Tohoročné stretnutie predstaviteľov Svetovej banky (SB) a Medzinárodného menového fondu (MMF) sa konalo v predposledný septembrový deň vo Washingtone. Očakávalo sa, že doteraz populárny riaditeľ MMF Horst Köhler, uznávaný za reformné kroky v rámci MMF a „čerstvý“ postoj k chudobným krajinám, sa stane terčom kritiky za situáciu v Latinskej a Južnej Amerike. Na druhej strane má H. Köhler tiež dosť dôvodov byť nepríjemný. Najväčšie európske ekonomiky svojím negatívnym postojom voči zníženiu úrokových mien (z obáv pred infláciou) výraznejšie neprispievajú k oživeniu svetového ekonomického rastu. Japonsko stále zápasí s recesiou a bankový sektor ešte netuší, čo má robiť s bremenom zlých pôžičiek v hodnote 428 mld. USD.

Formálna neformálnosť

Americká ekonomika vychádza z tohto pohľadu najlepšie, avšak sympatie voči americkým dovozným clám na oceľ a dotáciám pre farmárov šéf MMF neprechováva. Podľa názoru H. Köhlera americký prezident George W. Bush neurobil veľa, aby upokojil obavy z hospodárskeho vývoja, podporil spotrebiteľskú dôveru a pribrzdil americkú fiškálnu expanziu. Zatiaľ chudobnejšie krajiny, zaťažené paralyzujúcimi dlhmi a bojujúce o aspoň aké také vyrovnávanie splátok, súčasne žiadajú viac peňazí na vlastný rozvoj. „Základným motívom možno bude skutočnosť, že ‚veľkí chlapci‘ málo ťahali, čo mnohé menšie krajiny dostalo do problémov,“ komentoval situáciu pred stretnutím Gary Hufbauer z washingtonského inštitútu pre medzinárodnú ekonomiku.

Napriek „silnému obsadeniu“ sa na stretnutiach MMF a SB málokedy prijímajú zásadné rozhodnutia. Tie sa uskutočňujú počas roka vo washingtonských centrálach za „domácej“ asistencie. Stretnutia sú v podstate formálnym miestom na neformálne rozhovory členov týchto organizácií o akýchkoľvek medzinárodných ekonomických problémoch.

Jednou z tém rozhovorov boli aj opatrenia, ktoré už nejaký čas rozoberajú experti MMF pod vedením americkej zástupkyne Anny Kruegerovej. Jej tím pracuje na koncepte medzinárodného tribunálu pre riešenie insolventnosti zadlžených krajín, ktorý by cez vyjednávania mal predchádzať chaotickým situáciám v dlžníckych krajinách. Ako o tom svedčí nedávna minulosť, tie sú sprevádzané verejnými nepokojmi a ekonomickým úpadkom. Pracovný návrh sa niekedy označuje aj ako kapitola 11, pretože má, podobne ako ustanovenie amerického zákona, poskytovať určitú ochranu pred veriteľmi.

Neschopnosť splácať úver je často dôsledkom iných problémov. Napríklad nedávno v prípade Argentíny to bol nadhodnotený a umelo udržiavaný kurz národnej meny voči americkému doláru. Situáciu menové a rozpočtové autority nezvládli a nasledoval bezpríkladný ekonomický úpadok. Nový tribunál má predchádzať takýmto situáciám. V rámci ním definovanej platformy sa majú konať rokovania s veriteľmi. Ak väčšina z nich bude súhlasiť, splácanie úveru sa upraví. Tieto zmeny majú byť záväzné aj pre tých, ktorí budú proti takýmto úpravám hlasovať. Počas rokovaní nebudú môcť veritelia žalovať krajinu a žiadať o splatenie dlhu.

V praxi to pre investorov znamená finančnú stratu. V predchádzajúcich dlžníckych krízach existovali neformálne dohody medzi veriteľmi a dlžníkmi. Podľa A. Kruegerovej je v súčasnej situácii takýto postup nedostatočný a mätúci. V 80. rokoch dvadsiateho storočia, keď sa razantnejšie začali objavovať problémy so splácaním dlhov, bolo veriteľmi krajiny často úzke zoskupenie veľkých bánk, s ktorými sa MMF, SB alebo US Treasury mohli relatívne jednoducho dohodnúť. V súčasnosti si najmä rozvojové krajiny so stredne veľkými príjmami (Brazília, Mexiko) požičiavajú predovšetkým vydávaním štátnych dlhopisov, s ktorými sa na finančných trhoch voľne obchoduje. Problémy nastávajú, ak niektorí veritelia požadujú plné splatenie, zatiaľ čo ďalší sú ochotní rokovať.

Supie fondy

Existuje druh finančných inštitúcií známych ako „supie fondy“. Tie skupujú splatné, ale ťažko vymáhateľné dlhy hlboko pod ich cenu, a neskôr sa ich snažia vymôcť. Známy je prípad z 90. rokov – fond Elliot Associates verzus Peru. Elliot Associates zaplatil 11 mil. USD za peruánsky dlh, ktorého nominálna hodnota dosahovala 21 mil. USD. Krajina mala problémy so splácaním a dohodla sa takmer so všetkými veriteľmi. Elliot Associates však zažaloval Peru na americkom súde, ktorý nakoniec uznal oprávnenosť žaloby a priznal investičnej spoločnosti sumu, ktorá zahŕňala ešte aj úroky z omeškania – celkove 55 mil.USD. Elliot Associates pokračoval vo svojom ťažení aj na belgickom súde a v podstate rozbil dohody, ktoré si dovtedy Peru dohodlo s ostatnými veriteľmi a muselo súrne splácať svoje záväzky. Aj takýmto situáciám by mal nový tribunál predchádzať.

