cobdena a Johna Brighta a znovonadobudnúť sebavedomie a idealizmus. Takisto by si mali zobrať k srdcu tvrdošijnosť a neústupčivosť protivníkov globalizácie, najmä ako neprestajne opakujú svoje (falošné) argumenty – pokiaľ ich ľudia nepreberú. Aká účinná by bola takáto stratégia, keby slúžila správnej veci!, píše záverom článku v Neue Zuercher Zeitung Otto Graf Lambsdorff, významný nemecký liberálny politik a prezident Nadácie Friedricha Naumanna, blízkej FDP.