Podpora zahraničných investorov z daní občanov (napríklad PSA či KIA), aktivizačné poplatky nezamestnaným (verejnoprospešné práce Rómov), financovanie výstavby diaľnic a podobných vládnych programov – to je bežná prax politikov. Čo si o tom myslia ekonómovia, podporujúci slobodný trh? Sú presvedčení, že takéto politické rozhodnutia znemožňujú rast prosperity. Tvrdia, že dane poškodzujú nielen blahobyt osôb, ktoré dane platia, ale poškodzujú i všetkých ostatných.

Problém nulového súčtu

Povedzme, že človek A zarobí 100-tisíc dolárov a človek B je nezamestnaný. Štát sa rozhodne vytvoriť pracovné miesto pre B. Aby mohol uskutočniť tento zámer, musí vziať človeku A polovicu jeho zárobku na plat človeka B. Je jasné, že peniaze A sú v rukách B, ktorý ich minie namiesto A. V hospodárstve by práve preto nemalo prichádzať k nejakým celkovým stratám; na dôvažok by malo byť zamestnaných oveľa viac ľudí.

To je, samozrejme, starý známy problém „nulového súčtu“. Politici veria, že veľkosť ekonomiky je fixná a oni musia len rozhodnúť, ako prerozdeľovať. Lenže ak niekomu prostredníctvom daní vezmeme 50-tisíc dolárov, napodiv to redukuje ekonomiku nielen o túto sumu. Štúdie v USA a Austrálii ukazujú, že škoda spôsobená daňami vo výške 50-tisíc dolárov môže presiahnuť úroveň 130-tisíc dolárov. To znamená, že aj keby sa 50-tisíc dolárov vrátilo do ekonomiky v podobe platu druhého, celková škoda sa vyšplhá na 80-tisíc dolárov.

Práca A, ktorá prinášala 100-tisíc dolárov, je redukovaná na polovicu. Zamestnanie, ktoré má prinášať 100-tisíc, vyžaduje oveľa viac úsilia, času, zodpovednosti a stresu ako zamestnanie s odmenou 50-tisíc. Človek A má teraz polovičný plat a je motivovaný znížiť svoju snahu a stres na úroveň zodpovedajúcu platu po zdanení. Tradičný predpoklad ekonomických analytikov – zníženie dĺžky pracovného času – nenachádza dostatok dôkazov v reálnom svete.

Spoločnosť tak stráca. Získava menej užitočnej práce, ktorú produkoval A. Pravdou síce je, že spoločnosť získala teraz prácu pre B, ale keďže spoločnosť nebola ochotná platiť za túto prácu dobrovoľne, nie je táto práca potrebná a cenná.

Efekt zdanenia A spoločnosť poškodzuje. Ale čo s efektom na zamestnávateľa A, ktorého nazveme X? Ak A pracuje menej, alebo odíde na jednoduchšiu pozíciu, X čelí stratám. Aby tomu X zabránil, môže zvýšiť A plat tak, aby boli jeho daňové straty kompenzované. X môže tiež zamestnať niekoho, aby pomohol A – prácu jedného budú robiť dvaja. Ľavica, a najmä odbory, majú takéto opatrenia veľmi radi, pretože sa to javí ako zvyšovanie zamestnanosti. Nanešťastie to zvyšuje náklady X. Vyššie náklady potom spôsobujú vyššie riziko podnikania a zároveň vyššiu pravdepodobnosť krachu. Ak X skrachuje, v odvetví bude menej výrobkov, čo bude zvyšovať ceny pre konečných spotrebiteľov. To znamená zvýšenie životných nákladov (a tým pokles blahobytu) pre celú spoločnosť. V dlhšom časovom období môžu byť domáci producenti ako X aj konkurenčne znevýhodnení oproti zahraničným producentom, ktorí nečelia takémuto zdaneniu. Ak skrachuje X na základe takéhoto nevýhodného postavenia, alebo realokuje svoje aktivity do zahraničia, stráca sa práca A, a rovnako vládny program pre B, ktorý nemá byť z čoho financovaný.

Prečo existujú výdavky?

Ďalší a menej viditeľný problém je efekt dane na C. Kto je C? C je človek, ktorý by rád prišiel s novým nápadom, alebo by rád vylepšil niektoré výrobné procesy, alebo by len chcel efektívnejšie riadiť nejaké podnikateľské aktivity, ktoré by priniesli nové pracovné miesta a zabezpečili by reálne zamestnanie pre B. Ak by boli dane nízke, mohol by to skúsiť, pretože potenciálne zisky by zabezpečili jeho snahe relevantnú odmenu a znižovali by riziko. Lenže daň znižuje odmenu, kým riziko a úsilie ostáva rovnaké.

Treba poznamenať, že tento problém sa týka všetkých daní; aj keby ste sa snažili vytvoriť dokonalý daňový systém, vždy tu budú prítomné tieto náklady. V realite každý daňový systém prináša tieto sprievodné efekty. K tomu treba pripočítať ešte administratívne náklady výberu daní, daňových poradcov, zdroje použité na transfer bohatstva namiesto jeho tvorby.

Prečo teda stále existujú verejné výdavky? Vieme, že skutočné na trhu vytvorené pracovné miesta dokážu lepšie zabezpečovať prosperitu a zvyšovať bohatstvo. Ak redukcia daní pomáha lepšiemu ekonomickému rastu, najviac na tom získajú práve nezamestnaní. Prečo potom politici trvajú na daňovom prerozdeľovaní?

Čiastočne je to ignoranciou politikov a skrytými nákladmi stratených príležitostí, ktoré elektorát nevidí. Nanešťastie je tu však čosi zlovestnejšie. Škodlivé efekty zdaňovania môžu byť rozložené na celú ekonomiku, ale úžitok z daní môže byť koncentrovaný na malé skupiny. To znamená, že hoci ekonomika trpí vládnymi programami verejných výdavkov a zdanenia, niektoré malé záujmové skupinky na tom profitujú. Tieto špeciálne záujmové skupiny môžu byť formované na regionálnom a etnickom princípe, či dokonca na základe priemyselnej príslušnosti; v podstate na čomkoľvek, čo umožňuje politikom zameriavať sa na skupinu voličov. Ďalej platí, že straty zo zdanenia sú rozložené na celú populáciu, čiže lobovať za zníženie vlastného daňového zaťaženia znamená realizovať kampaň, ktorá stojí proti propagande financovanej z verejných zdrojov, ktorých výška je neporovnateľne vyššia.

No a v strede toho sedia politici, šikovne vytrhávajúci perie zo sliepky v podobe daňových poplatníkov tak, aby nezačala príliš kotkodákať. Čo môžeme robiť? Kričať hlasno, kričať dlho a veľmi často.

Autor prednáša na Bournemouth University, England. Pracoval ako daňový poradca.

Preložil a upravil Matúš Pošvanc.

www.mises.org