Neuveriteľne veľa energie dokážu odborári minúť, aby si udržali image „bezelstnej“ dobromyseľnosti. V maske láskavého ľudomila však páchajú najmä zákernosti. Minulý týždeň zablokovali hraničné priechody len preto, že vláda sa zdráha minúť o desať miliárd korún viac. Zhruba toľko by stálo splnenie požiadaviek na zvýšenie minimálnej mzdy, rodinných prídavkov, valorizovanie čohokoľvek. Odborári sa mýlia hneď v dvoch veciach. Prvou je ich presvedčenie, že vláda potrebuje radu pri rozhadzovaní peňazí. Doteraz všetky slovenské vlády to dokázali aj bez asistencie. Druhou mýlkou je názor, že zaplatenie odborárskych požiadaviek by zlepšilo život veľkej skupine ľudí. S veľkou spoľahlivosťou sa dá predpokladať, že by sa stal opak. Zvýšenie minimálnej mzdy zníži ochotu podnikateľov zamestnávať, nezriadene štedrý sociálny systém je dobrým nástrojom na chudobnenie všetkých.

Odborári chcú dialóg. Nechcú však pustiť z ruky nôž. Nechcú počuť odpovede na otázky, stačí im prikyvovanie na vlastné tvrdenia. Prejavom revolučnosti odborov za socializmu bola prítulnosť. V starostiach o nápravu sukničkárov a dodávky čerstvých vianočných kolekcií prežili desaťročia spestrované len socialistickými záväzkami. Neverných nezvernili, čokoládu už nik nechce. Zvyknuté predstierať, stali sa odbory revolučnými. A pretože platiacich členov je čoraz menej, začali používať lacné gestá. Ministrovi práce kúpili lopatu, knižnicu a hlavy si naplnili príručkami sociálneho inžinierstva, odvážne vykopávajú otvorené dvere.

Zablokovanie hraničných priechodov nie je nevinný žart. Veľa ľudí stratilo čas, mnohí aj hodnoty. Všetci, dokonca aj štrajkujúci odborári, pocítili chuť obmedzenia slobody. Smutnejší bol pohľad na štrajkujúcich, lebo o vlastnej neslobode nevedeli. Odovzdane kričali, že nechcú ísť do Európy chudobní, s úžasom hltali slová bossa, ktorý si z balamútenia urobil živnosť a kúpil si k tomu aj károvanú košeľu drahšiu ako tesilový oblek. Prízemnosť a vulgárnosť úvahy, že účel svätí prostriedky zanikla v nadšení z halucinácie, že sa deje právo. Navyše, akosi sa stratil obsah účelu. Ani odborári nepovedali čo to je. Naposledy si zašantili v roku 1948. Odbory vraj už nechcú meniť dejiny. Ale ani nepriznajú, že najviac ich bolí strata monopolu na zastupovanie zamestnancov.

Odborári sa vyhrážajú, že v nátlakových akciách proti vláde budú pokračovať. Ak im vláda dovolí tlačiť spôsobom, ktorým obmedzia práva občana, stane sa spoluvinníčkou. Anarchiu si ľudia zorganizujú aj sami, nepotrebujú vládu ani odbory.

Posolstvo odborárskeho protestu na hraničných priechodoch je trocha desivé. V rovnakom čase, keď organizované skupiny nedovoleným spôsobom používali verejné komunikácie, iní, neorganizovaní občania platili pokuty za porušovanie toho istého zákona. Smutné, presmutné, nebezpečné….lebo, čo ak spravodlivosť vezmú do rúk aj včelári.