Moja prvá návšteva Prahy bola veľmi neobyčajná. Bolo to v auguste 1968. V novinách som čítal, že v tejto krajine sa pomaly rodí sloboda. Videl som ju, ale iba pár hodín. Prvú noc, ktorú som v Prahe trávil, ma prebudil hluk sovietskych lietadiel, ktoré obsadzovali túto krajinu. Nikdy by mi nenapadlo, že sa do Prahy vrátim, aby som tu prevzal cenu slobody. Je to šťastná irónia osudu. Je to však tiež dôkaz, že aj keď často strácame odvahu, ak sme svedkami útokov proti slobode, v dnešnom svete takých častých, zakaždým máme dôvody na nádej.

Obrana súkromného vlastníctva

Témou mojej prednášky sú vlastnícke práva, konkurencia a Európska únia. Môžete mať pocit, že ide o trochu čudnú tému, ibaže touto témou sa dotýkame jadra európskych problémov. Ak sa naozaj chceme pokúsiť pochopiť a vyhodnotiť proces európskej hospodárskej a sociálnej integrácie, musíme sa vrátiť k základom tohoto problému – sú ním vlastnícke práva.

Ľudská bytosť sa vyznačuje tvorivosťou. Žije a prežíva vďaka tomu, že využíva svoj rozum. To znamená, že všetko ekonomické bohatstvo je vždy výsledkom tvorivého procesu. V dôsledku toho je legitímne, aby bol tvorca vlastníkom toho, čo vytvoril. Zdá sa mi nemožné povedať, že ľudská bytosť je slobodná bez toho, aby sme pripustili, že je zároveň vlastníkom plodu svojej činnosti.

Žiaľ, vo väčšine našich spoločností sme veľmi vzdialení uspokojivému uznaniu vlastníckych práv. Hovorí sa napríklad o prerozdeľovaní národného dôchodku. Ako keby sa národný dôchodok tvoril nejakým kúzlom nad hlavami ľudí a bolo ho treba ďalej rozdeľovať. Podľa mňa je jediným legitímnym prerozdelením to, ktoré robia samotní tvorcovia bohatstva, pretože sú jeho legitímnymi vlastníkmi.

Akonáhle sú definované vlastnícke práva každého človeka a tiež povinnosť každého tieto práva rešpektovať, je zároveň definovaný akýsi spoločenský poriadok. V tomto okamihu si každý z nás môže pridať ďalšie povinnosti, ktoré sa nám v závislosti na našej osobnej etike zdajú byť povinnosťami – napríklad povinnosť šľachetnosti, dobrodenia či iné. Tieto povinnosti sú však výsostne osobné a iba povinnosť rešpektovať práva druhých možno považovať za univerzálny etický princíp.

Kritika teórie konkurencie

Vo všetkých ekonomických učebniciach sa hovorí o teórii čistej a dokonalej konkurencie. Jej hlavnými znakmi je predpoklad, v ktorom veľký počet producentov vyrába rovnaký typ tovaru v rovnakých výrobných podmienkach a s dokonalou informovanosťou. V tejto teórii sa ďalej dokazuje, že všetci títo totožní producenti sa napokon ocitnú v situácii s nulovým ziskom. Situácia nulového profitu a identity producentov sa často považuje za situáciu konkurenčného optima. Ide o technickú víziu konkurencie: Predpokladá sa, že existuje určitý výrobný postup a že jediná rola podnikateľov spočíva v tom, že ho jednoducho aplikujú. Tento pohľad je však vo vzťahu ku skutočnej definícii podnikateľa výrazne posunutý. Podnikateľ je niekto, kto sa snaží anticipovať potreby trhu, kto sa pokúša inovovať a kto sa pokúša vytvoriť niečo nové s pomocou nových výrobných postupov. Inak povedané je to niekto, kto tvorí informácie. Takže vidíte, že toto zameranie tradičnej teórie na materiálne výrobné postupy neodráža skutočný svet. Skutočný svet je svetom inovácie a svetom profitu, pretože práve zisk je odmenou za inováciu. A preto je tradičná teória konkurencie v skutočnosti teóriou plánovanej ekonomiky, kde centrálny úrad požaduje od výrobných jednotiek používať ním definovanú technológiu.

