Svet nevstúpil do 21. storočia v najlepšej kondícii, a ani sa to nesnaží priveľmi zakrývať. Ak by sa dnešné disponibilné zdroje rovnomerne rozdelili medzi všetkých 6,3 miliardy ľudí, na každého by pripadla suma, ktorá by mu umožnila stráviť dvakrát do roka dvojtýždňovú dovolenku na Cypre… a nič viac. Možno bolo trochu cynické od tvorcov štúdie zo Svetového fondu pre prírodu (WWFN) použiť práve takýto príklad na zobrazenie nerovnosti vo svete, v ktorom 13 percent ľudskej populácie hladuje. Je však vhodnou ukážkou toho, že rovnosť v materiálnom zabezpečení, kde štandard dnes vytyčujú západné krajiny – pri dnešných technológiách a dostupných zdrojoch Zeme – je pre celú ľudskú populáciu jednoducho nedosiahnuteľný.

Deti – bohatstvo chudobných

Podľa strednodobého výhľadu OSN z minulého roka počet obyvateľov v roku 2050 dosiahne 8,4 miliardy, pričom rozvojové krajiny sa na náraste budú podieľať 97 percentami. Klesajúcu mieru pôrodnosti v súčasnosti vykazuje väčšina európskych krajín a krajiny bývalého Sovietskeho zväzu. Najľudnatejšou krajinou by sa v nasledujúcom polstoročí mala stať India.

Za hlavné faktory nekontrolovaného populačného rastu práve v rozvojových krajinách sa vo všeobecnosti považujú slabé vzdelanie, nedostatok informácií o antikoncepcii a stále pretrvávajúce názory o degradovanom postavení ženy v spoločnosti a jej pasívnosti pri určovaní vlastného osudu.

Vzhľadom na prognózu nárastu populácie sa ako najakútnejší javí nedostatok potravín. Moderná chémia, génové inžinierstvo a pokroková mechanizácia umožnili vyprodukovať vzhľadom na súčasnú populáciu síce prebytok potravín, ale aj napriek tomu dnes približne 800 miliónov ľudí hladuje a takmer 30 percent populácie trpí nejakým príznakom podvýživy.

Z tohto pohľadu nárast populácie o ďalšie dve miliardy pôsobí naozaj vážne. Snaha uživiť ľudstvo pri neprehodnotení obchodnej politiky s poľnohospodárskymi produktmi a prerozdeľovania potravín sa podľa najväčších skeptikov môže skončiť ekologickou katastrofou. Odborníci usilujúci sa nájsť vhodné riešenie nasýtenia ľudstva dnes tvoria tri „ideologické platformy“.

K prvej patria zástancovia tzv. organického pestovania. Žiadne pesticídy, herbicídy, umelé hnojivá, geneticky modifikované rastliny, žiadne hormonálne prípravky pre zvieratá. Podľa ich názoru je to jediný spôsob, ako udržať prirodzenú kvalitu pôdy dlhodobo a súčasne nepoškodzovať zdravie človeka. Kritici tejto alternatívy sa zjednotili na tzv. intenzívnom spôsobe hospodárenia. Podľa nich organický spôsob nemá šancu uživiť ľudskú populáciu. Kladú pritom filozofické otázky, prečo by aj riešenie človeka nemohlo byť rovnako prirodzené ako riešenie prírody. Moderná mechanizácia a genetické modifikácie dokážu využiť maximum dostupnej a aspoň trocha vhodnej pôdy, zatiaľ čo hnojivá a chemické postreky zabezpečia dostatok živín a ochranu pred parazitmi a chorobami. Niektorí vedci dokonca tvrdia, že vylúčením syntetických hnojív by produkcia obilnín klesla na polovicu.

Biotechnológia a genetické úpravy ponúkajú ďalšie z možných riešení. Keď pred piatimi rokmi boli na trh uvedené prvé geneticky upravené odrody, postupne sa začalo upúšťať od používania ochranných chemikálií. Na rozhraní týchto dvoch prístupov sa nakoniec objavila tretia, stredná cesta, ktorá oba prístupy kombinuje. Zdôrazňuje potrebu vzdelávania a informovanosti farmárov, ktorí by tak mohli lepšie posúdiť možnosti ponúkané moderným aj tradičným svetom. Ostáva už len vyriešiť, kto to zaplatí.

Miesta pre život. Ale aký?

V mestách dnes žije vyše polovica ľudstva a podiel neustále narastá. Mestá môžu byť skvelým miestom pre život – živé a dynamické oblasti plné príležitostí. Ľahko sa však stávajú preľudnenými s rastúcou kriminalitou a nevyhovujúcimi pracovnými a životnými podmienkami. Tie spôsobili, že podiel mestských chudobných obyvateľov narastá, pričom v niektorých metropolách rozvojového sveta dosahuje už polovicu. Podľa odhadu Svetovej banky do roku 2015 budú štyri z piatich najľudnatejších miest na svete patriť do rozvojového sveta. Ani jedno z nich nebude mať menej ako 19 miliónov obyvateľov.

Mestá pokrývajú dve percentá pevniny, pričom spotrebujú 75 percent všetkých zdrojov, ktoré sa v súčasnosti získajú. Majú takzvanú veľkú ekologickú stopu. Ostáva otázne, či bohatstvo, ktoré sa v mestách vyprodukuje, je tomu primerané.

Čím je ľudstvo vyspelejšie, tým väčšie smetisko vytvára. Množstvo odpadu, ktoré vyprodukuje priemerný Američan osobnou spotrebou, sa za posledných 40 rokov zdvojnásobilo a dnes predstavuje 14,3 kg za týždeň (najviac na svete). V polovici 90. rokov minulého storočia krajiny OECD vyprodukovali za rok takmer dve tony domáceho a priemyselného odpadu na osobu.

