Záchranná zdravotná služba v Banskej Bystrici bola prvá na Slovensku, ktorá do sanitky pri výjazde za pacientom v ohrození života posadila aj lekára. Teraz si záchranu života nevieme predstaviť bez toho, aby neprišla sanitka s rovnakými prístrojmi, akými je vybavená jednotka intenzívnej starostlivosti v nemocnici. Ak treba a ide o život… V prípade tejto špeciálnej zdravotnej služby však zväčša o život ide. Niekedy aj o dva, keď záchranári zasahujú pri vážnom, hoci prirodzenom fyziologickom stave – napríklad pri prevoze pacientky, ktorá rodí. Ďalšími zásahmi môžu byť okrem akútnych prípadov a pôrodov aj stavy, keď môže oddialenie liečby pacientovi spôsobiť trvalé následky. Záchranári a lekári však pomáhajú preventívne aj tam, kde si nevedia poradiť iné zložky – venujú sa opitým, raneným či psychicky chorým. Rozdiel je aj v tom, či je to sanitné vozidlo s lekárom alebo so zdravotnou sestrou, prípadne s vyškoleným záchranárom. Dispečer musí vyhodnotiť podľa situácie, čo bude pri zásahu vhodnejšie.

Záchrannú zdravotnú službu občanom garantuje síce štát, ale nezabezpečuje záchranné služby na celom území Slovenska finančne tak, aby sa dalo povedať, že aj v tých odľahlejších častiach krajiny príde k chorému sanitka s lekárom do 15 minút. To sú pravidlá Európskej únie. Vo väčších mestách je to menej než desať minút, inde však omnoho viac.

Záleží na vybavení záchranných služieb, hustote a počte obyvateľov, cestách, hornatosti či regióne. Pre financovanie záchranných služieb na Slovensku je podstatný počet obyvateľov istého územia. Podľa neho sa vypočíta, či si môže dovoliť záchrannú službu. Zatiaľ sa na ostatné ukazovatele neprihliada. V menších mestách existujú záchranné služby len ako oddelenia urgentnej medicíny, inde je záchranná služba samostatnou zložkou nemocníc, v Bratislave a Košiciach je samostatná.

Poisťovne platia menej

Odhadnúť, kedy bude treba viac a častejšie „zachraňovať“, sa nedá. Existujú prepočty, že najviac zásahov je zvyčajne o ôsmej ráno a o devätnástej hodine večer. Vo väčších mestách býva neraz aj 25 zásahov denne, inokedy len tri. Z toho tiež vyplýva axióma, s ktorou sa nechcú mnohí stotožniť: prevádzkové náklady na záchrannú službu sú v jednotlivých oblastiach s rovnakým počtom ľudí viac-menej totožné, pretože musí fungovať aj v čase, keď nie sme v ohrození života.

Záchranná služba nie je ziskovou službou zdravotníctva, ale zdravotné poisťovne vedia, že jej dostupnosťou a rýchlym zásahom sa šetria životy i peniaze. Do roku 1995 zabezpečoval jej financovanie štát. Potom neobišlo lekárov-záchranárov zdĺhavé bodovanie.

Istý čas sa zdalo, že financovanie zdravotnými poisťovňami, ktoré platili paušálne 12,04 koruny za každého svojho poistenca v spádovej oblasti, bolo prijateľné. Kým sa táto suma neznížila len na sedem korún, aj keď sa zas prehodnotila sadzba za kilometer jazdy sanitného vozidla.

„Teraz bojujú záchranné služby o prežitie nielen pri pacientovi, ale aj za seba, pretože tento systém financovania nie je dobrý,“ tvrdí Andrej Faglic, vedúci lekár záchrannej zdravotnej služby Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici, ktorý je aj krajským odborníkom pre urgentnú medicínu a medicínu katastrof. Banskobystrická záchranná služba dostane podľa prepočtov mesačne okolo 800- až 900-tisíc korún, ale potrebovala by minimálne 1,2 milióna korún. Toto financovanie je likvidačné pre menšie regióny a územia s menším počtom obyvateľov. „Škoda, že jeho zmena, súvisiaca s vytvorením modelu ôsmich krajských záchraniek sa nestihla do januára tohto roka,“ povzdychol si A. Faglic. Situáciu v tomto roku už skomplikuje prechod zdravotníckych zariadení, ktoré majú „rôznych prevádzkovateľov“ – samosprávu, sú neštátnymi subjektmi.

Takzvaný krajský model záchrannej zdravotnej služby súvisí aj so vznikom integrovaného záchranného systému a volaním na jedinú tiesňovú linku 112. O tom sa hovorí už dávno. Kým však hasičské a policajné zložky fungujú na princípe krajov, so zdravotníkmi je to inak. Oveľa zložitejšie. Integrovaný záchranný systém počíta nielen s tým, že sa vytvoria krajské dispečingy, kde občan zavolá v prípade akejkoľvek núdze, ale aj s tým, že v každom kraji bude adekvátne vybudovaná krajská zložka každej záchrannej služby, čiže aj zdravotnej.

