Automobilka KIA prehodnocuje svoj úmysel investovať na Slovensku, vyhlásil žilinský primátor Ján Slota. Podľa neho to síce zatiaľ „nie je oficiálne rozhodnutie“, ale možno ktosi až v Soule vydal pokyn na monitorovanie „sabotérskych akcií ľudí v regióne“.

Pod pojmom sabotáž primátor Slota rozumie domáhanie sa vlastníkov pozemkov, na ktorých má kórejská automobilka postaviť svoj závod, aby boli rešpektované ich ústavné práva, najmä ochrana súkromného vlastníctva. Príbeh investície KIA je takmer čítankovým príkladom potvrdzujúcim potrebu bdieť, aby vláda (a aj samospráva) nestrhla do svojich rúk priveľa moci.

Horliví hrobári slobody

Vláda a samospráva chcú získať pozemky pri Žiline, sľúbili to investorovi. Nič zlé na tom nie je. Majitelia pozemkov chcú/nechcú svoje pozemky predať, a ak chcú, potom za cenu, ktorú oni považujú za výhodnú. To je ich právo, ktoré v slobodnej spoločnosti musí byť nedotknuteľné. Ústava, žiaľ, poskytuje vláde účinný nátlakový prostriedok voči majiteľom niečoho, čo chce „vo verejnom záujme“ vyvlastniť. Je ním možnosť „vyvlastniť“ majetok, s chabým obmedzením, skrývajúcim sa v slovách „v nevyhnutnej miere“ a „za primeranú náhradu“. Nevyhnutnosť a primeranosť určujú štátni úradníci a politici. Je len slabou náplasťou, že minulý týždeň Ústavný súd rozhodol o protiprávnosti vyvlastňovania „za vyhláškové ceny“ (teda hlboko pod trhovou cenou), ktoré sa dialo v rozpätí neuveriteľných sedem rokov (medzi rokmi 1996 a 2003). Aj takto vyzerá úcta k slobode pod Tatrami.

A tak nikoho nemohlo prekvapiť, že keď vlastníci pozemkov pri Žiline mali inú než „úradnú“ predstavu o cene za svoje vlastníctvo, začal sa pojem vyvlastnenie používať denne a úplne bez rozpakov. Vyvlastnenie však – ako každý úradný postup – nejaký čas trvá. A čas je drahý, pretože v zmluve s automobilkou sa vláda, okrem iných vecí, zaviazala aj všemožnými termínmi. Úradníci však neváhajú. Z pozemkov, ktoré sú ešte stále v súkromnom vlastníctve pôvodných vlastníkov, začali stavebné stroje odvážať zeminu. Napokon sa asi našla tá vec, ktorá je podľa slovenských úradov nadradená rešpektovaniu a ochrane súkromného vlastníctva – je ňou vraj „archeologický prieskum“.

Je neuveriteľné, že vláda siaha k vydieraniu legálnych vlastníkov pozemkov hrozbou (alebo činom) vyvlastňovania. A tiež to, že šéf samosprávy ich legitímne správanie označuje za sabotáž. Ak vláda (respektíve ňou a samosprávou založené firmy) niečo chce, stačí sa dohodnúť. Ultimáta a „znalecké ceny“, ktoré vraj nemožno prekročiť, cestou k férovej dohode nie sú. Najneuveriteľnejšie však je, že celá táto hanebnosť, ktorá – aj keď sa to tak možno nejaví, ako napokon vždy v takýchto prípadoch – by mala byť viac než varovaním, že občianska sloboda je v ohrození, nevyvoláva vážnejší záujem. S ministrom Ruskom spriaznená televízia vytvára z majiteľov pozemkov záškodníckych chamtivcov, a to je, čo sa týka tlaku médií, takmer všetko. Mlčia aj politici, mlčí elita občianskej spoločnosti, mlčia všetci tí, ktorých sa podobné praktiky kedykoľvek môžu priamo dotýkať.

Tajomstvo s príchuťou

Automobilka KIA zamietla žiadosť o zverejnenie zmluvy so slovenskou vládou, ktorá špecifikuje podmienky jej investície, tvrdí minister hospodárstva Pavol Rusko. Zmluva vraj obsahuje „prísne dôverné a komerčne citlivé informácie“. A tak, ak by minister Rusko zamietavé stanovisko automobilky nerešpektoval, hrozilo by mu vraj trestné stíhanie za vyzradenie obchodného tajomstva. „Uznesenie parlamentu,“ ktorý sa domáha predloženia inkriminovanej zmluvy, „nás zaväzuje k protiprávnemu konaniu,“ vyhlásil Rusko, sám práve týmto postojom porušujúci právo v oblasti slobodného prístupu k informáciám.

Obchodné tajomstvo je ošemetná vec – rozhodnutím Najvyššieho súdu však okrem iného nie je možné za chránené obchodné tajomstvo považovať všetko, čo takto označí jedna zo zmluvných strán. Skutočným obchodným tajomstvom je možno časový rámec, možno technické špecifikácie projektu, možno geologický prieskum stavebných pozemkov, možno predpokladaný počet pracovných príležitostí – aj keby naozaj bolo, to všetko sa nachádza v prílohách zmluvy, nie v zmluve samotnej. Tá špecifikuje najmä spôsob, akým slovenská vláda a mesto Žilina investorovi pomôžu, aké dotácie a príspevky mu poskytnú, ako budú zosúlaďovať štátnu pomoc so smernicami EÚ, aké záväzky zo zmluvy pre krajinu vyplývajú. Nijaké technické údaje o zamýšľanej výrobe automobilov, nijaké špeciálne know-how investora. Skrátka nič, čo by mohlo spĺňať charakteristiku „prísne dôverných a komerčne citlivých informácií“. Nie každý si však zmluvu môže prečítať a odhaliť tak tento bluf.

Je zrejmé, že zmluvu nechce zverejniť sám minister Rusko – niekoľkokrát to dal jasne najavo ešte pred „zamietnutím zverejnenia“ zo strany KIA. Navyše, je absurdné a vrcholne neúctivé k daňovým poplatníkom argumentovať pri utajovaní zmluvy o použití miliárd verejných zdrojov názorom súkromného investora, akokoľvek významného.

Automobilka KIA si to asi nerozmyslí – toto všetko sú len také slovenské mušky, ktoré krásu (a výhodnosť) investície vážnejšie nemôžu narušiť. Z veľkého úspechu, ktorý by mal tisícom ľudí priniesť prácu a výrazne prispieť k ekonomickému rastu, však napokon zostáva iba ukážka neúcty k základným pravidlám a nemiznúca pachuť.