Privatizácia Slovenského plynárenského priemyslu je na obzore. Peniazom, ktoré štát potrebuje na splatenie dlhopisov Fondu národného majetku však svitne zrejme až začiatkom budúceho roka, teda neskoro. Jeden z najväčších problémov privatizácie plynárenstva je v tom, že sa deje lebo musí a nie preto, že ju treba. Skutočnosť, že výsledkom má byť najmä hotovosť, nie je príliš povzbudivá.

Keď Araba upozornili, že žena má podľa Koránu kráčať desať metrov za ním a nie pred ním, tvrdil, že v čase keď vznikalo sväté písmo, neexistovali nášľapné míny. Slovenská vláda nemá „mínolovku“. Mečiarova vláda v roku 1995 správne tušila, že v čase, keď bude treba dlhopisy splatiť, bude vládnuť niekto iný. Dlhopisy poslúžili. Verní nimi posplácali dlhy, občania sa nechali okúzliť vidinou desiatich tisícok korún.

Dlhopisy FNM nahradili kupónovú privatizáciu. Nemenila sa však len forma, ale aj filozofia. Z privatizácia sa stalo odškodnenie. Občania sa prizerali na rabovačku a za tolerovanie dostali úplatok v podobe dlhopisu.

Do konca roku 2001, teda už len za sedem mesiacov, sa dlhopisy musia premeniť na peniaze. Ak ich Fond národného majetku SR chce zaplatiť, bude potrebovať vyše 30 mld. korún. Teraz ich nemá a iba málo informovaní optimisti veria, že ich mať bude.

Už nie je čas na to, aby fond vymyslel čokoľvek, čo obmedzí riziká so splatením „pochybných“ cenných papierov. Všetko čo sa ešte dá vymyslieť je charakterizované dobrovoľnosťou. Nikoho nemožno nútiť. Každý kto pristúpi na dohodu o odložení platby, bude očakávať výhodu. Za láskavosť sa v obchode platí peniazmi. Fond ani štát vlastné nemá. Občania môžu očakávať zbierku, ktorá sa nebude volať zbierka a najmä nebude dobrovoľná.

Politológovia tvrdia, že vláda Vladimíra Mečiara sa nesprávala racionálne. Majú pravdu, ak sa na veci pozerajú z občianskej strany. Zo strany HZDS vyzerá všetko inak. Cez mínové pole musí prejsť Dzurindova vláda. Kalkulácia, že si pritom vyláme nielen zuby je čitateľná. Načo by brechal pes, ktorý vie, že sústo mu ide v ústrety.