Mnoho veriteľov má však svoje výhrady. Nechcú nikoho, kto by stál medzi nimi a ich dlžníkmi – ani keby to mala byť oficiálna agentúra. Niektorí varujú, že ak bude existovať systém, ktorý ich donúti prijať stratu, doplatia na to najmä rozvojové krajiny – budú musieť platiť vyššie úroky a niektoré si nebudú môcť požičať vôbec. Jerome Booth z Ashmore Investment Management tvrdí, že skutočným motívom tejto iniciatívy je želanie vlád štátov G7 (Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia, USA, Japonsko, Kanada a Taliansko) znížiť rozpočty zahraničnej pomoci. „Ak súkromní investori realizujú stratu, MMF a vlády bohatých krajín budú registrovať menej požiadaviek zo strany zadlžených krajín, ktoré by si prípadným požičiavaním od nich chceli riešiť problémy so súkromnými investormi,“ tvrdí J. Booth. Otázne navyše zostáva rokovanie o pôžičkách samotného MMF a vlád vyspelých krajín.

Problematika formálneho procesu s pohľadávkami súkromných veriteľov existuje už dlhší čas. Ožila najmä po ázijskej finančnej kríze v roku 1997. Presnú schému má A. Kruegerová predložiť v apríli budúceho roku. Doterajší predbežný návrh predpokladá tiež možnosť vyhlásenia bankrotu krajinou (sovereign bancrupcy procedure), čo výrazne zvyšuje riziko nezaplatenia, a tým aj prekážky, ktoré bude treba prekonať na ceste k novým úverom. MMF však upozorňuje, že vyhlásenie bankrotu bude poslednou z možností.

Ďalšou z tém, ktorá sa na stretnutí rozoberala, bola efektívnosť využívania prostriedkov svetových finančných inštitúcií. Tesne pred schôdzou nezávislý hodnotiaci úrad (IEO) MMF zverejnil výsledky štúdie, ktorá preverovala pôžičkové programy. Podľa jej výsledkov mnoho krajín sa stalo doslova závislými od tohto druhu pomoci. Ďalším zo zistení úradu bolo, že počet takýchto krajín výrazne vzrástol za posledných 20 rokov. „Predĺžené využívanie fondov je veľkým, rastúcim a trvalým problémom,“ povedal na margo štúdie jeden z jej tvorcov, zástupca riaditeľa IEO David Goldsbrough. Podľa výsledkov väčšinu „užívateľov“ predstavujú krajiny s nízkymi príjmami. Medzi ne sa však začali začleňovať aj krajiny so strednými príjmami. V rámci štúdie sú tzv. „predĺženými“ užívateľmi krajiny, ktoré čerpali prostriedky najmenej sedem rokov v rámci desaťročného obdobia. Túto definíciu spĺňa jedna tretina dlžníkov. Zaujímavo tiež vyznieva fakt, že len málo krajín dokázalo uniknúť z tohto statusu po tom, ako ho dosiahli.

Chronickí poberači

Štúdia špecifikovala niekoľko faktorov, ktoré viedli rozvojové krajiny k tomu, aby sa stali pravidelnými užívateľmi. Predovšetkým sú to pre krajinu špecifické okolnosti, vrátane hlboko zakorenených ekonomických obštrukcií, ktorých riešenie si vo všeobecnosti vyžaduje dlhší čas. Paradoxne, medzinárodný nátlak na MMF, aby sa viac zapojil do pomoci rozvojovým krajinám, akceleroval tento problém. Výsledkom boli narýchlo pripravené plány rozvoja, ktoré nebrali do úvahy potrebu krajiny po sebadefinícii. Správa odporúčala presné vymedzenie pojmu – predĺžené používanie. Definícia by mala pomôcť pri rozhodovaní, či má ďalšia pomoc šancu na úspech. IEO taktiež odporučila presnejšie definovanie výpožičných rozhodnutí. Zatiaľ čo časť pomoci bola poskytnutá z dôvodov extrémneho ekonomického úpadku, iné krajiny dostávali fondy z politických dôvodov, ktoré určil manažment MMF. Americký minister financií Paul O´Neill situáciu komentoval slovami: „Keď vlády nahromadia premrštené dlhy, bretonwoodske nástroje poskytujú len nesprávne možnosti riešenia.“ Narážal pritom na americkú lokalitu Breton Wood, kde boli v roku 1944 MMF a SB ustanovené. „Jedna z možností je posielať tam peniaze ďalej. To však nevedie k zodpovednosti toho, kto ich prijíma voči tomu, kto ich dáva. Druhá možnosť je povedať zadlženej krajine, že peniaze nedostane. Tým však bude trpieť jedine obyvateľstvo,“ dodal P. O´Neill.

Zo zdrojov BBC a ihned.cz