Jednoznačné definovanie pojmu chudoba je problematické. Najjednoduchší spôsob definovania spočíva v stanovení určitej finančnej hranice, pričom za chudobných budú pokladaní všetci, ktorí túto hranicu príjmov nedosahujú. Tento spôsob je však veľmi nepresný: podľa českého sociológa Jiřího Večerníka pri takomto porovnávaní vyšlo najavo, že najmenej chudobných na svete má Česká republika (2 percentá), pričom oveľa horšie sú na tom Spojené štáty americké (20 percent), Francúzsko, Veľká Británia a Maďarsko (10 percent) i škandinávske krajiny (6 percent). Na prvý pohľad je zrejmé, že štatistické porovnávania povedia viac o rovnostárstve tej-ktorej spoločnosti než o skutočnej miere chudoby.

Iná metóda – skúmanie pocitov chudoby medzi ľuďmi – je zrejme presnejšia, je však založená na subjektívnom vnímaní a aj preto je to skôr práca pre sociológov. Tí tvrdia, že chudobní sú ľudia trpiaci pocitmi menejcennosti a zúfalstva z toho, že dlhodobo nedosahujú štandard, ktorý je v ich spoločnosti zvykom. Príklad dvoch českých percent sa zrazu stáva absurdný – nespokojná je totiž takmer tretina Čechov. Na Slovensku sú tieto údaje ešte horšie. A práve príčiny a dôsledky subjektívneho vnímania chudoby sú veľkým problémom.

Pesimizmus v krvi
Prieskumy verejnej mienky hovoria, že Slováci sú náchylní hľadieť do budúcnosti pesimisticky. Prieskum štatistického úradu napríklad zistil, že na jeseň roku 1999 až takmer 86 percent obyvateľov Slovenska považovalo hospodársku situáciu za horšiu, než aká bola rok predtým. Zhoršenie pociťovali napriek faktu, že ekonomická situácia sa nijako dramaticky nezhoršila. Podobné zistenia, vrátane sentimentu väčšiny obyvateľstva za časmi vlády komunistov, sú na dennom poriadku. Samotná frustrácia by mohla byť nepríjemná vzhľadom na náchylnosť frustrovaných ľudí voliť populistov, ktorí vedia vzbudiť falošné nádeje, a tiež preto, že opakované sklamanie sa neprenáša len na politikov, ale na systém trhu a demokracie ako taký. Ale ak dlhodobo považuje väčšina obyvateľov svoj život za neuspokojivý a nevidí nijakú perspektívu, ide o vážnejší jav.

Privysoké očakávania
O motívoch nespokojnosti po zrútení komunistického režimu hovorí publikácia Slovensko a jeho regióny (Krivý, Feglová, Balko, 1996): „Existovali neprimerané očakávania. Nebol to prípad Nemecka na konci vojny s rukolapnými svedectvami zrútenia. V našom prípade boli dominantné očakávania zachovať doterajšie výhody a pripojiť k nim plusy z druhého brehu, najradšej okamžite.“ Väčšine obyvateľov neprekážala nesloboda systému s nefunkčnou centrálne riadenou ekonomikou. Väčšine k šťastiu chýbali iba plné pulty obchodov a možno otvorené hranice. Potvrdením môže byť štatistika z uvedenej publikácie – na Slovensku v roku 1986 považovalo svoju situáciu za zlepšujúcu sa až 52 percent obyvateľstva, naopak zhoršenie vtedy uvádzalo iba 18 percent obyvateľov. A to išlo o časy zatvárania politických oponentov, ostnatých drôtov na hraniciach, systematického ponižovania, hodinových zástupov na toaletný papier a kubánske pomaranče.

Je zjavné, že pre väčšinu Slovákov nebola cestou k šťastiu politická a ekonomická sloboda. Práve tu sa stala chyba – ľudia totiž nepochopili, že k šťastnému životu v prosperujúcej krajine je všestranná sloboda podmienkou, za ktorú sa oplatí bojovať. To viedlo k zavrhnutiu politických „idealistov“, väčšina dáva dodnes prednosť tým, čo sľubujú plné žalúdky.

Nie sme chudobní
Netreba absolvovať pobyt v afrických diktatúrach, v Severnej Kórei či na Kube, aby si Slováci mohli uvedomiť, že sú na tom veľmi dobre. Stačí sa pozrieť na susednú Ukrajinu, ale napríklad aj na Poľsko, ktoré začalo zmeny z oveľa horšej pozície. Dôvodom slovenskej skepsy sú priveľké očakávania, živené politikmi. Priveľa občanov tu ešte stále od politikov očakáva, že zlepšia ich životnú úroveň, a priveľa politikov to s dobráckym úsmevom skutočne sľubuje.

Osobitnou kapitolou priveľkých očakávaní je integrácia Slovenska do medzinárodných organizácií, predovšetkým do Európskej únie. Členstvo v EÚ skutočne prinesie pre Slovensko množstvo výhod, bez schopnosti uplatniť sa a tvrdo pracovať však nepomôžu ani európske štrukturálne fondy. Cestou k väčšiemu bohatstvu je zvyšovanie efektivity. To je, samozrejme, problém v krajine, kde si ľudia vďaka vysokému prerozdeľovaniu zvykli na istý štandard aj pri nízkej efektivite.