V súčasnosti existujú tri systémové prístupy, ako narábať s odpadmi: uskladnenie, spaľovanie a recyklácia. S každým sú spojené určité riziká aj výhody. Za najrizikovejší sa považuje spôsob uskladnenia. Ak skládka nie je dobre vybudovaná, riadená a miesto vhodne vybrané, existuje možnosť zamorenia okolia. Podľa štúdie Urban Indicators 1998 africké a postsocialistické krajiny skladujú na oficiálnych skládkach len dve tretiny odpadu. Niektorí v riadených skládkach však vidia surovinové zdroje budúcnosti.

Výhodou spaľovania je výroba energie, závažnou nevýhodou zase tvorba škodlivín a kapitálová a technologická náročnosť ich zachytávačov. Recyklácia vychádza pri tomto porovnávaní najlepšie, avšak jej slabou stránkou je v súčasnosti ešte nedostatočná infraštruktúra dodávateľsko-odberateľských vzťahov a ekonomická neefektívnosť. Pozitívne je, že určitá forma recyklácie sa vyskytuje aj v rozvojových krajinách. Iba tam napríklad možno dostať sandále, ktorých podrážka je vyrobená z použitej automobilovej pneumatiky.

Fosílne palivá (uhlie, ropa, zemný plyn) dnes pokrývajú viac ako 80 percent svetových energetických potrieb. V dôsledku toho sa do atmosféry každý rok napumpuje viac ako šesť miliárd ton karbónových emisií napriek všeobecnému konsenzu, že tieto plyny priamo prispievajú ku klimatickým zmenám. Fosílne palivá predstavujú konečný zdroj energie. Pri súčasnom tempe ťažby a známych náleziskách by ropa mala vystačiť na necelých 50 rokov, zemný plyn o niekoľko rokov dlhšie. Zásoby uhlia sa odhadujú na vyše 200 rokov. Uhlie však predstavuje ekologicky najnevhodnejší zdroj. Mnoho odborníkov je presvedčených, že energia získaná z vodíka, vetra a slnka sa od polovice tohto storočia stane prioritnou.

Novodobá symbolika

Koncept trvalo udržateľného rozvoja je kombinovanou odpoveďou ekológov, ekonómov a technikov na problém súčasného využitia zdrojov. Základným predpokladom je zvýšenie bohatstva, ktoré bude sprevádzať pokles materiálovej náročnosti. Kľúčovými by sa mali stať nové technológie, ale na rozdiel od súčasných nebudú tzv. technologickými fixkami, ktorých použitie je neudržateľné (napr. technológie využívajúce fosílne palivá, jadrovú energiu).

Tým však tvorcovia koncepcie nechcú negovať prostriedky využívané v minulosti a v súčasnosti – dostali ľudstvo až tam, kde je, ale podľa ich názoru nastal čas na novú fázu rozvoja. Tá by mala znamenať rast „do hĺbky“, a nie „do šírky“, ako novodobí filozofi označujú využívanie kvalitnejších a sofistikovanejších vecí, ktoré však budú menšie, ľahšie a úspornejšie.

Takýto rozvoj by mal jednoznačne kladne pôsobiť aj na životné prostredie. Podľa Björna Lomborga, autora kontroverznej knihy Skeptický environmentalista, ktorý pôsobí ako profesor štatistiky na univerzite v Aarhuse (Dánsko), v súčasnosti sa starostlivosť o životné prostredie dá z krátkodobého hľadiska zameniť len za slabší hospodársky rast, a tým aj za menšiu pomoc pre chudobných. Z dlhodobého hľadiska však ide o luxus, ktorý si môžu dovoliť len bohatí. „Ak neviete, ako získate ďalšie jedlo, nebudete sa starať o ekológiu celý život,“ tvrdí B. Lomborg.

Načo sa starať o okolie, ktoré neumožní ľudom napriek ich úsiliu ani len nehladovať. Myšlienka, ktorú vyjadril, však naznačuje, že treba hľadať kompromis medzi hospodárskym rastom a starostlivosťou o životné prostredie – len primerane bohatí ľudia dokážu odpútať pozornosť od seba a preniesť ju na svoje okolie. „Vo vyspelých krajinách podstatne klesá znečisťovanie ovzdušia, pričom rozvojové krajiny zaznamenávajú opačný trend,“ dodáva B. Lomborg.

Podľa Ernsta Ulricha von Weizsäcker, bývalého prezidenta Wuppertalského inštitútu pre podnebie, životné prostredie a energiu (Nemecko), trvalo udržateľný rozvoj nie je navoditeľný komerčnými organizáciami. „Ich úsilie o dosiahnutie zisku je limitované všeobecne prijatými pravidlami. Pokiaľ by sa vychádzalo len z dobrovoľnosti, firmy, ktoré by sa snažili o prijatie príslušných opatrení, by boli v nákladovej nevýhode,“ tvrdí E. U. von Weizsäcker. Zastáva názor, že treba posilniť úlohu OSN, ktorá je „symbolom riadenia konfliktu súkromných záujmov a vecí verejných, ku ktorým patrí aj trvalo udržateľný rozvoj“. Škoda len, že v tomto prípade symbolika stále víťazí nad funkčnosťou.

Zo zdrojov BBC

Každý deň sa narodí 240-tisíc detí. Bez

stabilizačných programov by ľudská populácia

mohla v roku 2050 dosiahnuť 12 miliárd.