Referendum, plebiscit, ľudové hlasovanie. Jedno a to isté sa dá povedať rôznymi slovami. Občania sú tí, ktorí majú mať právo priamo alebo prostredníctvom svojich volených zástupcov povedať svoj názor. Väčšinu času za nás rozhodujú iní, ale občas máme právo vyjadriť sa k zásadným veciam aj my sami. Je len otázne, či je niečo také možné aj na Slovensku. V základnom zákone štátu máme síce zakotvené právo na referendum, ale ešte nikdy sa žiadne nepodarilo. Celoštátne boli vlastne iba štyri. Tri z nich neúspešné a jedno zmarené. A už na nás potmehúdsky žmurkajú ďalšie dve. Jedno celkom zaručené. Druhé iba chystané. Ak sa nájde dosť podpisov na petícii istej záujmovej skupiny.

A tak dnes vo verejnosti rezonuje otázka referenda o vstupe Slovenska do Severoatlantickej aliancie (NATO). Viac ako dve tretiny občanov (70 %) si myslia, že je to správne. Vyplýva to z prieskumu verejnej mienky uskutočneného Štatistickým úradom v októbri minulého roka. Možno si však niekto spomenie, že touto otázkou sme sa už raz zaoberali. Ale vtedy bolo ľudové hlasovanie zmarené. Zároveň s otázkou o našom vstupe do NATO totiž svietili na hlasovacom lístku aj ďalšie tri otázniky, alebo – lepšie povedané – mali svietiť. A to o priamej voľbe prezidenta, o tom, či majú byť na Slovensku atómové zbrane a vojenské základne.

Je však správne hlasovať o takej závažnej otázke dnes, keď už máme na stole oficiálnu pozvánku? Prečo kompetentní, alebo vlastne dnešní iniciátori nedali podnet na jeho vypísanie už skôr? Ústava hovorí, že o rovnakom predmete môžeme hlasovať už o tri roky. A to znamená, že hlasovať o vstupe do NATO sa mohlo už v roku 2001. Rovnako sa blamovali aj Maďari. Aj oni totiž hlasovali za vstup do NATO až v hodine dvanástej. A tak si ho dobrovoľne skomplikovali. Predseda parlamentu Pavol Hrušovský vníma tieto petičné aktivity negatívne. „Akékoľvek podobné iniciatívy smerujú k oslabeniu pozície SR pred vstupom do aliancie.“ Ako podotkol, bude len na prezidentovi, ako s podpismi na hárkoch naloží. Ten sa však už vyjadril – ak bude petícia spĺňať všetky náležitosti, referendum vyhlási. Či teda plebiscit o vstupe do NATO bude, alebo nie, ukáže čas.

V máji k urnám

V polovici mája však voliči k urnám určite pôjdu. Aby sa vyslovili za vstup SR do Európskej únie (EÚ). Ani jedno, ani druhé referendum Ústava SR nevyžaduje. Hovorí iba o nutnosti vypísať plebiscit na potvrdenie ústavného zákona o vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku. Ľudové hlasovanie o vstupe do EÚ však nevyhnutné je. Vyžaduje ho od nás totiž sama únia. A to nielen od nás, ale aj od ostatných kandidátskych krajín. V istom zmysle jej môžeme dať za pravdu. Pretože vstupom do tejto nadnárodnej organizácie sa vzdávame určitej samostatnosti v rozhodovaní. Pôjde totiž o prenos výkonu časti oprávnení republiky, a teda o relatívne radikálny vplyv na ústavný poriadok. Takže pre Slovensko je dôležité, ako dopadne hlasovanie o EÚ.

Kompetentní ostro odmietajú spojenie oboch otázok do jedného referenda. Mohlo by to síce daňových poplatníkov vyjsť lacnejšie, ale je otázne, či by to bolo výhodné. Len samotné referendum o EÚ nás bude stáť 140 mil. Sk. A to nehovoríme ešte o kampani približne za

50 mil. Sk. Čiže nie je ťažké predstaviť si, koľko by stálo hlasovanie o NATO. Paragraf 29 zákona o spôsobe vykonania referenda (č. 564/1992 Zb.) hovorí, že výdavky spojené s prípravou, vykonaním a zisťovaním výsledkov referenda sa uhrádzajú zo štátneho rozpočtu. Nie sú však, našťastie, spojené s kampaňou pred referendom, s výnimkou úhrad za používanie telekomunikačného zariadenia. Kampaň pred referendom by teda mal financovať ten, kto ho inicioval.

Možno by sa náš parlament mohol zaoberať chvíľu aj otázkou nezmyselných referend. A možno by nebolo na škodu veci, keby neúspešné referendá hradili ich iniciátori. Azda by si vopred rozmysleli, či sú potrebné alebo nie. Avšak vstup do EÚ je pre nás dôležitý, a preto by mala byť kampaň na takej úrovni, aby oslovila dostatočný počet občanov.

„Kampaň pred referendom o vstupe SR do EÚ bude mobilizačná, občanom musíme vysvetliť, že v kampani rozhodujú o možnostiach nielen vlastnej, ale aj budúcich generácií. Nepredpokladám situáciu, že referendum by bolo platné a výsledok negatívny. Taká situácia by pravdepodobne zastavila ratifikačný proces. Neúspešné referendum by znamenalo komplikácie a s touto situáciou by sa mala vyrovnať politická elita krajiny. Myslím si teda, že máme všetko urobiť pre to, aby sme realizovali v máji úspešné referendum,“ uviedol podpredseda vlády SR pre európsku integráciu Pál Csáky. Veľké obavy z hlasovania by však nemali byť, pretože za vstup do EÚ je podľa posledných prieskumov Štatistického úradu 80 % obyvateľstva.

