Schodok vzniká v situácií, keď štát míňa viac ako dostane. Na jednej strane sa deficit bagatelizuje, taktne sa mlčí o tom, že ide o prejedanie budúcnosti. Rovnako často sa deficit zneužíva na vytváranie pocitu všeobjímajúcej zodpovednosti štátu, ktorá sa niekedy „predáva“ v obale sociálne politiky. Málo sa hovorí o škodlivosti schodku a o tom, že plní funkciu záťaže. Deficit je dlh a dlhy sa platia.

Štátny rozpočet je súčasťou verejných financií. Ak sa pri prerokúvaní nepodarí deficit štátneho rozpočtu výrazne znížiť, hrozí že celý okruh verejných financií sa nevmestí do tolerovaného schodku, za ktorý sa vo svete považuje hranica 4 percent hrubého domáceho produktu. Vo verejných financiách pôsobia napríklad aj fondy dôchodkového zabezpečenia a zdravotného poistenia. O oboch sa vie, že už dnes pracujú na existenčnej hranici a predpokladá sa v nich zvyšovanie deficitu.

Od vzniku republiky nemalo Slovensko vyrovnaný rozpočet. Dlhy sa odtláčajú novými dlhmi – dovedna si štátny rozpočet napožičiaval viac ako dokáže získať za jeden rok. Vývoj v celom okruhu verejných financií je vlastne stále rovnaký, len v jedinom roku vykázali prebytok.

Problém je najmä v tom, že sa nemenila filozofia tvorby rozpočtu. Rezorty spočítali svoje výdavky a k nim sa prispôsobovali príjmy. Toho roku sa uplatňuje iný prístup, v realite však začína každoročný boj odvetvových ministri s ministerstvom financií. Každú vyhádaná koruna bude mať hodnotu víťazstva.

Doma to robia všetci naopak. Vedia koľko majú a tomu prispôsobujú výdavky. Nekúpia si auto, keď im zateká strecha. Požičiavajú si len keď vedia, ako dlžobu splatia. Premena zodpovedného občana na nezodpovedného ministra je jednou z najväčších záhad ekonómie. Rozlúštenie sa ponúka v poznaní, že stále platí sentencia o tom, že z cudzieho krv netečie. Štátne nie je súkromné, ale nemuselo by byť ani cudzie.