Samozrejme, tradičná teória konkurencie je sprevádzaná teóriou monopolu, ktorá definuje situácie, kedy by mohol na trhu jediný producent obmedziť predávané množstvo výrobkov a zvýšiť ceny tak, aby dosiahol to, čomu sa vraví nadprofit, nadzisk. Táto teória sa rozvíja s pomocou všetkých predstaviteľných matematických modelov, v praxi sa však stáva úplne závislá na osobnej úvahe. Európsky sudca či komisár, ktorý má stanoviť, či konkurencia existuje alebo nie, bude konkrétnu vec posudzovať celkom podľa svojho uváženia a stanoví, že o absencii konkurencie možno hovoriť po prekročení hranice toľkých a toľkých percent podielu na trhu.

Skutočná konkurencia a EÚ

Chcel by som navrhnúť nasledujúcu definíciu: Konkurencia existuje, ak producenti môžu slobodne vstupovať na trh a spotrebitelia sa môžu slobodne rozhodnúť a obrátiť sa na toho producenta, ktorého tovar chcú.

Táto vízia konkurencie okrem iného kladie dôraz na to, že pri slobodnom prístupe na trh sú všetci producenti vystavení riziku, že sa objaví konkurent, ponúkajúci lepší či lacnejší výrobok. Ak existuje sloboda prístupu na trh, motivuje to producentov, aby sa stále usilovali pracovať lepšie než ostatní a teda lepšie slúžiť spotrebiteľom. To je dôvod, prečo Friedrich Hayek definoval konkurenciu ako proces objavovania.

Konkurencia v zmysle slobodného prístupu na trh vedie k diferenciácii, pokým tradičná teória konkurencie predpokladá, že všetci sa usilujú navzájom sa podobať – predpokladá totiž, že existuje iba jedna správna technika a všetci ju teda musia prijať. To vedie k statickému svetu bez profitu. Ale skutočný svet je iný a konkurencie v ňom zohráva zásadnú motivačnú úlohu, pretože producentov núti, aby sa od seba odlišovali.

Táto otázka patrí medzi tie zásadné, ktoré musíme vo vzťahu k ľudským spoločnostiam skúmať a myslím, že teraz už sami vidíte, prečo o nej hovorím. V Európe sa neustále hovorí o harmonizácii, o jednotnom trhu a podobne. A zdá sa, že najrozšírenejšou je téza homogenizácie. Konkurencia však vedie k úplne odlišnému svetu, ku svetu diferenciácie.

Integrácia = konkurencia

Existuje jedna dominantná vízia, že v Európe treba vytvoriť akýsi nadnárod a preto treba harmonizovať, aby všade platili rovnaké predpisy, dane a podobne. Druhá vízia, ktorá je žiaľ menej presadzovaná – ale všetci vieme, že o pravde sa nerozhoduje väčšinou hlasov – spočíva v tom, že integrácia v nijakom prípade harmonizáciu nevyžaduje, ba naopak.

V skutočnosti je tu zrejme v hre politická, centralistická a konštruktivistická vízia proti vízii ekonomickej, ľudskej a teda decentralizovanej a otvorenej individuálnej diferenciácii a inováciám.

Vágny je aj pojem integrácia. V dominantnom chápaní je to úsilie o dosiahnutie podobnosti. Podľa mňa by sa integrácia mala definovať celkom inak: Určitý systém možno považovať za integrovaný vtedy, ak jeho súčasti dokážu fungovať vo vzájomnej koherencii. A čo môže urobiť nejaký ľudský systém koherentným? No predsa pravidlá – uznanie a rešpektovanie vlastníckych práv, zmluvná sloboda, konkurencia, právny štát. Skutočný význam slova integrácia sa kryje s konkurenciou. Konkurencia je v jadre problémov s integráciou. Uskutočniť integráciu nejakej ľudskej spoločnosti znamená jednoducho poskytnúť zmluvnú slobodu. Bez toho, aby sme vedeli, kam nás to privedie.