Krajiny so štedrým sociálnym systémom (sem patrí aj Slovensko) majú ešte jeden špecifický problém – veľká časť obyvateľov žije zo štátnej podpory, a pokiaľ nemá dostatok schopností, vzdelania a energie na to, aby sa postavila na vlastné nohy, dlhodobo žije nad pomery, ktoré by zodpovedali ich pracovným schopnostiam.

Problémom, ktorý prehlbuje frustráciu z pociťovanej chudoby, je aj prevládajúca závisť voči úspešným. Je to však, okrem komunistami vštepeného rovnostárstva, aj dôsledok toho, že v uplynulých rokoch mali úspech najmä mafiáni a bezcharakterní privatizéri.

Čo s chudobou?
Na otázku, kedy by sa výrazná väčšina občanov cítila bohatá, alebo by považovala svoju životnú úroveň za vyhovujúcu, neexistuje odpoveď. Stačí vlastniť byt alebo dom? Potrebuje rodina auto? Alebo dve? Treba každý rok dovolenkovať na druhom konci planéty, alebo stačí týždeň na Slovensku? Spokojní nemusia byť ani majitelia vždy plnej chladničky. Všetko závisí od očakávaní. Poliaci sú napríklad spokojnejší než Slováci – ich východisková situácia po páde komunizmu bola oveľa horšia, a preto ich očakávania nie sú až také nerealistické.

V skutočne chudobných krajinách by napríklad veľká časť obyvateľov považovala za bohatstvo dostatok pitnej vody, základných potravín a akéhokoľvek prístrešia.

Pocity chudoby, akokoľvek relatívny, však nie je možné brať na ľahkú váhu. Frustrácia a neexistujúca perspektíva totiž najmä pri generáciách mladých ľudí spôsobujú, že najschopnejší hľadajú uplatnenie v zahraničí. Okrem toho pociťovaná nízka životná úroveň preukázateľne vplýva na klesajúce odhodlanie mladých ľudí zakladať si rodiny, čo okrem iného spôsobuje vážny ekonomický problém – pokles počtu produktívnych ľudí a starnutie populácie.

Čo sa teda s pocitom chudoby dá robiť? Považujme za štandard to, že každý obyvateľ Slovenska má prístup k základnej zdravotnej starostlivosti, k základnému vzdelaniu, že každý si môže dovoliť používať pitnú i teplú vodu a kupovať základné potraviny. Rozumná vláda by pri snahe zlepšovať skutočnú i pociťovanú životnú úroveň mala sústrediť svoju energiu na tri základné oblasti: vzdelanie, podporu rodiny a na podporu iniciatívy.

Miera vzdelania je kľúčovým predpokladom vývoja krajiny – na Slovensku však v školstve neexistuje konkurencia, navyše tu prevláda mylná predstava o „bezplatnom“ školstve. Školstvo je financované z daní občanov, ktorí však nemajú skutočnú možnosť voľby a ani vplyv na kvalitu vzdelávania. Rovnako ako v zdravotníctve neexistuje systém odmeňovania podľa kvality. Navyše slovenské školstvo trpí na dedičstvo rakúsko-uhorského typu školy, v ktorej bol ideálom poslušný a encyklopédie memorujúci žiak s rukami za chrbtom, čo je najbezpečnejší spôsob na ubíjanie individuálnych schopností a iniciatívy. Výsledkom sú študenti s množstvom nepotrebných vedomostí, no bez vôle presadiť sa.

Podpora rodiny je takisto mimoriadne dôležitým faktorom úspechu krajiny. Najrozumnejším spôsobom podpory rodiny by mala byť daňová motivácia (možnosť spoločného zdaňovania manželov a podstatne výraznejšia odpočítateľná položka na dieťa). Tým bude štát podporovať najmä tie rodiny, ktorých členovia pracujú a platia dane. Dnešný systém vyplácania prídavkov na deti má často celkom opačný efekt – keďže vyplácanie prídavkov je viazané na celkový príjem, množstvo rodín má iba malú motiváciu viac pracovať a viac zarábať, pretože by okrem vyššieho zdanenia prišla práve o prídavky.

Podpora iniciatívy by mala spočívať v odbúravaní vysokej miery prerozdelenia, v odstraňovaní byrokracie a iných prekážok na ceste k slobodnej ekonomike. Podnikanie a s tým spojené vytváranie pracovných príležitostí a inovácií je dnes viac utrpením než výzvou. V mnohom by mohli byť vzorom Spojené štáty americké, kde vládne filozofia „všemožne každému uľahčovať život“. Už prvá návšteva v akejkoľvek slovenskej kancelárii jasne preukáže, že od tohto ideálu, ktorý je jedným z predpokladov prosperity, sme priepastne vzdialení.

Chudoba ducha
Slováci majú čo jesť a piť, majú kde bývať, absolútna väčšina môže pravidelne používať teplú vodu, každý absolvuje základnú školu a má prístup k lekárovi. O chudobe, akú každodenne vidieť v televíznych správach zo sveta, nemôže byť reč. Slovensko je však chudobné na pozitívne myslenie, ambíciu presadiť sa a vôľu zabezpečiť svoju rodinu tvrdou prácou. Zaháľanie, frflanie a pasivita nikoho z pocitu chudoby nevytrhnú.

Písané pre týždenník Domino fórum.