Ľudia sa združujú dobrovoľne, keď sa majú radi. Nie všetci sa hrnú do manželstva, stačí im aj komora. Sú slobodní, majú rovnaký záujem. Ľudia sa združujú aj nedobrovoľne, aj keď sa nemajú radi. Komora je väzenie, ktoré strpia, aby mohli slobodne pracovať.

Profesijných komôr je veľa. O tom, že všetky sú dôležité sa verejnosť dozvedela najmä po tom, ako minister spravodlivosti Daniel Lipšic navrhol obmedziť počet tých, ktoré sú zriadené zákonom. Podhubie pre hystériu živilo aj tvrdenie, že Lipšic chce komory zakázať. Predsedovia a prezidenti veľmi skreslene interpretovali zásadu, že zákonom budú ustanovené len komory regulovaných profesií a komory, na ktoré je prenesený výkon verejnej moci (komory ex lege) s povinným členstvom. Pôjde o profesijnú komoru ako verejnoprávnu inštitúciu zriadenú štátom, ktorá rozhoduje o právach a povinnostiach svojich členov. Všetky ostatné komory môžu naďalej existovať ako dobrovoľné združenia, nepotrebujú štatút verejnoprávnej inštitúcie.

Ako to funguje

Zubná lekárka Alena D. dlho lovila v pamäti, kým si spomenula na čo potrebuje byť členkou komory. „Každý rok zaplatím päť tisíc korún za to, aby som mohla robiť prácu, na ktorú mám vzdelanie,“ hovorí a bez rozčúlenia pokračuje: „Ešte ma občas pozvú na povinný seminár, ktorý tiež zaplatím, hoci sa tam zvyčajne dozviem len to, čo som si už naštudovala sama. Keby som nešla, nedostanem body a mám problém s licenciou.“

Tiché trpenie demokracie v profesijných komorách je zvyčajne len vyjadrením potreby mať pokoj na prácu. Predstavitelia ktorejkoľvek z komôr v pamäti loviť nemusia, vedia presvedčivo hovoriť o prínose vlastnej inštitúcie. Často majú pravdu. Vyhovuje im ohraničenie súčasným stavom, keď štát iba kamufluje, že sa o niečo stará a za prostredníka si vybral práve komoru.

Jedným z príkladov je Slovenská živnostenská komora. Považuje sa za reprezentanta zhruba 400 tisíc živnostníkov. Členstvo nie je povinné, čo zjavne využíva väčšina živnostníkov. Komora má zhruba 800 členov. Na činnosť štát neprispieva a výdavky si hradí z prostriedkov získaných z členského, výkonov a poskytovaných služieb pre členov aj nečlenov komory. „Kto by nahradil jej činnosť, keď na zvýšenie odbornej úrovne podnikateľského prostredia zabezpečuje rekvalifikačné skúšky na overenie odborných, teoretických a praktických znalostí? Osvedčenia vydávané príslušným orgánom štátnej správy bez nákladov štátu je jedným z podkladov na vydanie živnostenského oprávnenia pri remeselných činnostiach,“ hovorí sa vo vyhlásení komory. Skvostom je posledná veta citátu. Dešifrovanie je jednoduché: osvedčenie vydá štát až potom ako neskúseného remeselníka preškolí komora. Napriek všetkému má komora opodstatnenie. Nie je iba jasné na čo potrebuje zákon.

Právo rozhodovať

Na Slovensku pôsobí 19 komôr, zriadených osobitnými zákonmi, ktoré vyžadujú povinné členstvo. Takéto združenia zvyčajne neodolajú pokušeniu obmedzovať konkurenciu. S bohorovnosťou plánovacej komisie si osvoja právo rozhodovať o tom, kde, kto a kedy môže vstúpiť na trh. Stavovské organizácie si trúfajú vysvetľovať vlastné poslanie ako právo rozhodovať o tom, čo ľudia potrebujú. Komory sa pre mnoho profesií stali veľmi príjemných závetrím.

Najčastejšie opakovaným mýtom je teraz tvrdenie, že štát ruší komory. Jedným z významných krokov je zrušenie povinného členstva v niektorých komorách, čo nie je útok na demokraciu, ale naopak jej prehĺbením. Umožní totiž vznik nových foriem združovania sa občanov, tam kde bolo doteraz obmedzené.

„Komora s povinným členstvom je rozšírenie štátnej správy, lepšie povedané kryptoštátnej správy. Jednoducho štát chce zabezpečovať aktivity, úlohy, na ktoré nemá peniaze alebo kapacity. Namiesto toho aby sa štát takých aktivít čestne vzdal, tak zverí skupine podnikateľov práva a vyžaduje od nej, aby čosi robila za neho. Presun kompetencie sa uskutoční zákonom, čím sa najmä deformuje prostredie. Jedna skupina podnikateľov je zvýhodnená, na úkor iných,“ vysvetľuje Eugen Jurzyca, riaditeľ Inštitútu pre sociálne a ekonomické reformy INEKO v Bratislave.

Zlé na tom je najmä to, že kým niečo vykonáva štát, tak vieme koľko platíme, dá sa to kontrolovať. Ak ale štát uzavrie hybridný kontrakt so skupinou podnikateľov, tak vznikne pološtátna správa, čo znamená, že všetci mimo tejto skupiny doplácajú. Buď priamo alebo nepriamo.

„Je načase priznať na čo štát má a na čo nemá. Ak na niečo nemá, nemôže to robiť. Platí to nielen pre komory. Príkladom boli povodia riek. Štát nedokázal zabezpečiť ochranu proti povodniam a starostlivosť o rieky. Preto zveril tieto úlohy „povodiam“ a súčasne im umožnil rozhodovať o tom, kto bude stavať vodné elektrárne,“ hovorí Jurzyca.

Pozri sa kto hovorí

Po prijatí uznesenia vlády (3. septembra 2003), podľa ktorého sa má zmeniť „komorový systém“ nasledovala síce neokoordinovaná, zato intenzívna kampaň. Vyplýva z nej, že všetky zákonom zriadené komôry sú dôležité a nenahraditeľné. Vyzerá to, akoby zrušením zákona všetci stratili legitimitu. Bez komôr sa v Európskej únii stratíme. Za všetko dobré vďačíme najmä komorám. Ministri a ich úradníci sú nekompetentní, neskúsení hlupáci, ktorí nemajú čo robiť a chcú si pomôcť agendou komôr.

Komory sú dobrá vec, len si ich netreba zamieňať so spiknutím.