Ako je to vo svete

Na inštitút referenda sú v súčasnej štátovede rôzne názory. Jeho protivníci uvádzajú najmä psychologické argumenty. Predovšetkým hystériu masového rozhodovania a iracionalitu davu. A rovnako aj neschopnosť celej komunity posúdiť zložité otázky celoštátneho významu. Obhajcovia, naopak, argumentujú časovým odstupom medzi rozhodnutím o konaní plebiscitu a samotným hlasovaním. Umožní to podľa nich lepšie oboznámenie sa s možnými alternatívami, ich výhodami a nevýhodami, a napokon aj elimináciu emócií.

V Českej republike napríklad dodnes neexistuje zákon o referende. Aj keď Ústava ČR uvádza, že ústavný zákon môže stanoviť, kedy ľud vykonáva štátnu moc priamo. Do parlamentu bolo síce predložených už viacero návrhov na jeho zavedenie, ale dosiaľ k tomu nedošlo. Avšak o vstupe do EÚ Česi rozhodovať budú, a to v tzv. špeciálnom referende. Rozhodol o tom český Senát.

Ako azda všetci vieme, Švajčiarsko patrí medzi krajiny, v ktorých sa najčastejšie uplatňujú formy priamej demokracie, a to buď vo forme všeľudovej iniciatívy, alebo referenda. Ide o pomerne podrobne upravenú problematiku vo federálnej ústave, pričom jednotlivé kantóny majú aj vlastné ústavné úpravy. Podľa švajčiarskej ústavy z apríla roku 1999 stačí 100-tisíc podpisov občanov na vypísanie referenda o zmene švajčiarskej ústavy. V zmysle článku 140 švajčiarskej ústavy sa však referendum musí v krajine uskutočniť o každej zmene jej základného zákona, o vstupe krajiny do organizácie kolektívnej bezpečnosti, do medzinárodného spoločenstva, a tiež o každom federálnom zákone, ktorý bol prijatý v skrátenom legislatívnom konaní a ktorého platnosť presahuje obdobie jedného roka.

Koľko nás dosiaľ stáli referendá

1994 – O preukazovaní pôvodu peňazí (tzv. Ľuptákovo referendum) – 40,6 mil. Sk – neúspešné

1997 – O vstupe do NATO (+ o priamej voľbe prezidenta) – 108,3 mil. Sk – zmarené

1998 – O neprivatizácii strategických podnikov – 82,7 mil. Sk – neúspešné

2000 – O predčasných voľbách – 83,8 mil. Sk – neúspešné

Názor experta

PROFIT sa opýtal Petra Kresáka z Katedry štátneho práva na Právnickej fakulte UK v Bratislave:

o Musí prezident vypísať referendum v každom prípade? (Teda aj keď spĺňa všetky požiadavky zákona?) Čo by sa mohlo stať, ak by odmietol vypísať referendum?

– Otázku o tom, čo by sa mohlo stať, ak by prezident nevyhlásil referendum pri splnení ústavných požiadaviek, pokladám síce za špekulatívnu, no aj tak môžem konštatovať, že Ústava SR od roku 1999 umožňuje, aby prezident bol stíhaný aj za úmyselné porušenie ústavy. O podaní obžaloby na prezidenta v takom prípade rozhoduje Národná rada SR trojpätinovou väčšinou hlasov všetkých poslancov a obžaloba sa podáva na Ústavný súd SR. Odsudzujúce rozhodnutie Ústavného súdu (ÚS) SR znamená stratu funkcie prezidenta a spôsobilosti túto funkciu opätovne získať.

o Iba platné referendum má podmienku – až po troch rokoch? Alebo aj zmarené?

– Dosiaľ neexistuje relevantný výklad ÚS SR k týmto ustanoveniam Ústavy SR, no osobne sa prikláňam k názoru, že zmienené obmedzenie sa vzťahuje iba na „zmenu či zrušenie“ výsledkov platného referenda, a rovnako aj opakovanie iba platného referenda.

o Je referendum vždy všeobecne záväzné? Napríklad, ak by bolo vyhlásené referendum o NATO a zúčastnila by sa nadpolovičná väčšina všetkých oprávnených voličov, ktorí by sa vyslovili proti vstupu SR do NATO. Musel by to štát akceptovať? Alebo by mohol ignorovať výsledok a podpísať prístupovú zmluvu?

– Podľa § 2 zákona č. 1/1993

Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí iba domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka.

Nikde v ústave pritom nemožno nájsť ustanovenie, ktoré by právne zaväzovalo NR SR na to, aby konala podľa výsledkov referenda. Okrem právneho rozmeru má však táto otázka aj rozmer politický. Na to treba upozorniť najmä preto, lebo to, že neexistuje ústavný alebo právny záväzok pre vládu podriadiť sa výsledkom referenda ešte nemusí znamenať neexistenciu jej politického záväzku takéto rozhodnutie akceptovať. To je však už otázka viac pre politikov.