Otocit kohútikom a mat cistú pitnú vodu za dostupnú cenu. To je najobycajnejšia vec. Avšak pre 1,5 miliardy ludí, ktorí nemajú priamy prístup k vode, je to nedosiahnutelný sen. A pre dalšiu miliardu je to casto riskantné: na mnohých miestach na našej planéte tecie, aj to len niekolko hodín, hnedá, zapáchajúca a nezdravá tekutina, ktorá zabíja každý den okolo 30-tisíc ludí.

Znecistením a biednym stavom infraštruktúry sú ohrozené chudobné periférie od Kalkaty po Bukurešt alebo Alžír, rovnako ako aj mnohé dalšie mestá na zemi. Žiadne miesto na modrej planéte sa nevyhne neuveritelnej bitke, ktorá sa rozpútava o vodu. A aké sú jej ciele? Strategic-ké! Po prvé, ide o technologickú výzvu spocívajúcu v cer-paní a upravovaní suroviny, ktorej kvalita sa stále zhor-šuje. Tam, kde sa štáty sporia o zdroje, je to tiež geopolitická hrozba.

Ide aj o humanitárnu prioritu, pretože nedostatok vody a jej nevyhovujúca kvalita sa stali hlavnou prícinou úmrtnosti štvrtiny ludstva. Rovnako dôležitá je aj ekologická naliehavost úpravy odpadových alebo použitých vôd, pretože tie sú prícinou znecistenia prírodného prostredia. A nakoniec je to ekonomická bitka firiem Suez a Vivendi, francúzskych spolocností špecializovaných na vodohospodárske služby. Oba koncerny sú na svete najlepšie a stále ostro súperia o potenciálne výnosné a – vzhladom na stále rastúce potreby – relatívne otvorené trhy.

Voda, rovnako ako vzduch, je svetovým bohatstvom bez trhovej hodnoty. Napriek tomu infraštruktúra na jej cerpanie, dopravu a úpravu si vyžaduje ohromné výdavky.

Najväcšia hrozba

Dobré, rovnomerné zásobovanie celej planéty by si rocne vyžiadalo asi 180 miliárd dolárov. Súcasné náklady predstavujú sotva 80 miliárd. Celková potreba vody je taká, že medzinárodné inštitúcie sa už nezdráhajú hovorit o kríze.

„Nedostatok vody je najväcším nebezpecenstvom, aké Zemi hrozí,“ tvrdí generálny riaditel UNESCO Japonec Koiciro Matsuura. Týka sa to najmä suchých oblastí, ale aj takých, kde sa zdroje nedostatocne obhospodarujú a nestacia už zvýšenej spotrebe – ako v Kalifornii, Kata-lánsku a inde. Svetové „ložiská“ vody sú skutocne obmedzené a sú zle rozložené: vždy naprší len 40-tisíc miliárd kubických metrov rocne, z coho 60 percent sa ujde deviatim krajinám – Brazílii, Rusku, Cíne, Kanade, Indonézii, Indii, Kolumbii, Spojeným štátom americkým a Kongu. Dopyt sa zdvihol všade: v 20. storocí sa zvýšil šestnásobne (zatial co pocet obyvatelov sa strojnásobil), pricom za posledných dvadsat rokov sa viac ako zdvojnásobil. A to ešte nie je všetko. S ohladom na predpokladaný demografický rast do roku 2025 (+ 45 %) bude treba ešte zvýšit odbery sladkej vody na podporu zavlažovania v polnohospodárstve o 50 percent a dokázat uživit 8,3 miliardy pozemštanov.

Hlavní vinníci

Keby to však bol len problém množstva! Kríza sa týka aj kvality, ktorá je cím dalej, tým horšia. OSN odhaduje, že zdravotne nevyhovujúca voda každorocne kontaminuje 30 miliónov ludí. „Polovica velkých riek a svetových jazier by sa dala nazvat stokami pod otvoreným nebom,“ tvrdí Guy Leclerc, vedúci sekcie trvalého rozvoja poradenskej spolocnosti PWC.

Hlavným obžalovaným je polnohospodárstvo s pesticídmi, hnojivami a odpadmi spojenými s chovom zvierat. Priemysel však takisto vypúšta do riek okolo 100-tisíc rôznych chemických zlúcenín (Volga odplavuje rocne 42 miliónov ton toxického odpadu). A dokonca 3 mi-liardy jedincov žije v podmienkach bez cistenia odpadových vôd. V Mexiku sa každú sekundu vylieva 60 ton odpadových vôd do Canal Grande – toho istého, z ktorého si o niekolko kilometrov nižšie cerpajú vodu rolníci, aby si zavlažili pôdu.

