Slovenské hospodárstvo na sebe vyskúšalo niekoľko základných metód privatizácie. Okrem nich má za seboou niekoľko zlomových bodov, ktoré viedli k zmenám majiteľov odštátnených podnikov. Prvá vlna privatizácie sa robila pomocou rôznych metód odštátnenia podnikov. Najviac je medzi ľuďmi známa kupónová privatizácia. Na istý čas sa takmer každý dospelý občan stal spolumajiteľom určitého slovenského podniku. Bolo to len na istý čas, lebo akcie podnikov čo fondov sa postupne dostávali do jedných rúk. Koncentrácia podielov v podnikoch umožnila jasné vlastnícke vzťahy a odstránila pocit, že podnik patrí viacerým a nikomu. Okrem tejto metódy sa využívala verejná súťaž, alebo obálková metóda. To čo sa dali usmerniť jej výsledky môže rozprávať len členovia komisie, ktorá posudzovala ponuky. V rámci prvej vlny sa využívali aj priame predaje.

Po skončení prvej vlny sa ukázalo, že Fond národného majetku SR takmer nič nemá a preto v niektorých podnikoch zvýšil základné imanie a tým sa dostal k akciám niektorých podnikov. Bol to vhodný nástroj na to ako podporiť či nepodporiť určitých majiteľov pri koncentrácii majetkových podielov v podnikoch. V druhej vlne privatizácie prišiel na rad najmä predaj vopred vybraným nadobúdateľom privatizovaného podniku. Väčšina podnikov sa skupovala na úver, ktorý neskôr zaplatil majiteľ podniku zo ziskov samotného podniku. Mnohé z úverov však neboli a nie sú schopní majitelia podnikov splácať. Tieto úvery sa predali do štátom kontrolovanej konsolidačnej agentúry. Tá ich predáva. Tí čo si kúpia pohľadávku, budú môcť dať podnik do konkurzu. Správca konkurznej podstaty však už nebude osoba blízka niekdajším majiteľom podniku. Majitelia pohľadávky predajú podnik, alebo jeho aktíva tomu, kto zaplatí viac. Alebo? Možno ich predajú tomu, koho najlepšie poznajú… To však bude zrejme posledná vlna zmien majiteľov podnikov a posledný ako sa na Slovensku zvykne hovoriť „big deal“.