Verejná súťaž vypísaná vládou na predaj podielu v Slovenskom plynárenskom priemysle sa tento týždeň skončí. Vláda má dve možnosti. Buď predaj schváli, alebo nie.

O predaji prirodzených monopolov sa diskutuje posledné volebné obdobie. O predaji podielu v Slovenskom plynárenskom priemysle možno o niečo menej, ale o to intenzívenjšie. Prvá etapa diskusie sa skončila tým, že vláda sa rozhodla predať 49% akcií záujemcovi, ktorý vyhrá verejnú súťaž.

Výhrady politikov sa týkali veľkosti predávaného balíka, poradcu, množstva uchádzačov a ceny. Tí čo neboli spokojní s cenou, neprišli so žiadnym konkrétnym číslom. Veď aj načo. Pre ovečky v niektorých volebných košiaroch stačí keď sa nadáva. Najlepšie je bez argumentov, ale na všetkých a všetko .

Nikto z politikov nevytiahol zo šuflíka jednu z metód ocenenia akcií – bilančnú, substančnú, alebo metódu budúcich možných výnosov. Potom by mohol zamávať číslom. Namiesto toho sa mávalo prípavnými menami a emóciami. Ukazuje sa, že vlastne niet ani o čom diskutovať.

Menšinový podiel štátu v SPP sa predá. Sú na to ekonomické predpoklady. Na predaj sú nastavené verejné financie. Počíta s nimi spustenie dôchodkovej reformy. Všetky predchádzaujúce vlády a aj súčasná hospodárila s viacerými deficitmi – štátneho rozpočtu, verejnoprávnych fondov a systému dôchodkového zabezpečenia. Ani zdravotníctvo a školstvo nemajú stále dosť.

Čo by sa stalo keby slovenská vláda nepredala SPP? Predala by namiesto tohto podniku iný. Zostávajú len Slovenské elektrárne, traja distribútori elektrickej energie a vodárne a kanalizácie. Ani jeden z nich nie je v takom stave, aby sa dal predať hneď zajtra.

Pri predaji SPP sa hovorí aj o tom, že jeden záujemca neznamená záujem. Slovenský podnik je však závislý od toho ako sa dohodne Gazprom s európskymi odberateľmi. Ak by sme im SPP nepredali, mohli by si postaviť plynovod na dne Baltického mora. Namiesto toho si na Slovensku stále niekto namýšľa, že budeme niekomu určovať čo má robiť. Korporácie väčšinou robia to čo je pre ne najvýhodnejšie.

Vlády by však mali robiť to čo je najvýhodnejšie pre obyvateľov.

Niekdajší podpredseda vlády pre ekonomiku Jozef Kučerák presadzoval tézu, podľa ktorej by mala byť privatizácia kompenzáciou za prácu pre štát pred rokom 1989. Hoci sa táto téza nedá v súčasnosti presadzovať, mohla ju nahradiť téza o tom, aby sa obyvatelia dostali k zlomku domácej ekonomiky. Pre presadenie tejto tézy stačí politická vôľa a dobré legislatívne prostredie, ktoré umožňuje úspory bez rizika premeniť na akcie. Funguje to v Maďarsku a Poľsku. Prečo to nefunguje na Slovensku? Odpoveď je jednoduchá. Nikto nemá o to záujem.

Tak ako v prípade Slovenských telekominukácií a v prípade iných podnikov sa vláda rozhodla, že pôjde cestou vytvárania súkromných spoločností, ktorých akcie nebudú verejne obchodované. Je to napriek tomu, že v programovom vyhlásení vlády sa hovorí o tom, že obyvatelia by sa mali dostať k akciám veľkých podnikov.

K ich akciám sa obyvatelia nedostanú preto, lebo osoby, ktoré o tom rozhodujú nechcú. Umiestnenie akcií na verejný trh, ktorý dobre funguje, znamená aj to, že tento trh najlepšie vygeneruje cenu.