Obrázok prvého potápača sa vraj našiel na hlinenej tabuľke starej 6000 rokov. Prvé ponory pod vodu, dlho-predlho na obyčajný ľudský nádych, slúžili predovšetkým na lov a zabezpečenie potravy. Časom sa potápanie menilo – spôsobom, možnosťami aj účelom. Dnes je pre stále širšiu vrstvu populácie vyhľadávanou rekreáciou, adrenalínovým napĺňaním voľného času. Potápanie je však aj vstupenkou do nových dobrodružstiev – znejú heslá na plagátoch, lákajúce ľudí objavovať svet pod vodou.

Potápanie zapustilo na Slovensku korene koncom 50. rokov. Hnutie dnes nie je jednotné, a tak aj odhadnúť, koľko ľudí sa mu venuje, prípadne aspoň absolvovalo jeden z množstva kurzov, je ťažké. Hovorí sa však o štyroch tisíckach potápačov.

Potápať sa s prístrojom nemožno len tak. V niektorých krajinách, napríklad v Chorvátsku, je individuálne potápanie zakázané. Každý sa musí ohlásiť v nejakom centre. Buď si urobí skúšky tam, alebo sa na to pripraví už doma. Bez potápačského certifikátu však do vody nemôže.

„Potápač je vlastne človek vlastniaci certifikát niektorej z medzinárodne uznávaných organizácií,“ tvrdí Eugen Krajčovič, majiteľ spoločnosti IMIDJEX. Na slovenskom trhu je etablovaná vyše desať rokov a okrem širokej škály potápačských kurzov a školení organizuje všetko, čo sa vodných športov týka – kurzy na vedenie malého plavidla, plavidla na mori aj rádiooperátorské skúšky.

Na začiatku certifikát

Kľúčovou náplňou výučby v potápačskom kurze je naučiť sa zaobchádzať s prístrojmi, s bezpečnostnými zásadami potápania a osvojiť si pravidlá ekologického prístupu k vodnému prostrediu. „Naučíme ľudí bezpečne do vody vojsť a bezpečne z nej vyjsť, ale aj zvládať možné krízové situácie. Potápačom sa však človek nestáva ziskom licencie, ale praxou. Ozajstných potápačov sa topí málo,“ prízvukuje E. Krajčovič. „Potápanie je jedným z najbezpečnejších športov a v rebríčku počtu úrazov je niekde v tesnom závese za golfom,“ dopĺňa.

Certifikačných organizácií existuje viacero, no najrozšírenejšou je PADI – Profesional Association of Diving Instructors. PADI, americká organizácia, má takmer 100-tisíc profesionálnych inštruktorov a okolo 69-percentné postavanie na trhu. Každý absolvent kurzu dostane certifikačnú kartičku, platnú na celom svete a bez časového ohraničenia. Problémom niektorých ďalších asociácií je ich ohraničená územná platnosť (niektoré uznávajú len v niektorých krajinách) alebo špecializované zameranie na technické, jaskynné či športové potápanie. Z najznámejších spomenieme NAUI, CMAS, SSI, PDIC, DIWA či IDD.

Na kurz stačia plavky a uterák. Vo väčšine potápačských škôl všetko ostatné žiakom-klientom požičajú. Odporúčajú však mať vlastný tzv. ABC výstroj – masku, dýchaciu trubicu, ktorú volajú šnorchel, a plutvy. „Oblečenie, techniku, naplnené fľaše dodáme,“ tvrdí E. Krajčovič. „V poplatku za kurz je teoretická časť, bazénová príprava a pobyt vo voľnej vode. Základný kurz trvá minimálne týždeň, ale aj tri mesiace – prispôsobujeme sa možnostiam klienta. Kedy si nahlási ponory, je na ňom. Jediná podmienka na certifikát je ukončenie kurzu do jedného roka.

Ak sa chce stať niekto potápačským inštruktorom, musí absolvovať všetky kurzy, postupne jeden po druhom. Základný sa volá Open Water Diver a k nemu sa postupne nabaľujú ostatné. Získanie licencie je však podmienené minimálne ročnými skúsenosťami a inštruktor musí mať za sebou aspoň 120 ponorov. Ak spočítame všetky kurzy, licencia inštruktora vyjde na vyše 40-tisíc korún.

Výstroj aj za 150-tisíc

Predajne potápačských potrieb sú otvorené pre každého. „Nepredávame predsa zbrane, sme normálny obchod,“ vysvetľuje. „Pri predaji techniky nás nezaujíma, či zákazník má alebo nemá certifikát. Nemusel ani absolvovať kurz u nás, veď čo keď si chce len kúpiť prístroje a ísť sa učiť potápať niekam do sveta. Certifikát žiadame len vtedy, ak si chce nechať naplniť fľašu stlačeným vzduchom. Ale aj to k nám chodia zákazníci, ktorí potrebujú stlačený vzduch na technické účely, nie na potápanie,“ dodáva E. Krajčovič. Mimochodom, naplnenie fľaše vyjde na 250 korún.

