Národná banka Slovenska nedávno zvýšila základné úrokové sadzby o pol percenta. Centrálna banka upozornila vládu na to, že neriešenie rizík v oblasti verejného sektora spolu s očakávaným rastom úverov podnikovej sfére a obyvateľstvu môžu vytvárať tlak na kurz koruny a neskôr na infláciu. Polpercentné zvýšenie úrokových sadzieb je symbolické, má najmä úlohu zdvihnutého prstu. Signál bude mať význam, ak ho vláda zbadá.

Národná banka Slovenska nezvykne podliehať hystérii, takže ak sa ozvala, myslela to vážne. Verbálne výzvy, aby vláda „sprísnila fiškálnu politiku a pomohla tak zmierniť deficit zahraničného obchodu“ doteraz neznepokojili.

Ako výdavky vlády súvisia so zahraničným obchodom? Ak vláda príliš štedro rozdáva napríklad štátnym zamestnancom alebo nezamestnaným, do spotreby sa dostáva viac peňazí. Viac peňazí do spotreby znamená viac peňazí na dovoz. Práve preto je rozpočtová politika vlády problémom: život na dlh prevyšuje reálne možnosti ekonomiky.

Život na dlh je príjemný až do okamihu, keď treba začať platiť. Zhovievavosť veriteľov zvykne mať limity. Útek pred dobiedzavými vymáhačmi je krátkodobým riešením pre jednotlivca. Štát sa neschová. Dlhy štátu zaplatia občania aj vtedy, keď majú pocit, že ich nespôsobili.

Dobrá situácia vyzerá inak. Deficit zahraničného obchodu za uplynulý rok sa vyšplhal na vyše 100 miliárd korún. Práve o toľko viac sa minulo na dovoz, ako pribudlo za vývoz slovenského tovaru.

Śéf centrálnej banky Marián Jusko vytrvalo hovorí, že „na strane menovej politiky nevidíme opatrenia, ktoré by mohli pomôcť znížiť deficit,“ a naznačuje, že riešením sú vládne škrty. Ministri vo všeobecnosti len neradi používajú červenú ceruzu a majú na to celkom iné ako estetické dôvody. Vlády chcú byť pekné a ani za svet nepriznajú, že prakticky celé ich snaženie smeruje k znovuzvoleniu. O šetrení sa najmä hovorí, menej koná. Je až neuveriteľné, čo všetko dokáže vláda schváliť vediac, že na to nemá peniaze.

Národná banka Slovenska si myslí, že „zníženie domáceho dopytu malo prísť zo strany rozpočtovej politiky“. V nebankárskej reči to neznamená nič viac ako, že štát by mal menej míňať. Guvernér Jusko ako jednu z možností nedávno uviedol zníženie platov štátnym zamestnancom. Štátni zamestnanci sú na podobné úvahy alergickí a dokážu racionálne a najmä emocionálne argumentovať ako málo sú ocenení. Na problém výdavkov na štátnu správu sa dá pozerať aj z druhej strany. Možno by úradníci mohli zarábať aj viac, ibaže by ich muselo byť podstatne menej. Aby ich mohlo byť menej, museli by pracovať viac a hlavne by mali robiť iba to, čo naozaj treba.

Zníženie vládnych výdavkov odporúča aj Medzinárodný menový fond. Hrozba zvýšenia deficitu štátneho rozpočtu je reálna a nezmierňuje ju ani „optimizmus“ blížiacich sa volieb. Kríza vraj vyzerá inak. Predohra je však až nápadne podobná.