Kríza v Rurecku pokračuje podľa podobného scenára tak ako kedysi prebiehala v krajinách juhovýchodnej Ázie, Latinskej Ameriky a naposledy pri nesplatení štátnych pokladničných poukážok, na ktoré doplatila aj už neexistujúca Priemyselná banka. Turecká vláda minulý týždeň zrušila menový koridor, ktorý bol základom jej hospodárskej politiky. Výsledkom tohto kroku bola okamžitá devalvácia národnej meny, ktorou je líra. Tá počas prvého dňa obchodovania stratila tretinu hodnoty voči hlavným svetovým voľne zameniteľným menám. Plávajúci kurz líryx vyvolal paniku medzi obyvateĺstvom, ktoré sústavne atakuje zmenárne.

Razantný pád národnej meny môže vyvolať aj reťazovú reakciu v Tureckom bankovom sektore, ktorý má veľké dlhy voči zahraničný bankám a rastú presne v závislosti na devalvácii tureckej líry. O nevyhnutnosti jej devalácie sa hovorilo už na jeseň minulého roka. Už v tom čase sa hovorilo o nepopulárnych opatreniach. Vláda sa ich rozhodla použiť až minulý týždeň keď fakticky už nemala kam ustúpiť. Koncom minulého týždňa sa kurz tureckej líry znehodnotil asi o 40 %. Zatiaľ sa nedá presne hovoriť o tom, či je to koniec devalvácie. Hlavnou príčinou neistoty boli mali objemy obchodov na lokálnom medzibankovom trhu. Efekt devalvácie sa však môže zmäkčiť. Všetko závisí od postoja veriteľov. Hodnota úverov tureckých je síce vzhľadom na veľkosť tureckej ekonomiky veľká, ale z pohľadu európskych bánk nie je veľká. Situácia by sa dala do konca roka vyregulovať. Zatiaľ nie je úplne jasný postoj tureckej vlády. Vo vačšine prípadov keď na devízových trhoch a najmä medzi obyvateľstvom prepukne panika, vláda ponechá úplne padnúť kurz. Reálny stav ekonomiky by mal posunúť kurz národnej meny k tým hodnotám, ktoré zodpovedajú ekonomickým základom. Turecké banky však budú mať pravdepodobne problémy so splácaním úverov zahraničným finančným ústavom. Medzi analytikmi, ktoré svoje názory prezentovali vo svetovej tlači existujú varovné signály o možnom krachu bankového systému, za ktorým by mohol prísť aj bankrot vlády. Systém úverovania v Turecku bol postavený na jednoduchom modeli. Banky si požičali od finančných ústavov vo vyspelých krajinách a potom požičiavali vláde. Dlhy vlády sa vlastne presunuli do komerčného bankového sektora. Banky sa preto stali rukojemníkmi kurzového koridoru. Mysleli si že im neči nehrozí. Rukojemníkov väčšinou zastrelia ako prvých. Devalvácia líry prišla po aukcii štátnych cenných papierov. Vláda si myslela, že si požičia. Situácia sa vyvíjala úplne naopak. Na trhu neboli peniaze a podarilo sa jej nakúpiť peniaze za 144%. Podarilo sa jej umiestniť len pokladničné poukážky so splatnosťou jeden mesiac.

Francúzska banka Bank Nationale de Paris (BNP) odahaduje, že úvery tureckých bánk voči zahraničným veriteľom sú 49 mld. USD. BNP tvrdí, že problémy v tureckom bankovom sektore nebudú menšie ako v Rusku po augustovej kríze v roku 1998. Kedysi Deutsche Bank upozorňovala na budúce možné problémy tureckých bánk, kvôli devalvácii. Ich úvery odhadol od 18 do 20 mld. USD. Bank for International Settlement (BIS) odhadol dlhy Turecka voči finančným a 43,9 mld. USD. BIS predpokladá, že tretina úverov pripadá na turecké komerčné banky. Podľa analýzy investičnej banky UBS Warburg, dlh súkromného sektora v Turecku predstavuje 77 mld. USD. Centrálna banka Turecka minula pred začiatkom finančnej krízy 5 mld. USD na podporu kurzu líry.