Aby sa zabránilo tejto skaze, bolo by treba v prvom rade bojovat proti neuveritelnému plytvaniu zo strany všetkých užívatelov vody. Pocínajúc necakaným svetovým lídrom v spotrebe na obyvatela – Uzbekistanom. V tejto stredoázijskej republike sa tak masívne zavlažujú bavlníkové polia, že to spôsobuje vysychanie Aralského mora. Iba tretina odcerpanej vody sa pritom dostane až k rastlinám. Zvyšok sa vyparí, stratí v schátraných vodovodných zariadeniach alebo vytecie mimo.

Uniká až 60 percent

„Modernizácia zavlažovacích sietí by umožnila znížit svetovú spotrebu vody na polovicu,“ tvrdí Francois Guerquin, expert Svetovej rady pre vody. Plytvanie je však rovnako neúnosné aj v mestách. V Dillí alebo Tangere uniká až 60 percent vody, situácia je podobná napríklad aj v Sofii. A ani bohaté krajiny nie sú na tom o nic lepšie. „V Atlante (USA) teraz radnica ušetrí 20 miliónov dolárov rocne,“ vysvetluje Gérard Payen, druhá najdôležitejšia osoba v koncerne Suez, ktorý obhospodaruje vody v tomto dvojmiliónovom americkom meste. Tejto firme sa podarilo v meste zaplátat až 30-tisíc miest úniku vody. Iba záplatami sa však hrozba nedostatku vody nezníži. Na to, aby sa mohli využit nové zdroje sladkej vody, sa podarilo realizovat doslova technologické zázraky, zacínajúc cerpaním vody z hlbinných vrtov až po fascinujúcu rekuperáciu vlhkosti z hmly.

Iným technologickým kúskom je dopravovanie vody na coraz väcšiu vzdialenost. Los Angeles sa takto scasti zásobuje vodou zo Sanfranciského zálivu cez potrubie dlhé 700 kilometrov. Dalším spôsobom je odsolovanie morskej vody. Na cele krajín využívajúcich tieto technológie sú najmä velkí producenti ropy: Saudská Arábia, USA, Spo-jené arabské emiráty. Najväcší závod na odsolovanie je v Izraeli.

Ohniská napätia

Voda zabíja. V celom rade vojnových konfliktov sa tento zdroj využíva aj ako zbran. Napríklad pri rozdelení bývalej Juhoslávie neváhali Srbi kontaminovat albánske studne v Kosove. Rovnako po vojne v Perzskom zálive vyše 40 percent vodných rezerv Kuvajtu bolo nenapravitelne znecistených únikom ropy. Rozdelenie „priezracného zlata“ medzi niekolko štátov sa casto stáva dôvodom tlejúceho napätia. OSN tak eviduje vyše 300 ohnísk v súvislosti s nedostatkom vodných zdrojov.

Spory najcastejšie vznikajú v dôsledku pochybného rozdelenia zdrojov hranicných tokov alebo podzemných vodných nádrží, ktoré sú spolocné pre viaceré krajiny. Stredný východ je najnebezpecnejšou oblastou. Skutocné prežitie štyroch krajín – Izraela, Jordánska, Libanonu a Palestíny – závisí principiálne od rieky Jordán, ktorú hebrejský štát považuje za „strategický zdroj“ a má ju pod vojenskou kontrolou. Dalej na sever je Turecko, Sýria a Irak, ktoré sa zasa na základe kurdského problému ostro hádajú o vody Tigrisu a Eufratu. India a Pakistan sa už vyše polstorocia dotahujú o koryto Indu. Pravidelne riešia svoje spory Senegal a Mauretánia pre veltok Senegal, ktorý tvorí ich spolocnú hranicu. Nedávno Mexiko oznámilo Spojeným štátom, že už dalej nebude tolerovat, aby sa prietok rieky Colorado, z ktorého štedro cerpá americké polnohospodárstvo, ako aj mestá Los Angeles a San Diego, nadalej znižoval tak, že na posledných 120 kilometroch na mexickom území je až dvadsatkrát nižší než na území Spojených štátov. A aby sa rieka vážne znecistovala americkými hnojivami a pesticídmi