Prvé detaily koordinovanejšieho postupu v tejto otázke prezentoval O´Neill počas víkendového summitu ministrov financií G7 v Ríme s tým, že navrhol vzájomnú výmenu informácií o produkcii ocele a výrobných kapacitách. Cieľom je, aby sa vytvorili podmienky na prípadnú „spoločnú intervenciu, ktorá môže zlepšiť perspektívy svetového oceliarskeho priemyslu“.

Predstavitelia tohto odvetvia v USA sa veľmi razantne sťažujú na neseriózne konkurenčné praktiky a nízke dumpingové ceny, ktoré spôsobili, že od roku 1998 zbankrotovalo 17 amerických oceliarskych firiem s celkovým počtom 23 000 zamestnancov. Značne boli postihnuté najmä politicky významné štáty Únie, ako napríklad Pennsylvania.

Úroveň amerického importu značne kolíše, no v roku 2000 sa do USA doviezlo 38 000 ton ocele, pričom na začiatku deväťdesiatych rokov predstavoval tento objem zhruba 15 000 – 30 000 ton.

Počas uplynulého mesiaca dal prezident Bush podnet Medzinárodnej obchodnej komisii – ITC, aby prešetrila celú záležitosť. Ak sa ukáže, že americké oceliarstvo poškodzujú zahraniční importéri, vyhradzuje si vláda USA právo na zavedenie vyššieho dovozného cla, respektíve dovozných kvót.

Európsky obchodný komisár Pascal Lamy označil tento postup za „hlboko znepokojujúci“.

O´Neill však v Ríme trval na tom, že ak sa v oceliarstve nepodniknú koordinované akcie, potom môže dôjsť k jednostranným krokom na ochranu národného oceliarskeho priemyslu, čo by bolo menej efektívne a viac nebezpečné.

Americký minister sa stretol so svojimi partnermi z Nemecka, Talianska, Kanady, Japonska a Ruska, teda so zástupcami všetkých krajín, ktoré treba považovať za oceliarske mocnosti. Nemecko je jedným z najväčších producentov, Japonsko a Rusko sú zasa často obviňované z využívania už spomínaných dumpingových cien.

Američania tvrdia, že vzájomná výmena informácií o produkcii a výrobných kapacitách je prvým krokom k spoločnej dohode a tento „prvý krok“ sa dá realizovať v priebehu niekoľkých týždňov. Nikto však v tejto chvíli presne nevie, ako má samotná dohoda fungovať.

Po prvý raz sa o ňu producenti ocele pokúšali ešte v roku 1993, toto úsilie však stroskotalo po štyroch rokoch intenzívnych rozhovorov.

Paul O´Neill bol takisto iniciátorom podobnej dohody v roku 1994, ktorá sa týkala produkcie hliníka.

Časť expertov tvrdí, že do výroby ocele je zaangažovaných veľa krajín a prípadná dohoda bude veľmi komplikovaná.

Veľká Británia na druhej strane tvrdí, že každá krajina by mala svojím dielom prispieť k zníženiu globálnej nadvýroby v oceliarskom priemysle. Ako príklad uvádza obmedzenie produkcie v britsko-holandskej oceliarskej skupine Corus, ktorá už oznámila, že počas tohto roka zníži počet pracovných síl o 6 000 ľudí.