Potápačská technika je však podstatne drahšia. Dá sa vybrať medzi jednoduchou a profesionálnou. Veď len dýchacie regulátory sa cenovo začínajú na šiestich-siedmich tisíckach korún, ale dajú sa kúpiť i za 60-tisíc. E. Krajčovič dodáva: „Záleží na miere ochoty do nej investovať. Niekomu stačí naozaj všetko obyčajné, niekto si potrpí na kvalitu materiálov a vyberá si napríklad prístroje z titánu. Odporúčame vlastnú masku, ktorá by mala na tvár dokonale sadnúť a neprepúšťať vodu, ako aj vlastné plutvy a šnorchel. Všetko sa dá všade požičať, ale z hygienických dôvodov by som odporúčal vlastný neoprénový oblek.“

Rátajúc kompletnú vlastnú výbavu, dospejeme k sumám od približne 50- až do 150-tisíc korún. „Je to veľa peňazí, ale sú ľudia, ktorí chcú mať vlastný výstroj. My ho síce požičiavame na deň za 900 korún, na tri víkendové dni za 1 800 korún a na týždeň za 3 800 korún, ale pri počte dvadsať ponorov ročne sa už oplatí mať vlastné veci,“ dopĺňa E. Krajčovič.

Znalci vravia – Egypt

Potápač vám povie, že ponárať sa dá všade, kde je trochu hlbšia voda. Na Slovensku však vraj pekných a zaujímavých lokalít veľa nie je. Aj tu do hry vstupuje vkus. Niekomu sa páči i v bratislavskej Petržalke na Draždiaku. Niekto má rád Zlaté piesky, Košariská pri Dunajskej Lužnej, niekto chodí na Gulášku do Senca, na Zelenú vodu, do Šútova pri Martine, na Liptovskú Maru či Oravskú priehradu. Najviac však záleží na viditeľnosti. Čím je väčšia, tým si potápač odnesie krajší zážitok.

„V zahraničí sú ideálne destinácie Chorvátsko, Egypt, Taliansko a Francúzsko,“ vymenúva E. Krajčovič. „K najkrajším miestam patrí Červené more a stredisko Šarm al-Šajch v Egypte. Zo vzdialených miest je to Kuba či Maldivy. Pre našincov je však najlepšie východné pobrežie Jadranu: Slovinsko, Chorvátsko, Čierna Hora. „Ideálne podmienky poskytuje máj, keď natrafíte na tvoriaci sa planktón a s ním aj na teplú vodu. Alebo október, keď sa napríklad pri Pule môže človek stretnúť s delfínmi za veľkými zaoceánskymi loďami.

Len čo v Chorvátsku zakázali individuálne potápanie, otvorila sa možnosť dobrého biznisu tamojším potápačským centrám, v ktorých sa musí každý evidovať a za možnosť ponoru pod vodu zaplatiť. Jeden ponor vyjde aj na 20 až 25 eur, a tak potápačský víkend v Chorvátsku môže len na poplatkoch stáť 150 eur. Znalci tvrdia – Egypt sa vyplatí viac, týždeň potápania (bez cesty, stravy a ubytovania) stojí 200 až 250 dolárov.

„Ponúk je veľa, pekných lokalít tiež. Kto však pôjde do Egypta, nemôže sa pomýliť,“ pokračuje E. Krajčovič. Jeho firma funguje aj ako klub a pripravuje zájazdy, samozrejme, s potápačským zameraním. „Výlety sú súčasťou nášho biznisu, i keď na nich veľmi nezarábame, skôr len pokrývame náklady. Nosné elementy sú predajňa a škola.“ Rok 2003 je zatiaľ slabší ako predchádzajúce. Ľudia už toľko necestujú, kríza je všeobecná. Destinácie sú obmedzené. Na Blízkom východe nie je pokojná situácia, svoje urobila vojna v Iraku, choroba SARS obmedzila lietanie, kedysi vyhľadávané Bali tiež nie je po teroristickej akcii to, čo bolo. Lokality ako Maldivy, Martinik či Maurícius, kde sa ceny na jednu osobu pohybujú nad 50-tisíc korún, nie sú zase dostupné pre každého.

Jedna z piešťanských cestovných kancelárií napríklad ponúka potápanie na Seychellských ostrovoch. Cena bez letenky

a poistenia s ubytovaním v kajutách lodí však vyjde od 1 420 až do 2 450 dolárov, podľa počtu dní a kvality kajuty.

Napriek tomu počet potápačov, ako tvrdí E. Krajčovič, rastie. „Pribúda aj potápačských škôl, ale nejaký veľký konkurenčný boj nepociťujeme.“ V hlavnom meste sú štyri renomované potápačské školy, ktoré majú svoju tradíciu. A len Krajčovičova ročne „vyprodukuje“ okolo 150 nových potápačov.