O 19,3 percenta sa zvýši cena plynu pre veľkoodberateľov. Je to veľa? Málo? Dosť? Na žiadnu z troch otázok sa nedá odpovedať jednoduchým áno. Žiadna z odpovedí nevyjadruje podstatu problému, ktorým je regulácia ceny.
Motívy pre štátne zasahovanie do ekonomiky sú zväčša ušľachtilé. Výsledky majú opačný efekt. Ako nezmysel vyznieva, ak sa čokoľvek predáva za cenu nižšiu ako je obstarávacia. Normálny obchodník by sa tak nikdy nesprával a najmä by si nedovolil nútiť nezákazníkov, aby prispievali zákazníkom na lepší život. Štát to robí. Za peniaze má človek dostať tovar, službu, nie nič. „Nič“ nemá hodnotu, ale v interpretácii štátu má cenu. Napriek zvýšeniu ceny plynu, bude štát veľkoodberateľov dotovať ďalej. Doteraz im dával „zo svojho“ ani nevedel koľko, odhady sa pohybujú v intervale od štyroch do deviatich miliárd ročne. Bude im dávať menej. Menšie zlo stojí menej peňazí?! Ak je voľba obmedzená medzi dvoma rozdielne veľkými zlami, potom je to iba obmedzená voľba s pochybnou kvalitou. Výber má iba politickú charakteristiku. A to je malý dôvod na radosť.
Dotovaná cena plynu má sociálny rozmer. Dobre sa počúva dojatie z obáv o životnú úroveň. Ekonomická cena by znamenala, že napríklad umelé hnojivo by bolo drahšie. A to nie je všetko. Drahšie výživné granule by spôsobili vyššiu cenu obilia a redkvičiek…pri dobrej vôli sa dá argumentácia odkotúľať až k cene atramentu alebo mikročipu. Rovnakou logikou sa však dá vysvetliť aj potreba dotovania výroby paličkovanej čipky, žiaroviek, kancelárskeho papiera, čohokoľvek.
Občan v objatí politického rozhodnutia dotovať všetkých, čo spotrebúvajú veľa plynu podľahne ilúzii, že podpora sa deje v jeho záujme. Určite by spozornel, keby ho štát vyslal do predajne bicyklov a prikázal odovzdať neveľkú sumu. Celkom iste by sa našli rebeli, ktorí by sa vypytovali: Prečo mám prispievať na pohodlie cyklistov, keď chodím peši?
Ceny sa v posledných niekoľkých rokoch politicky zneužívali. Vlády si robili imidž dobrých, napriek tomu že ekonomické argumenty dobrotu v tomto zmysle nepripúšťajú. Obľúbenosť vlád má pri váhaní krátky život. Nikoho nezachránia nízke ceny na úkor budúcnosti alebo na úkor prehlbovania sociálnej nerovnosti. Niekoľko ministrov si to nemyslí.