Už počas tohto týždňa sa má definitívne rozhodnúť o všetkých kľúčových postoch v ekonomickom tíme prezidenta Busha. Do tejto chvíle všetko nasvedčuje tomu, že značne opomenutí zostanú pri týchto nomináciách exponenti Wall Streetu.

Ministrom financií sa stal Paul O´Neill, bývalý prezident spoločnosti Alcoa – teda zástupca výrobného sektoru. Vplyvným ekonomickým poradcom Bieleho domu sa stal Lawrence Lindsey, bývalý guvernér Federálneho rezervného systému – teda predstaviteľ centrálnej banky.

Aj ďalšie úvahy prezidenta Busha indikujú, že rozhodovaciu mašinériu vo sfére ekonomickej politiky ovládnu ľudia, ktorí nemajú korene na Wall Street.

Stále otvorená je nominácia na kľúčový post námestníka Paula O´Neilla, ako aj obsadenie pozícií pre oblasť medzinárodných a vnútorných financií.

Prezident USA má zakrátko vymenovať aj predsedu Rady ekonomických poradcov Bieleho domu.

K dispozícii sú aj konkrétne mená. Najvážnejším kandidátom na funkciu námestníka ministra financií je Kenneth Dam, špičkový ekonóm a špecialista na obchodnú problematiku. O medzinárodných financiách má rozhodovať John Taylor, celosvetovo uznávaný expert na menovú politiku a profesor ekonómie na renomovanej Stanfordskej univerzite.

Predsedom Rady ekonomických poradcov Bieleho domu sa s najväčšou pravdepodobnosťou stane Glenn Hubbard, profesor ekonómie na prestížnej Kolumbijskej univerzite. Všetko nasvedčuje tomu, že ekonomický tím prezidenta Busha nebude pozostávať z ľudí, ktorí prakticky pôsobili na Wall Street, a teda nepracovali na finančných trhoch.

Určitou výnimkou, ktorá sa však relativizuje, je Peter Fisher, ktorý má niesť zodpovednosť za vnútorné financie. Fisher zvláda perfektne problematiku finančných trhov a venoval sa jej 16 rokov počas svojho pôsobenia v New York Federal Reserve. Štyridsaťštyriročný Peter Fisher má v kruhoch odborníkov vysoký kredit a finančný trh údajne pozná lepšie, ako ktokoľvek z Merrill Lynch alebo z Morgan Stanley.

Ak sa nič podstatné nestane, potom sa po prvý raz za ostatných 25 rokov dostanú na popredné ekonomické posty v novej administratíve osoby, ktoré nemajú priame skúsenosti z privátnych firiem pôsobiacich na finančnom trhu.

Wall Street nemusí byť automaticky zárukou úspechu ich niekdajších exponentov, ktorí sa neskôr dostanú do špičkových ekonomických (vládnych) funkcií.

Americký finančný sektor sa však rozšíril a prehĺbil, získal globálny význam, čo patrične ocenili a funkčne zhodnotili predchádzajúci prezidenti USA Ronald Reagan, George Bush senior i Bill Clinton. Pri terajších vládnych nomináciách sa však Wall Street dostáva skutočne na druhú koľaj.

Vyplýva to aj z toho, že dezignovaný minister financií Paul O´Neill je poplatný mnohým zástupcom amerických výrobných odvetví, ktorí sa na prominentov Wall Streetu pozerajú s „inštinktívnym dešpektom“.

O´Neill sa tým nijako netají. Nedávno sa vyjadril, že obchodníci na Wall Street sa síce pozerajú na monitory Reuters a vidia, kedy sú splatné dlhopisy, no sotva niečo povedia o fungovaní reálneho sveta…

Averzia voči Wall Streetu môže spočívať v ideologickom prístupe, ktorý potencionálne prinesie vážne praktické dôsledky. Napríklad výber osoby, ktorá bude zodpovedná za medzinárodné financie v rezorte Paula O´Neilla, predznamenáva vzťah americkej vlády k inštitúciám, akými sú Medzinárodný menový fond a Svetová banka.

Už spomínaný John Taylor je však v tejto súvislosti produktom určitého kompromisu medzi konzervatívnym krídlom Republikánskej strany, ktoré si želá skôr obmedzenejšiu a marginálnejšiu úlohu MMF a SB a tými pragmatikmi, ktorí vidia úlohu týchto inštitúcií v podobe efektívnej zábrany proti medzinárodnej finančnej nestabilite. Taylor už pôsobil v tíme Busha seniora, kde analyzoval ekonomickú problematiku bývalého sovietskeho bloku.

Už vtedy sa stal pragmatikom vo vzťahu k medzinárodným finančným inštitúciám a k ich politike. I keď sme hovorili aj o „ideologických prístupoch“, tie by napriek niektorým náznakom nemali dominovať v ekonomickej politike nového amerického prezidenta.

Tento záver sa odvodzuje aj z toho, že tím pre národnú bezpečnosť sa tvoril na základe tvrdých kvalifikačných, a nie ideologických predpokladov.

Aj preto možno očakávať, že vzťah k prípadným „finančným injekciám“ zo strany MMF a SB bude takisto pragmatický, pretože bude zrejme nevyhnutné pomôcť najmä tým krajinám, ktoré sú dôležité pre americkú národnú bezpečnosť.