Minister spravodlivosti Ján Čarnogurský sa stal prezidentovým „veľvyslancom“ v kauze čadčianskeho Pratexu. Je to možno zvláštne, ale hlava štátu sa expresívne angažuje v klasickom obchodnom spore. Akokoľvek je smutný osud zamestnancov, ktorí ostali bez práce i výplat, možno s istotu pochybovať o nevyhnutnosti prezidentskej intervencie.

Celý prípad je neštandardný už aj tým, že sa umelo dostal do popredia. Prezident podľahol alebo náreku žien z Pratexu v Čadci alebo vlastnej samoľúbosti a viere, že dokáže vyriešiť aj to, čo iný nie. V originalite však nezaostal ani minister Čarnogurský, ktorý navrhol, aby Fond národného majetku SR odkúpil pohľadávky Pratexu a dal peniaze na omeškané výplaty. Aj keby taký postup zákon umožňoval, nebol by dobrý, lebo by nebol opakovateľný a teda voči všetkým ostatným nespravodlivý.

Pratex Čadca, ktorý je momentálne v konkurze, nevyplatil svojim bývalým zamestnancom mzdy a odstupné vyše deväť miliónov korún. Čarnogurský navrhuje, aby FNM uzavrel s bývalými zamestnancami Pratexu zmluvy o postúpení ich pohľadávok na FNM, ktorý je jedným z konkurzných veriteľov. Uzatvorenie zmlúv o prevode pohľadávok by podľa šéfa rezortu spravodlivosti umožnilo odplatné prevedenie vzniknutých pohľadávok z nevyplatenej mzdy a odstupného na FNM, ktorý by mohol poskytnúť okamžitú odplatu v plnej výške, popisuje situáciu agentúra SITA.

Konštrukciu narúša poznanie, že Fond národného majetku SR nemôže použiť svoje prostriedky na nákup akýchkoľvek pohľadávok. Čarnogurského rošáda je teda prešľapom, hoci minister bohorovne tvrdí, že časť zákona umožňuje aj takú interpretáciu, aby fond peniaze Pratexu dal.

Možno nie všetko, ale mediálny „timing“ sa ministrovi „podaril“. Svoj návrh zvestoval v televízii bez predchádzajúcej konzultácie s fondom. Presvedčivo hovoril o elegantnom nápade, ktorý je síce prostý, ale mimoriadne účinný. Ak sa plán neuskutoční, na vine bude neochotný lakomec prezident FNM SR Jozef Kojda, ktorý v sebectve odmietne riskovať trestné stíhanie za zneužitie peňazí.

„Pratexov“ je na Slovensku bárskoľko. O agóniu sa postaral aj v tomto konkrétnom prípade spôsob privatizácie. „Deti“ kapitálovotvornej vrstvy dostali podnik za 1 mil. Sk s tým, že budú investovať. Namiesto toho založili dcérske firmy v Čadci, Trenčíne a Krásne nad Kysucou. Tunel ako vykopaný. Za dva roky prišiel Pratex o 200 mil. Sk. Peniaze sa celkom iste nestratili, len zmenili pôsobisko a spríjemňujú život na iných adresách. V roku 1996 pracovalo v podniku 960 ľudí. Od 1.1.1997 do marca 2000 prišlo o prácu 840 zamestnancov.

Len rýchly a korektný konkurz môže ešte oživiť nádej. Každý iný zásah je deformujúci a vytvára nebezpečný precedens. Ak sa zamestnanci všetkých firiem, ktoré sú v ťažkostiach obrátia na prezidenta a ten im sväto-sväte prisľúbi pomoc….vo fonde národného majetku niet toľko peňazí. Dokonca ani na zaplatenie márnomysľnej túžby, čo ako by bola prezidentská.