Profesijný životopis Helmuta Zilka je nesmierne bohatý. Bol učiteľom, novinárom, ministrom, a azda najčastejšie sa jeho meno spája s mestom Viedeň. Desať rokov bol jej primátorom, stal sa legendou, pozná ho takmer každý. Funkcia „burgermeistra“ ho automaticky posunula do predsedníckeho kresla v Dozornej rade poisťovne Wiener Städtische Allgemeine Versicherung Aktiengesellschaft. Dávno to už nie je mestská „firma“. Wiener Städtische je významným hráčom na medzinárodnom poisťovacom trhu. H. Zilk ostal šéfovať dozornej rade, aj keď už nie je primátorom. Narušil tak tradíciu, ktorá pretrvala od monarchie.

Užitočné kontakty

H. Zilk nie je starý unavený muž. Na prvé počutie je jasné, že nemá problém vystupovať pred publikom, „kričí“ aj v malej miestnosti. Prejav je plný energických gest, hovorí len toľko, koľko treba, schopnosť neuhýbať mu môžu závidieť aj oveľa mladší ľudia. V poisťovni zrejme vedia, čo majú.

Byť predsedom dozornej rady vo veľkej firme si vyžaduje skĺbiť skúsenosti a vedomosti. „Nikdy som nepracoval v poisťovacom biznise. Ale funkcia predsedu dozornej rady je aj tak o inom. Zo všetkého trocha. Snažím sa predovšetkým dodržiavať zásadu, že dozorná rada má dozerať, a nie riadiť. Nezasahujem do riadenia obchodov. Samozrejme, všetko, čo som skúsil, môžem využiť. Občas mi niečo napadne, tak sa porozprávam s manažérmi, ponúknem im myšlienku. Sami sa rozhodujú, či im na niečo je alebo ju zabudnú,“ hovorí.

H. Zilk toho nepochybne veľa vie o práci s verejnosťou, vie, ako hovoriť s politikmi, veď v televízii sa tým živil. „Pravdaže, v práci pre poisťovňu využívam vzťahy a kontakty, ktoré som si vybudoval. Bol som desať rokov primátorom Viedne, takže niektoré veci sa mi presadzujú ľahšie ako iným.“

Firma sa roky snažila prebudovať vstupnú halu budovy. Bolo na to dosť dôvodov, technické, bezpečnostné a najmä snaha sprístupniť služby aj zdravotne postihnutým. Roky narážala poisťovňa na námietky úradov, ktoré prestavby povoľujú. „Zatelefonoval som starostovi mestskej časti a nahlas som s ním uvažoval, čo všetko by som urobil, keby som bol na jeho mieste – na druhý deň mala poisťovňa povolenie na prestavbu. Je to banalita, ale azda to trochu dokresľuje, ako využívam životné skúsenosti a kontakty.“ H. Zilk sám o sebe hovorí, že myslí pozitívne a občas to prenesie aj na okolie. „Osobné skúsenosti využívam v službách poisťovne. Nikdy ma však nelákalo zasahovať do manažmentu firmy, riadiť konkrétne projekty alebo operácie,“ pripomína.

Bez zastúpenia

Dozorná rada poisťovne má veľkú zodpovednosť. Predseda teda musí niečo o poisťovacom biznise vedieť. „V roku 1984, keď som sa prvý raz stal primátorom Viedne, automaticky ma čakalo aj šéfovanie v dozornej rade. Bola to tradícia, možno sa tá funkcia považovala len za symbolickú, čestnú. Desať rokov som však viedol všetky zasadnutia dozornej rady, hoci podľa pravidiel som sa mohol dať zastúpiť. Pritom som sa veľa naučil.“

H. Zilk mal skúsenosť z práce v dozornej rade banky, pôsobil v sporiteľni a bol pri vzniku Bank Austria, ktorá spojila viacero rakúskych bankových domov. Vedel teda aj o zodpovednosti, mal za sebou pracovný konflikt s vedením Landersbank, keď žiadal, aby sa nik z nich nestal členom Predstavenstva Bank Austria. „Boli priveľmi veľkorysí, niektoré ich rozhodnutia boli málo pochopiteľné. Asi nikdy predtým sa nestalo, aby člen dozornej rady takto zasiahol. Bol to blesk z jasného neba, nikto to nečakal, ale trval som na svojom, a aj som to presadil. Okrem presvedčenia, že som konal správne, získal som aj niekoľko nepriateľov.“ H. Zilk bez úsmevu pridáva, že aj nepriateľov a odporcov má rád. „Patria k životu, bez nich by to nebolo ono.“

Mnoho ľudí dozornú radu považuje len za akési prilepšenie k dôchodku alebo za honor, spoločenskú udalosť. Takže potom sa formálne raz za čas stretnú, potrasú si rukami, dajú predstavenstvu absolutórium a vôbec netušia, čo sa vo firme deje, ako je riadená. „Je to možno pohodlné, ale nebavilo by ma to,“ hovorí H. Zilk. Možno aj to je dôvod, prečo akcionári poisťovne nevymenili šéfa dozornej rady, hoci už nie je primátorom.