Najmä nijaká odlišnosť!

Európa sa v súčasnosti potýka s určitým konfliktom, viac či menej dobre schovaným za tieto dve vízie. Musím priznať, že na počiatku procesu, pri zrode európskej integrácie, stála približne správna vízia – vznikol spoločný trh. Jednoducho boli zrušené clá a iné obchodné prekážky. Prvé kroky teda boli v poriadku, hoci boli obmedzené na výmenu tovaru. Neskôr, a to bol šťastný krok, sa k tomu pridal spoločný trh výrobných faktorov, teda slobodný pohyb osôb a kapitálu. Bolo by stačilo pokračovať v nastúpenej ceste a tvoriť spoločné trhy, predpisy, normy, daňové systémy a podobne – a nechať producentom a spotrebiteľom slobodu voľby a schopnosť vybrať si to, čo im najviac vyhovuje.

EÚ sa však vybrala inou cestou a odkláňa sa čoraz viac. Dospelo sa k chybnému záveru, že konkurencia bude spravodlivá a životaschopná iba ak budú všetci producenti fungovať v rovnakých podmienkach.

Ak je konkurencia žiadúca, je to práve preto, že umožňuje ľuďom pracujúcim z rôznych podmienkach, v odlišnom prostredí, si vzájomne na trhu konkurovať. Okrem toho núti týchto ľudí, aby sa od seba odlišovali. Konkurencia znamená diverzifikáciu. A harmonizácia výrobných podmienok je niečo celkom opačné. Uvediem aspoň jeden príklad: V Taliansku, Španielsku a na juhu Francúzska môžu pestovatelia paradajok zadarmo využívať slnečné lúče. Na severe, napríklad v Holandsku, sa paradajky pestujú v skleníkoch, v ktorých sa kúri zemným plynom. Obe tieto skupiny producentov sa potom stretávajú na trhu a konkurujú si, hoci pracujú v odlišných podmienkach. Ak by sme chceli prísne aplikovať dominantnú ideológiu harmonizácie, museli by sme prinútiť producentov paradajok na juhu, aby prikryli svoje paradajkové polia plachtami tak, aby neboli zvýhodnení vo vzťahu k tým druhým. Takto by sme dosiahli identické konkurenčné podmienky. Viem, vyzerá to absurdne a aj to také je. Ale aký je rozdiel medzi harmonizáciou podmienok slnečného svitu a harmonizáciou daňových podmienok či predpisov, alebo podmienok výchovy a vzdelávania?

Lenže táto myšlienka je nepochopená a neakceptovaná, čo so sebou nesie mnoho škodlivých a poľutovaniahodných dôsledkov. Myslím, že práve to je dôvod, prečo krajiny strednej a východnej Európy, ktoré sa oslobodili z područia komunizmu museli čakať toľko rokov, kým vstúpia do EÚ. Myslím, že tieto krajiny mohli vstúpiť do Únie okamžite, ak by jednoducho EÚ bola priestorom, kde vládne konkurencia a zmluvná sloboda. Lenže výsledkom toho všetkého je – a vy to viete najlepšie – že vstupujúce krajiny musia povinne prevziať obrovské množstvo predpisov, európskych smerníc, obmedzení a podobne. Najmä nijaká odlišnosť!

Ak som proti ceste, ktorou sa Európa dnes uberá, je to aj preto, že uprednostňujem spontánny poriadok. Táto vízia však nie je na programe dňa, príliš málo sa o nej vie. Pre mňa sa pád komunizmu stal dôvodom k radosti, pretože som si ho vykladal ako návrat k individuálnej slobode. Veľmi rýchlo sa však začalo hovoriť skôr o politických kritériách návratu k demokracii. Zabudlo sa, že to hlavné, čo treba hájiť, je individuálna sloboda. Práve ona si zasluhuje absolútnu obranu. Integráciu cestou ochrany vlastníckych práv, dodržovania individuálnej slobody, disciplíny a zodpovednosti musíme v Európe hájiť, pretože toto je európska tradícia.

Pascal Salin