Pevnosť „čínskeho múru“, ktorý sa snažia postaviť banky, kvôli tomu aby zabránili

konfliktu záujmov medzi rôznymi oddeleniami, je spochybňovaná. Pochybujú najmä odborníci. Niekoľko poisťovacích spoločností a firiem riadiacich investičné fondy banky obviňujú z toho, že oddelenia zamerané na obchodovanie s cennými papiermi využívajú dôverné informácie o spoločnostiach, ktoré sú súčasne klientmi úverových oddelení.

Minulý týždeň sa najväčšie investičné banky dohodli s regulátormi, že zaplatia 1,435 mld. USD, kvôli tomu, že analytické oddelenia bánk sa dostávali do konfliktu záujmov s oddeleniami investičného bankovníctva. Kritici však v súčasnosti tvrdia, že v čínskom múre sú najmä diery medzi oddeleniami úverov a oddeleniami poskytujúcimi úvery.

Reč ide o postupoch bánk na trhu odvodených finančných nástrojov, menovite o kontraktoch typu „credit default“. Pri uzatváraní týchto kontraktov, hedge fondy a niektorí iní účastníci trhu, kupujú od poisťovní a spoločností riadiacich investičné fondy práva, ktoré im zabezpečujú náhradu škody v prípade defaultu, teda neschopnosti podniku splatiť dlhopisy, alebo úver. Hedge fondy tvrdia, že v niektorých bankách pracovníci oddelenia úverov pre podnikových klientov, obchodníkom s cennými papiermi poskytujú informácie o ich klientoch, napríklad o tom kto dostane v najbližšom období veľký úver. Obchodníci kupujú na trhu výhodné pozície ešte pred oficiálnym zverejnením informácie o úveroch.

Napríklad 8. februára tohto roku banky J. P. Morgan Chase, Bank of Tokyo-Mitshubishi poskytli dve úverové linky po 2 mld. USD drevárskemu podniku Weyerhaeuser. V strede januára kontrakty „credit default“ tohto podniku sa predávali po 90 000 USD. Začiatkom januára jeho cena stúpla na 155 000 USD. Kritici predpokladajú, že samotné banky kúpili všetky kontrakty, aby si poistili veľké úvery. Ak by oddelenia bánk pre obchodovanie s cennými papiermi nevedeli, že banky poskytnú úver, nemohli by nakupovať kontrakty pre oficiálnou informáciou o úverovaní podniku. J. P. Morgan Chase popierajú podobné obvinenia.

Ako druhý príklad môže slúžiť kontrakt zabezpečujúci náhradu škody 10 mil. USD v prípade defaultu AOL Time Warner. Začiatkom júna stúpol u 350 000 USD na 585 000 USD. Syndikát 27 bánk oznámili 8. júna, že firme poskytuje úvery 100 mld. USD. Díleri presne nevedia povedať kto bol kupujúcim. Nie je známe, či kontakty kupovali banky, aby si zaistili riziko nesplatenia úverov, alebo ďalší účastníci trhu, ktorí mali obavy z krízového stavu firmy AOL Time Warner. Tieto udalosti sa stali o týždeň po bankrote WorldCom keď bol trh zneistený osudom telekomunikačných a mediálnych firiem.

Vysvetlenie týchto kontraktov nie je ľahké, pretože trh s odvodenými finančnými nástrojmi (derivátmi) sa slabo reguluje. Okrem toho dodnes nie je jasné, či kontrakty typu „credit default“ sú cennými papiermi a teda či spadajú pod pôsobenie Komisie pre cenné papiere a burzy.