Krajiny Perzského zálivu sa na svetovej produkcii ropy podieľajú síce len 30 percentami, avšak ich ropné ložiská ukrývajú až 65 percent všetkých známych ropných zásob na svete. Je to jediný región schopný pokryť podstatný nárast svetového dopytu po rope – nárast, ku ktorému podľa predstaviteľov amerického energetického sektora v najbližších rokoch nevyhnutne dôjde, píše denník International Herald Tribune. Saudská Arábia so svojimi 262 miliardami barelov ropných rezerv vlastní štvrtinu svetových zásob ropy a je najväčším individuálnym producentom ropy na svete. Iracké zásoby čierneho zlata dosahujú 112 miliárd barelov, a tak po objemovej stránke nasledujú hneď po saudskoarabských. Pritom veľká časť irackého územia ešte nie je preskúmaná, a tak je možné, že Irak má ropy ešte oveľa viac.

Celé polstoročie Spojené štáty vynakladali obrovské prostriedky na posilnenie ich geopolitického vplyvu v oblasti Zálivu. Priamymi i nepriamymi investíciami, transferom zbraní a získavaním vojenských základní sa usilovali udržať si prístup k prevažnému dielu svetových zásob ropy. Výsledkom boli meniace sa spojenectvá a opakované konflikty. Snaha zabezpečiť si prístup k rope znamenala v politickej praxi Washingtonu vždy oveľa viac než úsilie o ochranu ľudských práv a nastolenie demokracie, argumentuje International Herald Tribune s tým, že ani dnes tomu nie je inak.

Spojené štáty sa chystaním útoku na Irak pod zámienkou, že im ide o elimináciu irackých zbraní hromadného ničenia, pripravujú na posilnenie ich imperiálnej moci v regióne, tvrdí denník. Neexistuje nijaký dôkaz o tom, že by Husajnov režim mal prsty v teroristických útokoch na Spojené štáty. Avšak práve tieto tragické udalosti americkému prezidentovi Georgeovi Bushovi umožnili vytvoriť doktrínu preventívnych útokov. Ak by výsledkom útoku na Irak bolo nastolenie proamerického režimu v Bagdade, americké a britské ropné spoločnosti by po 30 rokoch po prvýkrát opäť získali priamy prístup k irackej rope, pričom by šlo o „dedičstvo“ hodné stoviek miliárd dolárov.

O irackú ropu však podľa International Herald Tribune nejde len Amerike a protichodné záujmy ropných spoločností hrali kľúčovú úlohu pri vzniku Rezolúcie 1441 Bezpečnostnej rady OSN. Francúzska ropná spoločnosť TotalFinaElf si dobré vzťahy s Irakom pestovala už od začiatku 1970-tych rokov. Popri ruských a čínskych ropných spoločnostiach sa už celé roky chystala na to, že po zrušení protiirackých sankcií vybuduje ďalšie ropné polia v Iraku. Na druhej strane tu však bola neskrývaná hrozba, že tieto spoločnosti nebudú mať na budúcich irackých ropných koncesiách nijakú účasť, pokiaľ Paríž, Moskva a Peking nepodporia Bushovo úsilie o zmenu režimu v Bagdade. A tak hoci by Francúzsko, Rusko i Čína radi moc Spojených štátov obmedzili, chceli si tiež nechať otvorené zadné dvierka pre prípad, že v Bagdade raz skutočne moc prevezme proamerická vláda. Podľa denníka je veľmi pravdepodobné, že práve tieto kalkulácie nakoniec viedli k tomu, že Bezpečnostná rada Rezolúciu 1441 jednohlasne schválila. Ide totiž o oveľa viac než len o budúcnosť Iraku.

Bushova energetická politika je postavená na predpovedanom náraste spotreby ropy, podľa možnosti lacnej ropy. Len minulý týždeň americké ministerstvo energetiky varovalo, že Spojené štáty budú v najbližšom štvrťstoročí nútené podstatne zvýšiť dovoz ropy, aby pokryli domáci dopyt. Podľa predpokladov ministerstva by dovezená ropa mala v roku 2025 pokrývať až 70 percent celkového domáceho dopytu, kým v roku 2001 to bolo len 55 percent. Americké zásoby ropy sú čoraz tenšie, a to isté platí aj o mnohých iných ropných poliach, ktoré nepatria k Organizácii krajín vyvážajúcich ropu (OPEC). Raz príde čas, keď väčšina ropy bude nevyhnutne pochádzať z oblasti Zálivu, píše International Herald Tribune.

Získanie kontroly nad irackou ropou by Spojeným štátom tiež umožnilo znížiť vplyv Saudskej Arábie na ropnú politiku. Po teroristických útokoch na Spojené štáty sa vo vzťahoch medzi Washingtonom a Rijádom objavili trhliny, ktoré sa môžu v dôsledku rastúcej nespokojnosti medzi saudskoarabským obyvateľstvom rozšíriť. Washington by tiež získal kontrolu nad svetovým obchodom s ropou, pričom by úplne oslabil OPEC a obmedzil by vplyv ostatných vývozcov ropy, predovšetkým Ruska, Mexika a Venezuely. Iracká politika Bushovej administratívy smeruje k posilneniu závislosti svetovej ekonomiky na rope a na energetickom systéme, ktorého hlavným ručiteľom budú Spojené štáty, uzatvára International Herald Tribune.