Viedeň je dnes moderné európske veľkomesto, pôsobí veľmi usporiadaným dojmom, je čistá. Po vojne bolo mesto desať rokov obsadené všetkými štyrmi mocnosťami, takže len pomaly sa život stabilizoval, málo sa stavalo, medzinárodní investori sa báli investovať. „Potom sa však Viedeň začala rýchlo meniť. Silno sme participovali na Marshallovom pláne, čo bola americká pomoc pre vojnou zničenú Európu. Samozrejme, táto pomoc pomohla aj americkému hospodárstvu. Rakúsko čerpalo z Marshallovho plánu najvyššiu kvótu, na obyvateľa sme dostali viac ako Nemecko. Viedni pomohla aj neutralita Rakúska, prilákala veľa investorov. Napokon potvrdením dôvery v stabilitu bolo aj vybudovanie veľkého komplexu Organizácie Spojených národov,“ spomína H. Zilk na časy, keď ešte nebol primátorom.

„Petržalky“ nad Dunajom

Viedeň sa rozvíjala podľa plánu a veľkou výhodou bola skutočnosť, že v mestskom parlamente mala vždy absolútnu väčšinu jedna strana, takže ani politicky nebol problém pri hľadaní riešení. „Je to dobré, ale súčasne nebezpečné. Dobré preto, lebo sa ľahšie plánuje, vzniká tak trochu pozitívna diktatúra, keďže žiaden reálny odpor neexistuje. Na druhej strane hrozí, že človek zablúdi v slepých uličkách vlastného presvedčenia,“ zhŕňa H. Zilk a dokumentuje skúsenosť na príklade.

„Metro sa vo Viedni postavilo za štyri roky aj vďaka tomu, že sa návrh podarilo schváliť rýchlo. V Zürichu za ten istý čas nepostavili nič, lebo sa nevedeli dohodnúť. Tak sa podarilo urobiť aj nesmierne užitočný dunajský ostrov, ktorý chráni Viedeň pred povodňami. Primátor, jeden z mojich predchodcov, sa rozhodol, a keďže nemusel bojovať, aj myšlienku ľahko presadil. Viedeň sme vybudovali veľmi rýchlo, v meste bolo po vojne zničených 250-tisíc bytov. Stavali sme však bez kritiky. Vznikli štvrte, ktoré pripomínajú bratislavskú Petržalku. Nekritickosť absolútnej väčšiny nie je dobrá vec.“

Primátorská časť života je spätá najmä s obnovou centra mesta. „Myslím si, že sa to podarilo,“ hovorí pyšne a položartom dodáva: „takmer ako v Bratislave.“

Televízia

Rakúska televízia ORF v čase socializmu plnila významnú úlohu aj na Slovensku, najmä v okolí Bratislavy. „Samozrejme, vedel som to, pripravil som veľa diskusií a relácií o politike. Presah na Slovensko som si uvedomil vždy, keď som prišiel do Bratislavy. Na ulici ma zdravili cudzí ľudia, prihovárali sa mi. Boli sme oknom na Západ a robili sme to radi.“ H. Zilk bol osem rokov riaditeľom ORF.

„Šéfovať mestu alebo televízii je rozdiel. Je to iná práca. Ale v mnohom má podobné znaky, na jednom aj druhom mieste pracujú ľudia, takže je to vždy najmä ľudský rozmer. Kým som bol novinárom, často som úradníkov kritizoval. Ako primátor som sa naučil vážiť si ich prácu.“

Pri riadení je dôležité poznať cieľ a vedieť, ako ho dosiahnuť. „Podľa toho som si vždy vyberal ľudí do tímu – v televízii, na ministerstve, na magistráte, v každej pozícii. Dôležité je tiež nezabudnúť na právo odporu pre každého podriadeného. Dokonca si myslím, že šéf má podnecovať ľudí, aby s ním nesúhlasili. Pre šéfa podniku i pre politika je veľmi nebezpečné podľahnúť moci. Bez diskusie, oponentúry sa stráca ochota na korektúry kurzu. Niekedy to bolí, ale je to nevyhnutné. Nemal som s tým nikdy problém, rád sa ‚hádam‘. Nie vždy ma presvedčia, aby som zmenil postoj, ale stáva sa to.“ Nie náhodou H. Zilk dodáva, že „človek má hovoriť len to, čomu sám verí“.