Spoločná tiesňová linka

Problémom je, že fixné náklady všetkých záchranných zdravotných služieb by mal znášať štát. Aby bola zabezpečená dvadsaťštyrihodinová služba, ktorá sa pokladá „za súčasť bezpečnostného systému ochrany zdravia a života obyvateľstva,“ aj v najodľahlejšom mieste Slovenska. Predpokladom je, že vzniknú porovnateľné „záchranky“ na úrovni krajov i okresov. „Znamenalo by to, že štát by platil za prevádzku záchranných služieb a zdravotné poisťovne za robotu,“ vysvetľuje A. Faglic. Zatiaľ tento spôsob privítali aj poisťovne. Tok peňazí by sa viac spriehľadnil a vynakladali by sa na reálnu liečbu.

Výhrady nie sú ani zo strany tých, ktorí prežívajú dni a noci v strehu. Podľa nich by potom viac zostalo na investičné náklady, na modernizáciu dispečingov i vozového parku. Nákup sanitných vozidiel teraz zabezpečuje celoplošne ministerstvo zdravotníctva. Kým však dôjde k výmene, jazdia k pacientom so sirénou a na svištiacich gumách aj autá-veterány. Osobitnou kapitolou je vybavenie sanitných vozidiel. Sumu za kvalitnejšiu výbavu možno porovnať s cenou vozidla – okolo 1,5 milióna korún.

Krajské centrá?

Záchranná zdravotná služba plní svoje funkcie aj vo výnimočnom a núdzovom stave štátu a pri mimoriadnych udalostiach. Práve to by mal byť dostatočný dôvod na to, aby sa služba stala súčasťou integrovaného záchranného systému a vytvoril sa rovnaký systém jej riadenia, financovania i fungovania. Osem krajských právnych subjektov záchrannej zdravotnej služby by umožnilo predovšetkým jej transparentné financovanie. V okolitých krajinách sa na financovaní záchrannej zdravotnej služby podieľa predovšetkým štát a samospráva, menšou mierou komerčné zdravotné poisťovne. Tak to funguje najmä v Česku, Poľsku a Maďarsku, kde pre organizáciu záchranky na úrovni našich krajov je tiež hlavnou pokladnicou štátny rozpočet. A po opakovaných povodniach sa už táto oblasť skôr preferuje, než naopak.

Náklady na rôzne typy fungujúcich záchranných služieb nie je v súčasnosti možné oddeliť od problematických rozpočtov nemocníc. Lepšia koordinácia, možnosť spolupráce v hraničnej situácii či výmena techniky by boli podľa odborníkov prínosom. Krajské koordinačné centrá by „ušetrili“ dispečerov, zdravotníkov, hasičov a policajtov na okresoch. Predpokladaných 75 ľudí na tieto miesta by však muselo mať adekvátne školenie, ako aj ovládať svetový jazyk pre pomoc zahraničnému návštevníkovi Slovenska.

Okrem toho by sa spriehľadnila oblasť, ktorá sa u nás zatiaľ podceňuje: presne by sa dala zistiť zodpovednosť niektorej zložky za to, ako poskytla záchranu. V prípade záchrannej zdravotnej služby platí: nepriviezť pacienta do nemocnice v horšom stave. Legislatívne tieto hraničné situácie nie sú jasne vyšpecifikované. Veľmi ťažko môžeme zistiť, kto mal prísť a prečo neprišiel načas.

V záchrannej službe sa neuvažuje, tak ako v ostatných oblastiach medicíny, s prepúšťaním lekárov. Práve naopak, odborne a fyzicky zdatných lekárov ochotných pracovať v nočných a denných službách za tarifný plat je nedostatok. „Nie je ľahké zniesť na nosidlách staršiu ženu, ktorá váži niekedy aj 120 kilogramov, zo štvrtého poschodia, keďže takého obytné domy u nás štandardne nemajú výťah. Vždy to zvládneme, aj keď padajú muškáty a nábytok na schodiskách,“ dodáva A. Faglic. Hračkou nie sú ani zásahy v horách – lesné úrazy, úrazy lyžiarov či horolezcov. „Musíme ísť vždy a všade, keď nás zavolajú, doslova aj peši,“ tvrdí vedúci lekár banskobystrickej záchranky.

Prvá „nepomoc“

S rozvojom mobilnej siete a tým, že „s mobilom“ chodíme naozaj všade, sa možnosť naozaj rýchleho zásahu záchranky zvýšila. „Veľmi dôležitá je rýchla reakcia laikov, ale u nás sa úroveň prvej pomoci rapídne znižuje. Kedysi mala dobrý výcvik najmä mládež vďaka práci Červeného kríža, teraz ľudia nevedia, čo majú v takej chvíli robiť. Ak nie je mozog okysličený viac ako päť minút, môže to mať trvalé následky. Záchranka príde k chorému alebo zranenému do 10-15 minút, ale v dôsledku toho, že nedostal adekvátnu prvú pomoc, je už často neskoro,“ hovorí A. Faglic.

Výučbu prvej pomoci vo vyspelých krajinách kontroluje a dotuje štát. Prispieva na tých, ktorí sa musia preškoliť na získanie vodičského oprávnenia alebo výkon povolania. U nás sú takéto prednášky zväčša veľmi formálne. „Základné techniky prvej pomoci sa nedajú naučiť počas dvojhodinovej prednášky. Tak ako sa nedá naučiť jazdiť v aute len teoreticky, aj toto si treba vyskúšať reálne na modeloch, ale to sa zatiaľ nedoceňuje,“ dodáva A. Faglic. Možno aj preto, že dosiaľ nik nepovedal a neprepočítal, čo všetko by sa tým dalo zachrániť.